Atlantisti idú demokracii tvrdo po krku. A prečo je to samovražedná stratégia

Tvrdenie, že „násilie nič nerieši“, platí iba vtedy, keď je možné ovládať ľudí po dobrom. Bližšie realite je postreh, ktorý mi kedysi zveril vysoko postavený dopravný policajt, ​​že totiž „najlepšou prevenciou je represia“. V prípade všeobecného pobúrenia – týkajúceho sa zrušených rumunských prezidentských volieb – je zrejmé, že násilie je po novom akceptované ako legitímny politický prostriedok. Akonáhle na Rumunov nefunguje proamerický a probruselský cukor, nezostáva než vziať na nich proamerický, probruselský bič.

Liberálno-demokratická doktrína predpokladá, že čo je dobré pre elitu pri moci, je dobré pre ľud. Naopak to neplatí. Čo je dobré pre demokraciu, nemusí byť dobré pre liberálnych demokratov. Ak sa teda liberálni demokrati ocitnú v menšine, nezostáva im, než ísť demokracii po krku. Bránia liberálnu demokraciu pred občanmi, ktorí si s touto ideológiou spájajú pokles životnej úrovne, obmedzenie občianskych slobôd, presadzovanie rôznych deviácií, či riziko, že budú zavlečení do vojny. Progresívna elita sa opiera o privilegovanú minoritu, ktorá poklesom životnej úrovne netrpí, cenzúra nelojálnych názorov jej imponuje, a vojna jej príde ako adekvátny spôsob, ako riešiť spory.

Keď sa liberálny demokrat pozrie do zrkadla, vidí sa v ňom ako progresívny slušniak, ktorému patrí budúcnosť. Nie je však isté, že budúcnosť bude progresívna, keď vymrú spiatočnícki ľavičiari a pravičiari, ktorí dnes nevhodne volia, a nezostáva nič iné, len ich pomýlenú voľbu napraviť korešpondenčnými hlasmi, alebo ich voľbu rovno zneplatniť. S generáciami vychovanými k neúcte k tradíciám a všeobecne k sebectvu, kariérizmu a záhaľke, sa progresívna budúcnosť sotva stane rajom na zemi.

Už teraz sa vraj generácia, ktorá prišla na svet s príchodom nového tisícročia, veľmi čuduje tomu, že sa od nej po absolvovaní štúdií očakáva práca. „To nám nikto nepovedal“, tvrdia frustrovaní mladí ľudia, ktorí sa videli v kreatívnych home officoch a počítali s bezstarostným zábavným životom. Lenže spokojnosť občanov so spoločnosťou, v ktorej žijú, súvisí s ich schopnosťou túto spoločnosť budovať a udržiavať v chode. Predstava, že si možno užívať inak, než za svoje, dáva zmysel potiaľ, pokiaľ ešte možno brať z podstaty, alebo ak ešte je u koho sa zadlžiť. Oboje však prestáva platiť.

Čím dlhšie sa súčasní progresívci rôznymi volebnými trikmi udržia pri moci, tým drsnejšia budúcnosť stretne tých, ktorí ich dnes z mladíckej nerozvážnosti, či dospelej hlúposti volia. Kde nič nie je, ani smrť neberie. Budúcnosť nepatrí na seba sústredeným individualistom, ale súdržným komunitám. Dnes sa v politike presadzujú ľudia, ktorí odmietajú obmedzujúcu rolu štátu, a čo ešte funguje chcú rozvrátiť. V chaose, ktorý nastane, keď sa pomätené vízie progresívcov naplnia, zákonite dôjde k rehabilitácii štátu, o ktorý však bude treba bojovať.

Tak, ako dnes progresívci udržujú svoju globálnu nadvládu manipuláciou a násilím, budú aj od moci odstavení násilne. Postará sa o to generácia, ktorej je vštepované, že násilie v mene vlastného záujmu je prípustné a účel svätí prostriedky. Ísť demokracii po krku je skrátka krátkozraké. Je to samovražedná stratégia tých, ktorí nemajú čo stratiť, pretože už nemajú čo ponúknuť.

Rumunské know-how ako zachrániť demokraciu jej pošliapaním, je riešením zúfalcov, ktorí nemajú ambíciu presvedčiť občanov o legitimite svojho postupu. Je im jedno, čo si o zrušení volieb myslia voliči. Ich prioritou je výstavba americkej vojenskej základne a eliminácia politikov, ktorí spochybňujú rumunský atlantizmus. Vládu zostavuje nesúrodý, probruselský zlepenec a na „škandalózny“ vkus rumunských voličov sa pozabudne. Zametať voliča pod koberec je však čoraz ťažšie a jedného dňa to budú občania, ktorí zametú s vrchnosťou. V Rumunsku to býva drsné.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, v ktorom má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.