Už nejaký čas prichádzajú z oboch strán Atlantiku dáta, ktoré sa zdajú potvrdzovať menšiu, nenápadnú skoro-stagfláciu. Teda kombináciu stagnácie či nízkeho rastu ekonomiky a súčasne vyššiu infláciu.
Nejde o nič veľké, ani vývoj HDP, ani vývoj inflácie nie sú také extrémne, aby na seba priťahovali pozornosť. Ale predsa len hospodársky rast je nižší ako dlhodobý normál a inflácia je, naopak, vyššia ako dlhodobý normál.
Už v stredu prišla štatistika spotrebiteľskej inflácie z USA, ktorá ukázala, že medziročné tempo rastu spotrebiteľských cien v novembri zrýchlilo na 2,7 percenta. Vo štvrtok potom prišla správa, že výrobné ceny v USA rástli v novembri medziročne o 3,0 percenta, teda viac, než sa čakalo.
Ale oproti tomu nové žiadosti o dávky v nezamestnanosti v USA v týždni do 7. decembra dosiahli 242-tisíc, čo bolo viac, než sa čakalo. A vysoký počet dávok v nezamestnanosti je neklamným znamením pomalšieho než očakávaného hospodárskeho rastu.
Výraz „stagflácia“ by rozhodne bol silným slovom, o stagflácii by sme mohli hovoriť, až pokiaľ by bol hospodársky rast nulový. Tu však ide o niečo iné: ďaleko obvyklejšia je situácia, keď je buď zrýchľujúci sa hospodársky rast sprevádzaný zrýchľujúcou infláciou, alebo oboje spomaľuje súčasne. Lenže tu sa deje opak, ako keby to zdanlivo išlo proti sebe.
Podobná situácia panuje aj v Európe. Miera inflácie v eurozóne sa len v septembri tohto roku, prvýkrát od polovice roku 2021, dostala pod dvojpercentný cieľ ECB. No už v októbri inflácia znova vzrástla na dve percentá a v novembri sa podľa predbežných údajov zvýšila na 2,3 percenta. A o tom, že je hospodársky rast eurozóny mizerný, nepochybuje nikto. Opäť teda platí, že inflácia je veľmi vysoká na taký slabý rast alebo, naopak, výkon ekonomiky je až príliš nízky na takú vysokú infláciu.
Ako je to možné? Je to tým, že väčšina toho upachteného rastu je kúpená na dlh. Bidenova administratíva sa dopustila historicky rekordných štátnych výdavkov. V hospodárstve USA možno odhadovať, že hospodársky rast by bol blízky stagnácii, ak by si ho vláda takto nekupovala na dlh. Lenže súčasne vedľajším efektom týchto enormných vládnych výdavkov do ekonomiky je vysoké množstvo peňazí v obehu. A táto vysoká peňažná zásoba spôsobuje infláciu.
Vlastne najlepšie je to vidieť v prípade eurozóny a Európskej centrálnej banky (ECB). Tá sa štvrtkovým znížením jej základnej úrokovej sadzby o 25 bázických bodov na 3,15 percenta vlastne „preriekla“. Sprevádzalo to množstvo slov o tom, ako vraj „proces dezinflácie je na dobrej ceste“.
Lenže my sme práve pred chvíľou povedali, že inflácia v eurozóne v posledných dvoch mesiacoch, naopak, vzrástla, takže to nie je pravda. ECB je ale pritlačená k múru. Musí znižovať úrokové sadzby, aj keď nechce, inak si to škaredo odskáče napríklad Francúzsko, ktoré začína mať obrovský problém so svojím rozpočtovým schodkom. S vyššími úrokovými sadzbami by to neufinancovalo. Takže ECB musí tlačiť peniaze do obehu. Už zase. A už zase tým podporuje infláciu.
A úplne rovnako ako pred pandémiou túto infláciu je zatiaľ vidieť najmä v cenách cenných papierov a nehnuteľností. Ale to je len dočasné.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.