Ivan Hoffman

Tvrdenie, že „násilie nič nerieši“, platí iba vtedy, keď je možné ovládať ľudí po dobrom. Bližšie realite je postreh, ktorý mi kedysi zveril vysoko postavený dopravný policajt, ​​že totiž „najlepšou prevenciou je represia“. V prípade všeobecného pobúrenia - týkajúceho sa zrušených rumunských prezidentských volieb - je zrejmé, že násilie je po novom akceptované ako legitímny politický prostriedok. Akonáhle na Rumunov nefunguje proamerický a probruselský cukor, nezostáva než vziať na nich proamerický, probruselský bič.

Liberálno-demokratická doktrína predpokladá, že čo je dobré pre elitu pri moci, je dobré pre ľud. Naopak to neplatí. Čo je dobré pre demokraciu, nemusí byť dobré pre liberálnych demokratov. Ak sa teda liberálni demokrati ocitnú v menšine, nezostáva im, než ísť demokracii po krku. Bránia liberálnu demokraciu pred občanmi, ktorí si s touto ideológiou spájajú pokles životnej úrovne, obmedzenie občianskych slobôd, presadzovanie rôznych deviácií, či riziko, že budú zavlečení do vojny. Progresívna elita sa opiera o privilegovanú minoritu, ktorá poklesom životnej úrovne netrpí, cenzúra nelojálnych názorov jej imponuje, a vojna jej príde ako adekvátny spôsob, ako riešiť spory.

Keď sa liberálny demokrat pozrie do zrkadla, vidí sa v ňom ako progresívny slušniak, ktorému patrí budúcnosť. Nie je však isté, že budúcnosť bude progresívna, keď vymrú spiatočnícki ľavičiari a pravičiari, ktorí dnes nevhodne volia, a nezostáva nič iné, len ich pomýlenú voľbu napraviť korešpondenčnými hlasmi, alebo ich voľbu rovno zneplatniť. S generáciami vychovanými k neúcte k tradíciám a všeobecne k sebectvu, kariérizmu a záhaľke, sa progresívna budúcnosť sotva stane rajom na zemi.

Už teraz sa vraj generácia, ktorá prišla na svet s príchodom nového tisícročia, veľmi čuduje tomu, že sa od nej po absolvovaní štúdií očakáva práca. „To nám nikto nepovedal“, tvrdia frustrovaní mladí ľudia, ktorí sa videli v kreatívnych home officoch a počítali s bezstarostným zábavným životom. Lenže spokojnosť občanov so spoločnosťou, v ktorej žijú, súvisí s ich schopnosťou túto spoločnosť budovať a udržiavať v chode. Predstava, že si možno užívať inak, než za svoje, dáva zmysel potiaľ, pokiaľ ešte možno brať z podstaty, alebo ak ešte je u koho sa zadlžiť. Oboje však prestáva platiť.