Kafkovská hra o zákaze AfD

Bude tento proces úspešný? Oveľa pravdepodobnejší je opak.

Dôjde k zákazu AfD, ktorý médiá, aktivistickí právnici a skupina poslancov naprieč stranami v Berlíne už niekoľko mesiacov vytrubujú do sveta? Podľa medializovaných vyhlásení tejto skupiny/siete už nič nezabráni tomu, aby sa návrh dostal na Spolkový ústavný súd. Skupina 113 poslancov pod vedením politika CDU Marca Wanderwitza chce svoju požiadavku na oficiálny parlamentný návrh zákazu predložiť na hlasovanie ešte pred predčasnými parlamentnými voľbami.

Skupina sedemnástich profesorov práva ich podporuje v dokumente predloženom Ústavnoprávnemu výboru v Bundestagu. Akademici v ňom vyhlasujú, že „snaha o zákaz strany“ nie je „ľubovôľou tých, ktorí sú oprávnení podať žiadosť, ale ich politickou úlohou a zodpovednosťou".

Inými slovami, zástupcovia ľudu nemôžu konať inak. Sedemnástka akademikov v právnickom žargóne ubezpečuje, že návrh na zákaz činnosti voči strane vyvrheľov je veľmi sľubný a naozaj nemôže dopadnúť zle. Časopis Der Spiegel poskytuje k veci novinárske krytie: kabinet Olafa Scholza, ktorý sa scvrkol na dvojkoalíciu, podľa jedného komentátora „nesmie premárniť túto historickú príležitosť“.

Nič podvratné

Prečo? Na to nedobrovoľne odpovedá „právne stanovisko“ sedemnástich profesorov práva, medzi ktorými nie je ani jedna ťažká váha z tejto oblasti. Autori sa na jednej strane opierajú o početné citácie predstaviteľov AfD, ktoré považujú za protiústavné, a na druhej strane o tvrdenie, že na dnes už mnohokrát citovanom neverejnom stretnutí v Postupime v novembri 2023 vyzývali protagonisti AfD na masovú deportáciu nepohodlných nemeckých občanov. Odvolávajú sa pritom na investigatívu čiastočne štátom financovanej platformy „Correctiv“. Ani Correctiv však toto tvrdenie nevyslovil.

Odborník na ústavné právo Mathias Hong z Univerzity aplikovaných vied v Kehli, ktorý stanovisko nepodpísal, ale je horlivým zástancom zákazu AfD, už dostal varovanie od obhajcov [Ulricha Vosgeraua, pozn. red.], aby nešíril alebo sa zdržal šírenia nepravdivého tvrdenia o masových deportáciách, ktoré mali odznieť na stretnutí v Postupime. Takáto lajdácky zostavená prezentácia by neobstála ani jediný deň konania pred Spolkovým ústavným súdom.

Súd v Karlsruhe definoval vysoké požiadavky na zákaz strany aj v (neúspešnom) procese o zákaze krajne pravicovej NPD v roku 2017. Vyhlásenia jednotlivých členov neboli dostačujúce. Vyžaduje sa skôr „plánovaná činnosť [...], ktorá je zameraná na narušenie alebo odstránenie slobodného demokratického základného poriadku alebo ohrozenie existencie Spolkovej republiky Nemecko v zmysle kvalifikovanej prípravy“. Materiál vypracovaný Úradom na ochranu ústavy sa k tomu v prípade AfD ani len nepribližuje. V ich programe nie je nič podvratné v tomto zmysle. A ako všetky strany, aj AfD má značný rozsah: jej durínske krajinské združenie predstavuje prísne národno-konzervatívne krídlo, zatiaľ čo jej dolnosaské združenie sa svojimi vyhláseniami a parlamentným správaním takmer nelíši od CDU z 90. rokov.

Berlínska logika

Právnik Olaf Scholz preto zdôvodnil svoju zdržanlivosť od pokusu o zákaz strany vetou: „Najhoršie by bolo konanie, o ktoré sa žiada, ktoré trvá niekoľko rokov a potom možno nakoniec zlyhá.“ Človek zvonka by sa mohol čudovať, prečo hlava vlády považuje za „najhoršiu vec“, ak najvyšší sudcovia rozhodnú, že strana nechce zvrhnúť existujúci poriadok. Scholzov komentár však vychádza z berlínskej logiky.

Nezakázanie v Karlsruhe – po dlhom súdnom procese, ktorý sa pravdepodobne pretiahne až do roku 2026 – by bolo triumfom strany, ktorú by všetci ostatní najradšej chceli vymazať zo scény. Otázka zákazu strany by bola pre boj proti pravicovému extrémizmu v dohľadnej budúcnosti ukončená. To vedie k paradoxnej situácii: ostatné strany, a najmä ľavicový tábor, by boli, samozrejme, veľmi radi, keby AfD zmizla z politického boja.

Jediný dôvod, prečo nikdy nechcú predložiť konanie sudcom, sú mimoriadne vratké šance, preto radšej vec nechávajú ako trvalú hrozbu vznášajúcu sa nad AfD. Hlavným účelom tejto neustálej hrozby je odradiť CDU/CSU od spolupráce s politickou silou napravo od nej. Pokiaľ sa tak otvorene nestane, strany ľavého stredu majú zaručené pravidelné miesto takmer v každej vláde.

To, čo si želá koalícia ľavicových strán, médií a aktivistov, je v podstate presne to isté ako konanie proti Josefovi K. v Kafkovom Procese: trvalé obvinenie, ktoré zostáva navždy nevyriešené. V súdnom systéme románu, ako je známe, neexistuje ani definitívne oslobodenie, ani odôvodnené odsúdenie.

Je pochopiteľné, že zainteresované strany by chceli tento ideálny stav udržať čo najdlhšie. Zdá sa im to ako najsľubnejší spôsob, ako aspoň obmedziť vplyv AfD po tom, čo ich opakovane skloňovaná „vecná diskusia“ zjavne vyšumela do prázdna. Do hroziaceho, ale nikdy nerealizovaného postupu zákazu zapadá aj fáma, že Úrad na ochranu ústavy čoskoro stranu ako celok zaradí do kategórie „pravicovo extrémistická strana“ [doteraz boli takto zaradené len niektoré krajinské organizácie AfD, pozn. red.]. Tento návrh podstrčil niekto z domácej spravodajskej služby denníku Süddeutsche Zeitung. Na toto zaradenie sa už dlhšie čaká. Pretože ak by k nemu došlo, AfD by mohla dať argumenty úradu preskúmať správnemu súdu.

Veci tu nikdy nie sú také rušivé

Pokus o trvalú izoláciu pravicovej strany kafkovskou metódou by sa mohol skončiť skôr, ako politickí stratégovia pôvodne predpokladali. Zatiaľ čo v Berlíne ešte stále prebieha revízia „A zajtra zakážeme AfD“, v spolkových krajinách sa už veci uberajú iným smerom. V Sasku sa CDU a SPD dohodli na koalícii. Koalícii chýba len jedna zásadná vec: väčšina v parlamente, presnejšie: desať hlasov. Menšinová vláda si bude musieť hľadať svojich podporovateľov individuálne – buď s BSW Sahry Wagenknechtovej, s ktorou koaličné rokovania už zlyhali, so Zelenými, s ktorými CDU už nechce spolupracovať –, alebo s AfD, druhou najsilnejšou silou v spolkovej krajine.

Pod tlakom reality kresťanskí demokrati v Drážďanoch nevylučujú žiadnu možnosť. Existuje zrejmý dôvod, prečo zatiaľ nebolo počuť veľký krik o „múre“ proti AfD: SPD sa na juhovýchode musí spoliehať aj na hlasy AfD, aby mohla spoluvládnuť. Tomu sa hovorí normatívna moc reality. Ešte pred zvolením doterajšieho ministerského predsedu Michaela Kretschmera z CDU za nového šéfa vlády, ktoré sa má uskutočniť 18. decembra, sa obaja menšinoví partneri nevyhnú dohodám.

Samozrejme, CDU/CSU by mohla už teraz rozťať uzol, dohodnúť sa na formálnej skúšobnej spolupráci s AfD v Sasku a po skončení semaforovej koalície využiť väčšinu v Berlíne spolu s FDP a AfD, aby zabránila napríklad zákonu o dodávateľskom reťazci [zákon prikazuje firmám nad tisíc zamestnancov, ktoré importujú zo zahraničia, aby zaručili etický nezávadný pôvod tovarov s ohľadom na dodržiavanie ľudských práv či životné prostredie, pozn. red.] a zvýšeniu dane z CO₂ zo 45 na 55 eur za tonu od januára 2025.

Avšak – v Nemecku nikdy nedochádza k takému zlomu. Zbližovanie so stranou Alice Weidelovej je rovnako neohrabané a zahalené ako neustále ohlasovaný a nikdy vážne neuskutočnený zákaz jej strany.

Príliš veľa ľudí sa jednoducho bojí situácie, ku ktorej aj tak nakoniec dôjde: že AfD sa stane normálnou súčasťou politického spektra ako FPÖ v Rakúsku a SVP vo Švajčiarsku.