7 dní v kocke: Rýchly kolaps asadovskej Sýrie je zlou správou pre Ukrajinu

1. Sýrska lekcia

Začneme pádom asadovskej Sýrie, čo patrí medzi najväčšie geopolitické prekvapenia roka. Asadov režim podporovaný Ruskom a Iránom sa zrútil za 11 dní malej sunitskej ofenzívy.

Na páde Asada je zarážajúce, že sa takmer vôbec nebojovalo. Trochu to pripomínalo Afganistan 2021. Najskôr po rýchlej ofenzíve rebelov skolabovala vládna armáda. Spojenecký Hizballáh nezasiahol, pretože má po izraelských úderoch dieru v boku. Rusko a Irán sa rozhodli, že do nekonečného konfliktu už nebudú vrhať vlastné sily a pokúsia sa o dohody s povstalcami. Asad dostal príkaz odovzdať moc a zmiznúť z krajiny.

Sunitská revolúcia 2024 vlastne nebola víťazným bojom, ale víťazným pochodom. Jeho výsledky pritom oslabili nielen Rusko s Iránom, ale aj Západ s Izraelom. A Ukrajinou.

Plány, ktoré rátali s otvorením „druhého frontu“, nevyšli.

Keď koncom novembra sýrski povstalci (podľa Američanov nebezpeční teroristi) udreli na asadovské sily, Západ a Izrael zrejme rátali s obnovením dlhej sýrskej vojny. Teda s konfliktom, ktorý by ďalej vyčerpával Asada, Rusko, Irán na jednej strane. A protizápadných, respektíve protiizraelských sunitov na druhej strane.

Z pohľadu Izraela by to bol „druhý front“, v ktorom by krvácal Irán. Z pohľadu Ukrajiny by to bol ten istý „druhý front“, v ktorom by krvácalo Rusko.

Tento scenár sa nerealizoval. Rozhodli o tom dvaja hráči – Rusko a Irán. Odmietli boj, ponúkli dohody. A stiahli sa. Stratili tým poslušnú sýrsku vládu. Oslabili svoje pozície na Blízkom východe. No zároveň sa tým vyhli stratám v boji, ktorý sa javil ako márny. A sýrske bremeno prehodili na plecia Izraela a Západu.

Povstalecké islamistické skupiny okolo Hajat Tahrír aš-Šám (HTS) sú totiž čokoľvek, len nie spojenci Západu a Izraela. Užitočné mohli byť v konflikte proti Asadovi a jeho spojencom, no nie ako jadro novej vlády, ktorá bez boja prevzala Sýriu. Spojené štáty mali HTS zapísané na zozname teroristických organizácií.

To isté platí o ich vodcovi Muhammadovi Džawláním, na ktorého vypísali odmenu. V Iraku roky bojoval proti Američanom. V Sýrii bojoval pod odnožou al-Káidy, pričom odmietal americkú pomoc. Jeho meno obsahuje odkaz na Golanské výšiny, z ktorých pochádza jeho rodina – a ktoré okupuje Izrael. Presnejšie: Izrael Golanské výšiny de facto anektoval. Z bezpečnostných dôvodov.

Keď Džawlání takmer bez boja a bez väčších strát ovládol Sýriu, Spojené štáty aj Izrael znervózneli. Bidenova vláda oznámila, že bude musieť zvýšiť nasadenie v Sýrii proti radikálom. Americké letectvo bombardovalo ich základne. Izrael vysunul svoje jednotky pred sýrsku časť Golanských výšin, čím porušil staré dohody. A spustil intenzívne bombardovanie skladov zbraní a infraštruktúry v Sýrii. Za posledné dni podnikol 250 leteckých útokov na takmer celom území Sýrie.

Slovom, Izrael a Západ majú pred sebou namiesto vnútorného sýrskeho konfliktu celkom nový a horúci problém: islamistickú vládu, ktorá má s Ruskom, Iránom a asadovskými alavitmi dohody o neútočení. A ktorá je zrazu bezpečnostným problémom pre tých druhých… Proti sunitským skupinám dnes nebojuje Irán s Ruskom, ale Izrael so Spojenými štátmi.

Pokiaľ ide o širší kontext „sunitskej revolúcie“, dá sa povedať, že história sa opakuje. No tentoraz s prekvapujúcou koncovkou.

V roku 2009, krátko pred vojnou o Sýriu, dostala Asadova vláda zaujímavú ponuku z Kataru, ktorú podporovali aj Spojené štáty. Asad mal podporiť strategický plynovod z Kataru cez Saudskú Arábiu, Jordánsko a Sýriu do Turecka a Európy. Znamenalo by to, že asadovská Sýria vymení strany a spojencov. Namiesto Iránu a Ruska by obchodne, politicky a zrejme aj vojensky spolupracovala s americkými spojencami z Blízkeho východu.

Nový plynovod mal vyradiť z hry Irán a čiastočne aj Rusko na európskom trhu.

Asad dohodu odmietol. Namiesto nej prikývol na plynovod na osi Irán – Irak – Sýria. Predbežné dohody sa podpísali v roku 2012.

Následky: Saudská Arábia vstúpila do občianskej vojny v Sýrii ako najväčší dodávateľ zbraní (západných zbraní) pre povstalcov. A Spojené štáty vstúpili do vojny v Sýrii ako najväčší dodávateľ zbraní pre Saudskú Arábiu (ktorá ich následne distribuovala v Sýrii). Časť zbraní dodaných zo Spojených štátov končila aj v rukách teroristických skupín.

Asad, Irán a Rusko udržali zvyšky Sýrie len za cenu obrovských strát a nulových ziskov. V roku 2020 sa dohodlo prímerie. Pretože všetky strany konfliktu (boli ich desiatky) sa unavili.

V roku 2024 sa západná ponuka pre Asada zopakovala. Spojené arabské emiráty a Spojené štáty pripravili návrh dohody, ktorá rátala s ukončením protisýrskych sankcií, ak Asadova vláda vymení strany. Teda ak sa odpúta od Iránu a Ruska. Návrh dohody, ktorú podľa libanonských médií podporoval aj Izrael, bol však v Sýrii celkom nepriechodný. Asad už v roku 2024 nebol hráč. Bol pešiak v rukách Iránu a Ruska. Arabsko-americká ponuka pre sýrsku vládu nikam neviedla.

Nasledoval ničivý úder Izraela na Hizballáh, najbližšieho spojenca asadovských síl, čo umožnilo novembrovú ofenzívu povstalcov. Predpokladalo sa, že rebeli obnovia starý konflikt. A budú rozvracať Sýriu, z čoho by ťažili Izrael, Západ a Ukrajina. Na úkor Ruska a Iránu.

Až potiaľto sa história opakovala.

Prekvapujúcou novinkou je „len“ to, že obnovenie krvavého konfliktu sa nekonalo. Irán a Rusko neprišli do Sýrie s posilami pre Asada, ale s návrhmi dohôd pre Džawláního.

Víťazom vojny o Sýriu sa stali sunitskí rebeli, ktorí zastupujú väčšinu sýrskeho obyvateľstva. A ktorí už s proiránskymi a proruskými menšinami nebudú bojovať. Lebo ich sponzori sa stiahli.

S „výmenou strán“ a „novým frontom“ to nakoniec dopadlo celkom inak, ako vyzerali západné a izraelské plány.

2. Zlá správa pre Ukrajinu

Dramatické udalosti v Sýrii budú mať zrejme vážne následky pre ukrajinský konflikt.

Ak by sa realizovali pôvodné očakávania s obnovením vojny o Sýriu, malým víťazom dňa by bola Ukrajina. Rusko by bolo nútené presunúť veľkú časť síl, zbraní a munície do Sýrie. Pri budúcich – a veľmi pravdepodobných – rozhovoroch o urovnaní ukrajinskej vojny by bolo Rusko za rokovacím stolom oslabené.

Lenže Rusko pred rizikom sýrskej slučky ušlo.

Rusi tým stratili a obetovali veľa. Veľmi veľa. Spojenectvo Asadovcov a Kremľa trvalo viac ako 50 rokov. Sýria bola základňa ruského vplyvu na Blízkom východe a čiastočne aj v Afrike. Aj preto Rusi takmer 15 rokov vytrvalo a s vysokými nákladmi podporovali Asada v občianskej vojne. Strata Sýrie by pre nich bola bolestivá.

Nakoniec ju aj tak strácajú. Zároveň tým strácajú reputáciu veľmoci, ktorá dokáže verne a úspešne brániť svojich spojencov.

Bleskový a bolestivý ústup Ruska zo Sýrie ukazuje, že pre Rusko je absolútnou prioritou boj o Ukrajinu. Na ukrajinskom fronte zrejme nepripustí väčšie kompromisy. Naopak, po vycúvaní zo sýrskeho konfliktu zrejme pritvrdí.

Možné je aj to, že Rusko sa pripravuje na prípadné rozšírenie konfliktu za hranice Ukrajiny – ak bude pokračovať ostreľovanie ruského územia americkými raketami.

Pre Ukrajinu je teda preskupovanie ruských síl a ruských priorít veľmi zlá správa. Je zrejmé, že Rusko sa pripravuje na veľké údery a ďalšie územné zisky. A na následné rokovania, v ktorých bude vystupovať tvrdo. Nezaťažené inými konfliktmi.

Na druhej strane, Ukrajina je vojensky aj politicky v kritickej situácii. Generálny štáb hlási, že ani drastické odvody a mobilizácia nedokážu vyrovnávať pomery síl na fronte. A dokonca nedokážu ani len nahrádzať ukrajinské straty.

Politicky zas Ukrajina naráža na neochotu Trumpa pokračovať v tvrdej bojovej línii. Trumpova vláda zrejme priškrtí vojenskú a finančnú pomoc, čo Ukrajinu dotlačí k rokovaciemu stolu.

Otázne však ostáva, či za tým stolom nakoniec nebude sedieť sama. Bez obetavej podpory Západu. A možno aj bez záujmu Ruska. Rusi žiadali rokovania o mierovom (neutrálnom) štatúte Ukrajiny v decembri 2021, v januári 2022 a ešte aj v marci 2022, krátko po začiatku priamej vojny Ruska na Ukrajine.

Západ aj Ukrajina rokovania s Ruskom odmietli. A volali po „riešení konfliktu silou“.

No tak sa rieši silou.

A s takými výsledkami, pred akými varovali realisti: s masívnymi územnými ziskami Ruska. A s masívnymi územnými stratami Ukrajiny. Teraz, keď Ukrajina a Západ vojnu prehrávajú – a keď Rusko vycúvalo zo Sýrie – Putin nemá veľa dôvodov žiadať rokovania. Tie rokovania, ktoré západní vojnoví jastrabi a ich ukrajinskí zverenci tak dlho odmietali…

Ďalším faktorom, ktorý Ukrajine berie nádej na rýchle a výhodné prímerie, je skúsenosť zo Sýrie. Sýrska lekcia je pre Rusko varovná.

V Sýrii sa dohodlo prímerie v roku 2020. No bez širších mierových rokovaní a bez bezpečnostných dohôd. Konflikt sa len zmrazil a odsunul.

Prešli štyri roky. A malá bojová skupina povstalcov (približne 30-tisíc mužov) dokázala zlomiť asadovské sily, odstaviť ich spojencov a preklopiť pomery síl.

Prímerie, ktoré nevedie k rozhovorom o mierových dohodách a bezpečnostných zárukách, spravidla nič neznamená. Možno len prestávku v bojoch, ktorú všetky strany využijú na intrigy, zbrojenie a ďalšie bojové plány.

Problém je v tom, že Trumpov tím zatiaľ podľa dostupných správ neponúka nič viac. Len rýchle prímerie a zmrazenie konfliktu. Na Ukrajinu majú nastúpiť európske vojenské jednotky, EÚ má financovať obnovu a vyzbrojovanie Ukrajiny. A otázka jej členstva v NATO sa má odsunúť o 20 rokov.

Môžeme predpokladať, že Rusko na takéto deravé prímerie po obetovaní Sýrie nepristúpi.

Poctivým riešením pre Ukrajinu aj Európu by bolo prímerie spojené s hľadaním mierovej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom a bezpečnostnej dohody medzi NATO a Ruskom.

Keďže konflikt na Ukrajine je proxy vojna Západu a Ruska (čo už otvorene priznal nielen New York Times, ale aj britský expremiér Johnson), riešenie nebude možné bez dohôd na najvyššej americko-ruskej úrovni.

Inými slovami, Ukrajina asi nemôže mať širšie bezpečnostné záruky, kým nebude mať širšie bezpečnostné záruky aj Rusko – konkrétne pred rozširovaním NATO a vysúvaním amerických radarových a raketových základní k ruským hraniciam.

Expanzívna politika NATO neviedla k stabilite v Európe a ku skroteniu Ruska, ale k opaku. K vojne, k zabíjaniu, k rozsiahlemu zbrojeniu. A ku koncu éry, keď bola Európa bezpečným kontinentom.

Trumpov tím si to zjavne uvedomuje – aj keď mu nejde o Európu, ale o Ameriku. Chce zastaviť rozširovanie NATO ďaleko za hranice Západu, chce vycúvať z Ukrajiny, na ktorej západná línia prehráva. A chce dohody s Ruskom o vzájomných bezpečnostných zárukách, aby mali Spojené štáty voľné ruky v súperení s čoraz silnejšou Čínou.

Otázne však je, či Trump presadí nový kurz aj na hlbších úrovniach vlády a bezpečnostných služieb, ktorým sa (a nielen medzi konšpirátormi) hovorí deep state.

Za pokus to však určite stojí. Politika globalistov bola v 21. storočí nesmierne krvavá. A pritom bezvýsledná. Ich pokusy preformátovať svet podľa šablón „progresívneho Západu“ zlyhali. Vojna o Afganistan, vojna o Irak, vojna o Líbyu, vojna o Sýriu, vojna o Ukrajinu… Všade globalisti preliali potoky krvi. A všade napokon prehrali alebo uviazli.

Povedané slovami českej filmovej klasiky: súdruhovia niekde urobili chybu.

Trump sa to pokúša priznať. A aspoň trochu napraviť.

3. Chaos v Hlase

Slovenské koaličné reálie sa už mesiac vyvíjajú podľa rozbehnutých trendov. Z trojice nespokojných poslancov Hlasu je už štvorica. Dokonca vyhlásila niečo ako samostatnosť. Štyria poslanci okolo Migaľa budú hlasovať s koalíciou len vtedy, keď to vyhodnotia ako prospešné…

V praxi to znamená, že po Dankovej SNS sa rozkladá aj jednota Hlasu. Nejde pritom len o technický či vecný incident, ale o hlbší problém. Výhrady Migaľovej štvorice poslancov sú politické. Majú problém s ministerkou Šimkovičovou, s Dankom a s Ficovou „hrádzou proti progresivizmu“.

Tak ako pri SNS, aj pri Hlase boli problémy zakódované do génov strany už pred voľbami. Pellegriniho Hlas až do leta 2023 považoval Smer za izolovanú stranu a chystal sa na vládu s progresívcami. Kandidátku Hlasu tvorili nielen bývalí členovia Smeru, ale aj nové posily blízke progresívnym stranám.

Práve toto liberálnejšie krídlo Hlasu sa po roku vlády so Smerom láme. A celkom zákonite. Tvrdo protiprogresívne nastavenie im nesedí. Sú vyľakaní. Z protestov, z médií, z verejného odsudzovania…

Prognóza: tento problém sa zrejme bude zväčšovať.

Matúš Šutaj Eštok bude mať podobný problém ako Andrej Danko. Na niektoré hlasovania zabezpečí plný počet hlasov, na iné nie. Podľa nálady štvorice poslancov, ktorej po roku došla trpezlivosť s tým podstatným. S vládou so Smerom a SNS.

Keďže koalícia koroduje na oboch koncoch, na tvrdo národnom aj liberálnom, na stole stále ostáva balík s označením predčasné voľby. Zatiaľ je nerozbalený. No to sa môže rýchlo zmeniť pri najbližšej koaličnej kríze.

Kedykoľvek Fico, Danko alebo Šimkovičová pritvrdia, štvorica vystrašených poslancov Hlasu zastoná. So zdvihnutým prstom. A to bude Ficov boj s progresivistami obmedzovať. Možno únosne, možno neúnosne. Nevieme.

Hlas to mal pred voľbami rozohrané na dve strany. Po voľbách a po vyostrení boja to ťažko môže byť inak.

4. Lekári a Matovičova predpoveď

Prehľad ukončíme veľmi stručne a veľmi netradične – pochvalou Igora Matoviča.

Vláda cez parlament pretlačila zákon, ktorý jej umožní v rámci mimoriadnej situácie nariadiť lekárom pracovnú povinnosť vo vybraných nemocniciach. Má to byť poistka pred hromadnými výpoveďami lekárov.

Samozrejme, nikto súdny nechce, aby to zašlo tak ďaleko. Optimálne by boli kompromisy a dohoda lekárov s vládou. Lenže od toho máme ďaleko.

Dôvody už v novembri 2022 vystihol vtedajší minister financií Matovič. O praktikách lekárskych odborov povedal toto: bolo to bohapusté vydieranie, počas stretnutí s lekármi ani raz nepadol záujem pacienta, bolo to len o platoch a platoch a bez akýchkoľvek kompromisov…

Dohodu z konca roka 2022 komentoval ako finančne neudržateľnú a neúnosnú pre každú novú vládu. Na prudko zvýšené platy lekárov, akokoľvek zaslúžené, chýbali peniaze.

Lekári totiž v novembri 2022 odmietli veľkorysú ponuku ministra financií. Mala skokovo zvýšiť platy a dorovnať príjmy slovenských lekárov s českými – napriek tomu, že finančné možnosti Slovenska sú výrazne nižšie…

Visolajského odbory to odmietli. Ministra financií Matoviča obišli a rokovali priamo s Hegerom. Keďže Heger mal silu a autoritu kuchynskej utierky, lekárske odbory nešli len nadoraz, ale ešte ďalej. Vynútili si vyššie príjmy, ako mali ich českí kolegovia, a automatické každoročné zvyšovanie miezd. Priemerný príjem slovenského lekára aj s príplatkami je približne päťtisíc eur.

Predpovede Matoviča sa naplnili. Na každoročné zvyšovanie platov lekárov chýbajú peniaze. Hlavne v roku konsolidácie. Vláda navrhla dočasné, jednoročné šetrenie – malo spočívať v pomalšom raste platov lekárov počas jedného roka. Lekárske odbory sa okamžite vzbúrili a pohrozili výpoveďami.

Vláda musela ustupovať. Sľúbila zvýšenie platov lekárov o šesť percent aj počas konsolidačného roka. Zaviazala sa, že nemocnice neprejdú na režim akciových spoločností. Nezabralo. Lekárske odbory sú také, aké ich opísal Matovič. Posadnuté platmi a nekompromisné.

Záver: rokovania s ľuďmi, ktorí v ničom neustúpia, sú zbytočné. Stačí si vypočuť ich ultimatívne požiadavky. A potom im buď poslušne vyhovieť, alebo nevyhovieť.

A pripraviť sa na krízový stav.