Prečo tieto fakty pripomíname? Ján Kaľavský bol policajtom nie síce s vysokým postavením, ale ani nie nízkym. Bol vedúcim bratislavskej operatívy NAKA. Taký, keď má ísť za mreže, všade sa o tom píše. Nuž, a takéto niečo, aby vyšetrovateľ obvinil významného policajta v mediálne exponovanej kauze a za pár dní sa proti vyšetrovateľovmu rozhodnutiu postavil sudca rozhodujúci v prípravnom konaní aj generálna prokuratúra, som za tridsať rokov nezažil.

Tieto fakty pripomínam, lebo momentálne žijeme v dobe, keď sa zatvára. Najprv do policajnej cely, potom do väzby, a viacerí doputujú i do výkonu trestu odňatia slobody. A cítime, že spoločnosť to potrebovala. Lenže sme ustrnuli vo svätom zápale a nie sme schopní vnímať, že „rozviazané ruky vyšetrovateľov“ môžu vyzerať aj ako Kaľavského prípad. Je to zlyhanie, platí to aj v prípade Kaľavského viny, aj v prípade jeho neviny.

Kedy šípim vojnu policajtov

Spomínam si na prípad spred dvadsiatich rokov odpočutého telefonického rozhovoru medzi známym advokátom, ktorého odpočúvala policajná zložka, a jedným príslušníkom SIS. V rozhovore advokát hovorí siskárovi, že rozhovor je odpočúvaný. Siskár mu odpovedá, že vie. No a proti siskárovi bolo vznesené obvinenie za prezradenie utajovanej skutočnosti. Pritom neprezradil nič, o odpočúvaní svojho telefónu hovoril advokát ako prvý. Celé stíhanie bolo len sekírovaním príslušníka bezpečnostnej zložky, ktorý bol nepohodlný pre príslušníkov iných zložiek.

Každý, kto pozná prostredie bezpečnostných zložiek, vie, že k takýmto veciam dochádza. Predstiera sa ušľachtilý cieľ boja za zákonnosť, pritom je to konštrukcia, ktorá má poslúžiť na účtovanie.

A za čo bol pár dní stíhaný Kaľavský? Za značne vágne formulované podozrenie, že niekomu prezradil, čo nemal. A presne za to isté je stíhaný Kaľavského nadriadený Zurian, donedávna šéf NAKA. A svedkom je kajúcnik Beňa, známy aj z kauzy Pčolinský.

Aj počas pôsobenia vo funkcii ministra si pamätám prípady, kedy jedni policajti intrigovali voči iným, pričom tie obete intríg neboli žiadni skorumpovanci. Rozviazané ruky môžu vyzerať aj takto.

Peter Tóth vypovedá k Pčolinskému?

Poďme k prípadu Pčolinský. Nijako sa tu nechcem vyjadrovať k jeho vine či nevine. Avšak s údivom som si pozrel tento týždeň videorozhovor Mareka Vagoviča s advokátom Vladimíra Pčolinského Ondrejom Urbanom. Urban povedal, že obhajcovia Pčolinského boli prítomní na výsluchu Petra Tótha, ktorý bol predvolaný vyšetrovateľom, aby vypovedal ku kauze Pčolinského. Urban bol šokovaný tým, že potom, čo Tóth hneď na začiatku uviedol, že o tomto prípade nevie nič, sa s ním vyšetrovateľ ešte niekoľko hodín bavil, pričom tento čas Tóth využil k tomu, aby prítomných Pčolinského obhajcov označil za k...tov. Urban sa čuduje, ako má považovať takéhoto vyšetrovateľa za nezaujatého, keď nevypočúva svedkov, ktorých navrhuje vypočuť obhajoba, ale stráca čas s Tóthom, ktorý hovorí, že o ničom nevie, a ešte Tóthovi dovolí takéto hulvátstvo.

Aj my sa čudujeme. Vyšetrovateľa by sa mal nejaký nadriadený spýtať, či má toľko zbytočného času. Takto by „rozviazané ruky“ vyzerať nemali.

Toto nie je vysporiadanie sa s mafiánstvom minulých vlád

A dnes zasahoval Úrad inšpekčnej služby v NAKA, kde zaistil živé vyšetrovacie spisy vrátane spisu Pčolinského.

Treba povedať, že toto, čo vidíme posledné týždne, naozaj nie je to sľubované vysporiadanie sa s politickou mafiou, aby sme použili slovník donedávneho predsedu vlády Matoviča, za ktorú označoval vlády Roberta Fica a Petra Pellegriniho.

Toto je pre Fica problém nanajvýš v zmysle jeho politickej zodpovednosti za súčasný stav polície, ale niet žiadneho náznaku, že by ho to ohrozovalo v trestnoprávnom zmysle. Téza, že sa politici ako Fico cítia ohrozenie, že polícia by si mohla prísť aj pre nich, sa už značne opotrebovala.

Polícia je zamestnaná sama sebou. Tu sa navzájom napádajú či zatvárajú štyri bezpečnostné zložky. Ministerstvo vnútra, Úrad inšpekčnej služby podliehajúci vláde, SIS a prokuratúra. A je ťažko sa orientovať, kto je dobrý a kto je zlý. Nielen vzhľadom na niektoré vyššie uvedené skutočnosti príliš dôveryhodne nevyzerá ani NAKA, ani Úrad inšpekčnej služby. Ruky sú rozviazané, ale ľavá nevie, čo urobí pravá a naopak. Jedna facká druhú.

Mikulec by mal pamätať na svoju zodpovednosť

Všimnime si rozdielne stanovisko, ktoré zaujali k dnešnému zásahu Úradu inšpekčnej služby v NAKA jednak Lipšicov Úrad špeciálnej prokuratúry ÚŠP, jednak minister vnútra Mikulec. ÚŠP považuje postup minimálne za neštandardný a hovorí o silnom podozrení z účelovosti postupu inšpekcie. Najmä však hovorí o „tlaku oligarchov a politikov“. Spomenutie tlakov oligarchov a politikov v súvislosti so zásahom inšpekcie robí vyhlásenie ÚŠP veľmi politickým. Takéto vyhlásenie prokuratúry si nepamätáme roky.

Porovnajme to s vyhlásením ministra vnútra Mikulca. Ten potom, ako Úrad inspekčnej služby zhabal živé vyšetrovacie spisy Mikulcovým vyšetrovateľom z NAKA, pripomína, že rozhodnutím riaditeľa Úradu inšpekčnej služby a prezidenta Policajného zboru bol zriadený tím, ktorý sa zaoberá preverovaním možného ovplyvňovania vyšetrovania. Potom minister zmierlivo dodáva: „Verím, že dnešný úkon Úradu inšpekčnej služby na NAKA bol v plnom súlade s vyššie uvedeným a na základe rozhodnutia prokurátora.“

Prokurátori hovoria ako politici a politik hovorí ako ten, čo nevie, nezasahuje, len verí a dúfa. Ak má pravdu Lipšicov úrad v tom, že inšpekcia koná pod tlakom oligarchov a politikov z minulých vlád, tak potom poukazuje na vinu Mikulca. Inšpekcia síce nepodlieha priamo ministrovi vnútra, zodpovedá sa vláde ako celku. Ale kto má vo vláde najviac bdieť nad jej stavom, ak nie minister vnútra?

Mikulec je vo funkcii už rok a štvrť. Pol roka neurobil nič s policajným prezidentom Lučanským, ktorý odišiel sám a ešte predtým ministra verejne napádal. A za celé pôsobenie neurobil nič s inšpekciou. Vyzerá to ako kríza politického vodcovstva.

Mimochodom, tá kríza je výsledkom predstáv médií a nedávneho premiéra Matoviča. Podľa tých predstáv vládni politici nemajú v podstate vedieť o ničom, čo orgány činné v trestnom konaní robia. V praxi to príliš dobre nevyzerá. Samozrejme, že vládny politik nesmie prikazovať ani zakazovať vyšetrovateľom úkony v zmysle Trestného poriadku. Ale má právo, ba povinnosť klásť im poriadne veľa otázok a vyžadovať odpovede.

Na toto všetko by mal minister vnútra pamätať v najbližších dňoch, keď je ohlásené jeho odvolávanie. A mal by pamätať, že ak tvrdo nekládol otázky on, tak ich budú klásť iní politici jemu.