V nemeckom hospodárstve pribúdajú zlé správy, neuplynie týždeň, aby nejaká veľká spoločnosť neoznámila znižovanie počtu pracovných miest, zatváranie závodov alebo presun výroby do zahraničia. Oceliarsky, automobilový, chemický priemysel, kľúčové odvetvia kolabujú. Žiadny z týchto javov nespadol z neba zrazu, mnohé rozhodnutia boli prijaté už pred rokmi a teraz sa čoraz častejšie ozývajú hlasy z podnikateľskej sféry, ktoré kritizujú hospodársku, ale aj energetickú politiku vlády. Prečo tieto hlasy ekonomického rozumu roky mlčali? 

Je to aj pre mňa záhadou. Sám som vždy kritizoval skutočnosť, že najmä veľké hospodárske združenia pristupovali k politikom s takou citlivou občianskou zdržanlivosťou, namiesto toho, aby trochu dôraznejšie pripomínali varovné signály. Môžem si to vysvetliť len tak, že pri každodennej spolupráci s vládou ste prirodzene odkázaní aj na určitú mieru dobrej vôle.

Lenže ak tento „appeasement“ postup vedie k tomu, že druhá strana nadobudne dojem - a potom to aj sprostredkuje navonok -, že je všetko v poriadku, potom ste ako hospodárske združenie samozrejme v konečnom dôsledku nič nezískali, len stratili. To teraz vyplávalo na povrch. Tón ekonómov sa teraz stáva oveľa ostrejším, pretože situácia je taká dramatická, že sme na pokraji priepasti a musíme zvrátiť situáciu. Žiaľ, tzv. semaforová vláda, najmä jej červeno-zelená časť, nielenže nedokázala zvrátiť vývoj, ale na ceste do priepasti šliapla na plyn.

Dokonca aj stavebný priemysel hlási akútny nedostatok zákaziek, pričom potreba bytov na trhu nebola nikdy taká veľká; všetky miestne orgány naliehavo hľadajú byty, najmä pre utečencov. Ako sa dá vysvetliť tento rozpor?

Stavebníctvo je veľmi dobrým príkladom toho, čo sa stane, keď príliš centrálne regulujete trh. Môžete to vidieť napríklad na trhu s nájomným, kde je horná hranica nájomného. Nájomné je extrémne regulované až do takej miery, že sa majiteľom neoplatí prenajímať byty rodinám, alebo sa ľudia, ktorí by mohli investovať do bytov, rozhodnú, že to neurobia. Regulácia v konečnom dôsledku znamená, že nájomníci, ktorých chcete chrániť, sú v horšej situácii, pretože nie je dostatočná ponuka bytov.

Rovnako je to aj v stavebníctve. Stavebníctvo v Nemecku je extrémne regulované - od nadmerných bezpečnostných predpisov až po požiadavky na ochranu životného prostredia alebo ochranu pred hlukom, takže výstavba už vlastne nie je cenovo dostupná. Politici hovoria, že radšej nebudeme mať byt, ako by sme mali mať byt s nie úplne optimálnym odhlučnením, namiesto toho, aby nechali na občanoch rozhodnúť sa, či chcú radšej byt s malým alebo normálnym hlukom. Štát to nemusí regulovať, ale v Nemecku áno.

Nemecko miluje dotačnú politiku, najmä súčasná vláda, a čoraz viac sa objavujú porovnania s neúspešným centrálne plánovaným hospodárstvom bývalej NDR. Dotácie na ekologickú oceľ, ktorá si nájde kupcov na svetovom trhu len s ďalšími dotáciami, dotácie na elektromobilitu, ale automobilky ako VW, ktoré sa spoliehali na e-autá, sa zatvárajú, dotácie dokonca aj na továreň na čipy v Magdeburgu, ktorá sa napriek dotáciám teraz nestavia, pretože do Nemecka neprichádzajú investori ani s miliardovými stimulmi. A najnovšie hrozí, že nemeckí daňoví poplatníci budú ručiť za viac ako 600 miliónov eur, pretože minister hospodárstva Robert Habeck poskytol výrobcovi batérií NorthVolt štátnu záruku v banke, ale spoločnosť teraz podáva návrh na konkurz. Aký plán sa tu vlastne realizuje?

Príklady ukazujú, že nemecká politika hospodárskych dotácií zlyhala vo všetkých oblastiach. Dotácie pochádzajú z toho, že politici sa domnievajú, že vedia lepšie kam investovať, a zo strany štátu k tomu motivujú. Skutočnosť je však taká, že politici väčšinou nemajú takú jasnú predstavu ako hospodárstvo, a preto míňajú peniaze na nesprávnom mieste. Prístup trhovej ekonomiky podľa Ludwiga Erharda by spočíval v tom, že politici by sa do toho nemali vôbec miešať a mali by vytvoriť rámcové podmienky, aby boli investície atraktívne pre každého.

Samozrejme, môže sa stať, že firma investuje do oblasti, ktorá v konečnom dôsledku neprinesie žiaden zisk. To je podnikateľské riziko, ale podstatné je, že tieto priaznivé rámcové podmienky potom prinášajú optimálne inovácie a optimálny rast aj pre oblasti ochrany klímy, batérií atď. Preto by som povedal, že nová spolková vláda musí úplne škrtnúť otázku dotačnej politiky a zamerať sa výlučne na čisté rámcové podmienky.

Christan Lindner z FDP sa práve nechal počuť: „Odvážiť sa urobiť viac ako Milei“. Friedrich Merz z CDU ho za to na otvorenej scéne odsúdil a povedal, že je týmto prirovnaním zdesený. Potrebujeme po vzore Argentíny radikálnejšie kroky vlády, potrebujeme aj v Nemecku nové, radikálnejšie myšlienky, aby sa hospodárstvo opäť pohlo?

Myslím si, že Friedricha Merza viac odrádza vystupovanie pána Javiera Mileiho s motorovou pílou ako základná myšlienka, že ak systém zničil ekonomiku v socialistickom plánovanom hospodárstve, sú potrebné radikálne opatrenia na jej obnovu. Našťastie ešte nie sme tak ďaleko ako Argentína, ešte k tomu chýbajú dva či tri kroky. Krajinu ešte stále môžete zachrániť reformami, ale reformy musia byť o niečo radikálnejšie ako predtým, napríklad pokiaľ ide o byrokraciu.

Vo všetkých prieskumoch je byrokracia v súčasnosti hlavnou prekážkou investícií a nevýhodou číslo jeden pre Nemecko ako miesto podnikania. Tú už nemožno odstrániť súčasnými prostriedkami, treba ju riešiť oveľa radikálnejšie. Vo výsledku by to však bol aj veľmi rýchlo účinný program na podporu hospodárstva, ktorý by ani nič nestál.

Zvolenie Donalda Trumpa v USA po jeho januárovom nástupe do funkcie pravdepodobne otrasie trhmi na celom svete. Hrozí zavedenie nových ciel. Nemecko bolo kedysi najväčším svetovým vývozcom, môže si vôbec dovoliť obchodné vojny s Čínou alebo USA? Prezident Trump zároveň ohlasuje radikálnu racionalizáciu štátu s pomocou Elona Muska a nového oddelenia DOGE Viveka Ramaswamyho. Takže, aby sme to mohli porovnať: Namiesto viac Mileiho sa v Nemecku možno potrebujeme odvážiť urobiť viac Trumpa?

Tá časť Trumpa, ktorá sa stavia za izolacionizmus a proti starej republikánskej tradícii voľného obchodu, je niečo, čo rozhodne nesmieme robiť. Obmedzenia obchodu a koncentrácia na vlastné trhy sú vždy zlé, pretože potom sa výroba neuskutočňuje tam, kde je najefektívnejšia alebo najinovatívnejšia, ale v rámci národných hraníc. To vedie k nesprávnym inováciám alebo k žiadnym inováciám, prípadne k príliš vysokým nákladom. Na druhej strane je samozrejme dobré zlepšiť rámcové podmienky pre hospodárstvo, aby sme mohli opäť dobre podnikať. Tu sa skutočne môžeme od Trumpa učiť.

A to je presne to, čo v súčasnosti poháňa akciové trhy. Samozrejme, americkí investori sa obávajú, že sa obmedzí globálny obchod, ale hovoria, že výhody, ktoré získame vďaka lepším rámcovým podmienkam, nižším daniam a menšej byrokracii, sú také veľké, že veríme, že sa to vykompenzuje. Mohla by to byť aj príležitosť pre Nemecko, ak sa novej spolkovej vláde podarí s Trumpom jednať objektívnejšie než emocionálnym, moralizujúcim a arogantným prístupom, ktorý v súčasnosti prevláda v červeno-zelenom spektre. Ak budete Trumpa vnímať takého aký je, ako obchodníka, ktorému ide o vlastný prospech. To chce každý podnikateľ a samotné Nemecko musí myslieť podnikateľsky a rokovať s ním tak, aby z toho mali prospech obaja. A potom sa transatlantické vzťahy môžu znovu oživiť. Koniec koncov, Trump chce 10-percentné clá pre Európu a 60-percentné pre čínske výrobky, takže Európa z toho vychádza lepšie.

Sami ste spomenuli rámcové podmienky. Konkrétne v Nemecku vidíme vysoké náklady na pracovnú silu, nízku produktivitu a najdrahšie náklady na energiu na svete. Najmä ceny energií sú pre podniky dôvodom na znepokojenie, a to aj z dlhodobého hľadiska, pretože nie sú vyhliadky na zlepšenie. Musí sa Nemecko vrátiť k lacnej jadrovej energii, aby zostalo konkurencieschopné na svetovom trhu?

Naša „Iniciatíva za nové sociálne trhové hospodárstvo“ vždy podporovala čo najdlhšie udržanie zostávajúcich jadrových elektrární v prevádzke, a to jednoducho preto, že základné náklady na produkciu sú nízke a zároveň majú výbornú bilanciu CO2. Naďalej sme za opätovnú aktiváciu tých, pri ktorých to je ešte možné. To sa týka asi ešte dvoch jadrových elektrární. Takisto má zmysel pokračovať v investíciách do novej generácie jadrovej technológie. Nemôžete argumentovať tým, že to bude trvať 15 rokov, aby sme tak neurobili. Samozrejme, treba začať hneď, aby bola situácia aspoň o 15 rokov lepšia. V Nemecku sa tiež veľmi zreteľne mení verejná mienka, ktorá sa zo silného odporcu jadrovej energie stala jej silným zástancom.

Ukrajinská kríza, nech je akokoľvek hrozná, bola v tomto ohľade určite užitočná: musíme postaviť nemeckú „energetickú transformáciu“ z hlavy na nohy. Ak hovoríme, že prechádzame na elektrifikáciu energetiky, potom samozrejme musíme znížiť náklady na elektrinu pre spotrebiteľov, a to by sme mohli urobiť napríklad tak, že výnosy z obchodovania s emisiami CO2 vložíme jedna ku jednej do zníženia nákladov na elektrinu, potom sa ľuďom vrátia peniaze, ktoré predtým zaplatili.

Skupina Radiant Energy Group z USA práve uverejnila brizantnú štúdiu o tom, ako by sa v Nemecku mohlo najneskôr do roku 2035 opäť uviesť do prevádzky deväť jadrových reaktorov, ktoré by zásobovali elektrinou 30 miliónov domácností. Zelení zároveň túto myšlienku sabotujú tým, že veľmi aktívne rozkladajú odstavené jadrové elektrárne, t. j. snažia sa aj nástupníckej vláde návrat k jadrovej energii skutočne znemožniť. CDU/CSU, FDP a AfD sú za návrat k jadrovej energii, kto to má realizovať, ak chce CDU vytvoriť koalíciu len so Zelenými alebo SPD?

Stále dúfam, že vo februári 2025 bude stačiť čierno-žltá väčšina medzi liberálmi a CDU/CSU, pretože ľudia si čoraz viac uvedomujú, že v Nemecku potrebujeme úplný obrat, a to tak v oblasti migrácie, ako aj hospodárstva. A to sa dá dosiahnuť len koalíciou CDU/CSU a FDP. Vo všetkých ostatných konšteláciách sa tento obrat nepodarí s potrebnou radikálnosťou. V prípade jadrovej energetiky verím, že sa ho podarí uskutočniť okamžite v rámci čierno-žltej koalície [čierna je farba CDU, žltá FDP, pozn. red.].

Možno nie s deviatimi reaktormi, ale možno najprv s dvoma. Koniec koncov, potrebujeme na to personál, ktorý už nie je k dispozícii. So Zelenými to bude naozaj ťažké, veľmi to závisí od výsledku volieb. Ak sa Zelení budú potácať v oslabenej vláde a budú radi, že majú zase podiel na moci, budú môcť viac vyjednávať. Som presvedčený, že nakoniec bude normatívna sila reality taká veľká, že aj účasť zelených alebo SPD vo vláde presadí jednu či dve veci, ktoré sú v rozpore s ich vlastnou ideológiou. V prípade bývalého kancelára za SPD Gerharda Schrödera sme videli, ako sa svojou sociálnou reformou „Agenda 2010“ úplne dištancoval od programu vlastnej strany, pretože situácia bola taká dramatická.

Ale odpor k jadrovej energii je zakladateľským mýtom nemeckých Zelených. Všetci sme videli, ako táto „normatívna sila reality“ nestačila presvedčiť Zelených ani v najväčšej energetickej kríze, aby jadrové reaktory udržali v prevádzke ešte niekoľko mesiacov, hoci celé obyvateľstvo trpelo obrovskými nákladmi na energie. Dokonca aj v najväčšej núdzi tejto krajiny uprednostnili ideológiu a toto konečné odstavenie jadrovej energie pred potrebami vlastného obyvateľstva.

Áno, pretože neexistoval žiadny kancelár, ktorý by na nich vyvíjal skutočný tlak. Keby sa Scholz postavil s ultimátom Robertovi Habeckovi, „buď s tým teraz súhlasíš, alebo končíš“, tak by s tým Zelení súhlasili.

Aj Zelení môžu obrátiť o 180 stupňov. V prípade Ukrajiny urobili takýto obrat priamo v DNA svojej strany. V minulosti vždy hovorili: do vojenských konfliktov nikdy neposielajte zbrane, vždy treba viesť iba mierové rokovania. A tu sa prakticky stali priekopníkmi vyzbrojovania a podpory Ukrajiny, čo je v kontexte Strany zelených prinajmenšom veľmi, veľmi prekvapujúce. Keď vrcholní politici Zelených v poslednom čase vedia o vojenskej technike viac ako niektorí generáli, je to ohromujúce a potom sa pýtam, prečo je to možné pri vojne a mieri, a prečo to nejde pri jadrovej energii?

V Nemecku je skutočne populárna schéma, ktorá namiesto toho, aby ponúkala riešenia, kladie otázku viny: Kto je momentálne vinníkom, či kancelár Scholz, ktorý nepreukázal žiadne vodcovstvo, minister hospodárstva, ktorý je pôvodným povolaním filozof a autor detských kníh, minister financií, ktorý sa nedokázal presadiť, alebo CDU so svojou kancelárkou Merkelovou. Rada by som opäť citovala časopis Economist, ktorý v októbri 2024 napísal veľkú obžalobu nemeckej kancelárky: „Zdá sa, že takmer každé dôležité rozhodnutie, ktoré pani Merkelová prijala, viedlo k tomu, že Nemecko - a často aj celá Európska únia - na tom boli nakoniec horšie.“ Nemecko „sa nedokáže brániť bez Ameriky, má problémy s rastom bez vývozu do Číny a pri udržiavaní svojho priemyslu je odkázané na ruský plyn“. Kto je podľa vás na vine?

Ako v každom veľkom spore, každý má podiel viny. Pred desiatimi rokmi bolo Nemecko v medzinárodnom rebríčku konkurencieschopnosti, ktorý zahŕňa rôzne ukazovatele a poskytuje dobrý prehľad o tom, ako je hospodárstvo konkurencieschopné, na 6. mieste t. j. liga majstrov. Za veľkej koalície pani Merkelovej sme síce klesli, ale aspoň sme sa udržali v prvej dvadsiatke, na 15. mieste. Za Scholzovej vlády sme klesli na 24. miesto. Treba povedať, že pani Merkelová urobila hlboko nesprávne rozhodnutia, ako napríklad postupné ukončenie jadrovej energetiky a niektoré dôchodkové nariadenia, a nezrealizovala potrebné reformy - osudová zmes konania a opomenutia.

Ale nebolo to až tak cítiť, pretože ekonomike sa stále darilo veľmi dobre.  Semaforová koalícia - ako som už povedal - neotočila auto, ktoré sa rútilo dolu svahom, ale ešte pritlačila na plynový pedál tým, že ho zaťažili ďalšími zlými rozhodnutiami. Najneskôr v čase krízy, ktorá nasledovala po vypuknutí vojny na Ukrajine, mala vláda otočiť volant. Fatálna kombinácia starých a nových chýb, za ktorú môžu všetci. Teraz by sa mal každý postaviť a povedať, že teraz robíme všetko inak, že vidíme šancu, aby sa Nemecko dostalo späť na vrchol. Ale len za predpokladu úplného obratu.

Sami ste už niekoľkokrát spomenuli kľúčové slovo Ukrajina, zostaňme ešte chvíľu pri otázke viny. V súčasnosti sa v diskusiách v Nemecku často uvádza, že za to všetko môžu Rusi, prípadne vojna na Ukrajine. Rozpad súčasnej vlády sa zdôvodňoval aj ťahanicami o finančné prostriedky pre Ukrajinu. Kancelár chcel zrušiť dlhovú brzdu zakotvenú v ústave, zatiaľ čo minister FDP Lindner sa jej chcel držať. Koľko z krízy majú na svedomí Rusi a koľko domáci politici?

Samozrejme, že agresívna vojna proti Ukrajine zhoršila niektoré problémy v Nemecku, ktoré tu už boli: jednostranná energetická závislosť. Putin nás nenútil, aby sme od neho kupovali toľko energie, sami sme si to vybrali. Ruský plyn bol lacný a Merkelová prijala to riziko, resp. povedala, že žiadne riziko neexistuje.

Na tomto mieste už treba povedať, že to bola Merkelovej vina, však?

Jednostranné závislosti sú vždy zložité. To isté platí aj pre dovoz z Číny, v určitom momente musíte znášať dôsledky a potom sa to veľmi predraží. Vojna na Ukrajine samozrejme ovplyvnila celú Európu. Ale napodiv sú to Nemci, ktorí sú na tom mimoriadne zle, a to sa nedá vysvetliť len vojnou. Vojna skôr nastavila zrkadlo, aby bolo možné vidieť problémy zreteľnejšie, problémy tu boli vždy, v určitom okamihu by tak či tak vypukli, vojna ich len urýchlila. Výhodou je, že teraz už o tom nestačí naprázdno hovoriť, musíte konať hneď.

Zostaňme ešte chvíľu pri vojne a tiež pri novej „vojnovej spôsobilosti“, ktorú chce presadiť minister obrany Boris Pistorius z SPD. Nemecko bude musieť ďalej zvyšovať svoje vojenské výdavky, aby splnilo svoje záväzky voči NATO; tým budú viazané peniaze, ktoré bude treba nájsť inde. Má nemecký pacient ešte rezervy?

Všetci politici, ktorí sa počas Trumpovho prvého funkčného obdobia rozčuľovali a útočili na neho, pretože priložil Nemecku a Európe pištoľ k hrudi so slovami „musíte urobiť viac“, by sa teraz mali ospravedlniť, pretože mal absolútnu pravdu. Mali by mu ďakovať za to, že nám vtedy ukázal cestu cnosti. A ani teraz Trump nechce NATO rozpustiť, len správne hovorí, že aliancia má zmysel len vtedy, ak každý platí svoj príspevok a je potrebné urobiť viac.

Existujú však aj možnosti, ako urobiť viac. Nemáme akútny problém s financovaním. V súčasnosti sa blížime k ročným daňovým príjmom vo výške jedného bilióna eur. Naša dlhová brzda v ústave umožňuje v tomto a budúcom roku aj dodatočné zadlženie samotnej federálnej vlády vo výške 50 miliárd eur a v čase konjunkturálnej krízy sa môžu zadlžiť aj spolkové krajiny. Peňazí je dosť, ale na niektorých miestach to nie je absolútne nevyhnutné alebo je to dokonca škodlivé. Vezmime si napríklad takzvaný „Bürgergeld“ [sociálne príspevky, pozn. red.], z ktorých takmer 50 percent teraz dostávajú utečenci ako sociálne dávky, ako aj mnohí, ktorí ich v skutočnosti nepotrebujú. Ide o vysoké miliardové sumy, ktoré by sa dali okamžite ušetriť a použiť na rozumné veci ako je vzdelávanie, infraštruktúra, zníženie daní alebo dokonca aj zbrojenie.

Prejdime k rozhodujúcej otázke: kto by mal priviesť a aj privedie Nemecko k obratu? Friedrich Merz bol práve u Sandry Maischbergerovej [politická talkshow vo verejnoprávnej televízii, pozn. red.] a dokonca ani vážne nevylúčil možnosť, že by sa Habeck zo Zelených stal opäť ministrom hospodárstva. Alice Weidelová sa mu už teraz vysmieva ako „novému Olafovi“.  Merz ešte ani nie je v kancelárskom kresle a už sa schyľuje k novej veľkej koalícii, nech už bude zostavená akokoľvek. To znamená, že buď dostaneme sociálnu politiku SPD, alebo klimatické šialenstvo Zelených. AfD má pritom vysoký stupeň prieniku s CDU, najmä pokiaľ ide o energetickú a hospodársku politiku. Nie je chybou CDU, že sa pred voľbami zaviazala k partnerstvu práve s tými stranami, ktoré plným plynom a nekompetentnosťou viedli Nemecko proti múru a ani si neuvedomujú, že urobili chyby?

Tento záväzok u Merza vôbec nevidím. Vedúci politici CDU/CSU, a medzi nich počítam aj Merza, nemajú veľkú chuť vládnuť so Zelenými alebo SPD. Problémy vidia rovnako a aj ich pomenúvajú. Zároveň ste nútení s niekým vytvoriť koalíciu a potom, žiaľ, koaličný partner vždy rozhoduje o tom, kto z jeho strany obsadí funkcie, na ktoré má nárok. To už viedlo k mnohým žalúdočným problémom aj v predchádzajúcich vládach. Bol by som však rád, keby svoju nevôľu s možnosťou ďalšieho úradovania ministra hospodárstva Habecka vyjadril jasnejšie. Ja sám stále verím v čierno-žltú väčšinu, ak si to spočítate. CDU/CSU má v prieskumoch 30 až 37 percent, FDP 3 až 5 percent.

Ale to nestačí na 50 percent...

Nepotrebujeme 50, pretože ostatné malé strany s najväčšou pravdepodobnosťou stroskotajú na 5-percentnej hranici, takže 42 až 43 percent môže stačiť na absolútnu väčšinu v Bundestagu, a k tomu nemajú ďaleko. Volebná kampaň bude veľmi vyostrená. CDU nevytvorí koalíciu s AfD, to Merz definitívne vylúčil, bez ohľadu na to, aká silná AfD bude.

Každý, kto teraz hlasuje za AfD, v skutočnosti posilňuje červených a zelených, pretože tým zvyšuje pravdepodobnosť, že skončia v koalícii s CDU/CSU. Čím nižší bude podiel AfD na hlasoch a čím viac skončí v koalícii s CDU/CSU a FDP, tým väčšia bude pravdepodobnosť obratu v migračnej a hospodárskej politike.

Nemecko bude do konca februára vo volebnej kampani, dovtedy nebudú prijaté žiadne zásadné rozhodnutia, potom sa budú viesť koaličné rozhovory, ale pred aprílom 2025 určite nebudeme mať akcieschopnú vládu. A to ešte neznamená, že nová vláda bude prijímať rozumnejšie rozhodnutia. Kedy očakávate akcieschopnú vládu alebo vládny program?

Ak sa pozriete na posledné tri roky, bol by som radšej, keby sme počas nich nemali žiadnu akcieschopnú vládu, potom by na tom ekonomika bola dnes lepšie. Teraz to ešte päť mesiacov vydržíme. Ale žarty bokom, ak bude existovať čierno-žltá koalícia, tak po troch týždňoch budú mať koaličnú dohodu. Ak vznikne koalícia, v ktorej bude musieť CDU/CSU vládnuť so Zelenými alebo SPD, tak to bude určite dlhšie a komplikovanejšie. Potom nedôjde ani k veľkému signálu nového začiatku. Tak či onak, som si však istý, že nová vláda bude pre hospodárstvo znamenať menšie bremeno a v ideálnom prípade dokonca prinesie určité úľavy.

Ak by ste mali možnosť, ktoré tri okamžité opatrenia by ste chceli v Nemecku zaviesť?

Okamžite by som zrušil niektoré byrokratické požiadavky, napríklad zákon o dodávateľskom reťazci [zákon prikazuje firmám nad 1000 zamestnancov, ktoré importujú zo zahraničia, aby zaručili etický nezávadný pôvod tovarov – s ohľadom na dodržiavanie ľudských práv či životné prostredie, pozn. red.].

Zmenšil by som veľkosť spolkovej vlády o 3 až 4 ministerstvá a množstvo štátnych tajomníkov a splnomocnencov. Ušetrilo by sa tým len niekoľko desiatok miliónov, ale obyvateľom by to ukázalo „pozrite, šetríme najprv u seba“.

Taktiež by som okamžite prestal investovať príjmy z povoleniek na CO2 do akýchkoľvek klimatických projektov a vrátil by som ich občanom jedna ku jednej vo forme nižších daní za elektrinu a nižších poplatkov za rozvodnú sieť.

A dane z príjmu právnických osôb by som znížil v dvoch etapách. V dvoch krokoch, pretože by to umožnilo rozložiť straty v čase, ale okamžite by to vyslalo signál národným a medzinárodným investorom, „pozrite, v Nemecku sa opäť oplatí investovať“.

Boli to 4 body, ale nechajme to tak.

Aj my potrebujeme aspoň 10 bodov, tri by nestačili.

Pán Alsleben, ďakujem vám za rozhovor.