Koncom novembra dostalo Francúzsko z Afriky ďalšiu zlú správu. Hneď dva štáty, Senegal a Čad, dali do Paríža na známosť, že už nestoja o jej základne. Potom, čo sa s Francúzmi rozlúčili v Mali, Nigeri a Burkine, opúšťa Francúzsko celý región Sahelu. Z celej západnej Afriky už vojensky zostáva len v Pobreží Slonoviny a Gabone.
Strata Senegalu Paríž až tak nebolí. Sám považoval posádku tristo vojakov za finančne neudržateľnú a do budúcnosti počítal len so stovkou. Návrat vojakov navyše nemá narušiť vzájomné vzťahy. Senegalský prezident Bassirou Diomaya Faya dal najavo, že chce pokračovať v partnerstve s bývalou koloniálnou metropolou, ale že zvrchovaný štát nemôže na svojom území strpieť cudzie základne. Jeho jasný obrat k suverénnosti rozsekol problém, o ktorom sa v Senegale diskutovalo už vyše dvadsať rokov.
Odchod z Čadu je pre Francúzsko bolestivý
Francúzsko však nemá vystriedať iná neokoloniálna veľmoc. V Senegale sa síce angažuje množstvo hráčov, najvýznamnejším ekonomickým partnerom je Čína, k ďalším patrí USA, Saudská Arábia či Turecko, ale žiadny z nich v Senegale vojakov nemá a podľa prezidenta ani mať nebude. O ruskom vplyve, ktorý inde v Afrike môže byť citeľný, nemožno v Senegale hovoriť.
Odchod z Čadu je bolestivejší. Bol oporou francúzskeho vplyvu v západnej Afrike. Keď Francúzsko potrebovalo kdekoľvek v Saheli rýchlo zasiahnuť, bolo to práve odtiaľ. Francúzsko s Čadom počítalo aj do budúcnosti. Prezident Macron si dával pozor, aby nevhodnými poznámkami o demokracii nerozladil prezidenta Mahamata Débyho Itna, syna dlhoročného diktátora Idrissa Débyho Itna.
Aj francúzske médiá hovorili o vláde mladého Débyho s rešpektom kontrastujúcim s obrazom, ktorý tvorili o vládach Mali, Nigeru a Burkiny, ktoré Francúzsku ukázali chrbát. Napriek tomu do médií občas prenikali správy o tom, že francúzske protikorupčné úrady prešetrujú rozprávkové nákupy luxusného tovaru, ktoré si v Paríži dopriavali čadské vládnuce rodiny.
Aj keď to Déby údajne niesol s nespokojnosťou, hlavným dôvodom rozchodu to nebolo. Čad síce Paríž uisťuje, že podobne ako Senegal a na rozdiel od Mali, Nigeru a Burkiny chce s Francúzskom udržať partnerské vzťahy, ale dlhodobo smeruje inde.
Posilňuje spoluprácu s Ruskom, ale výraznú úlohu hrajú aj Turecko a Spojené arabské emiráty, a to najmä kvôli susednej Líbyi, kde sa obe krajiny angažujú. S Američanmi to Déby hrá na múdru prešibanku. Na jar pred voľbami ich špeciálne sily zo zeme vykázal, na jeseň im potichu dovolil návrat.
Francúzsko mizne z Afriky – je to problém ponuky aj dopytu
Čo zostáva Francúzsku zo základní vo frankofónnej Afrike? Zrejme si zachová menšiu prítomnosť v Gabone a Pobreží Slonoviny, kam sa dnes pchajú aj Američania. Macron sa tiež pokúša uchytiť v anglojazyčnej Nigérii, ktorú sa západné veľmoci dokonca pokúšali dotlačiť k vojenskej intervencii proti osamostatňujúcemu sa Nigeru. Ale to bolo veľa aj na jej inak proamerického prezidenta, navyše Nigérijčania žiadnych cudzích vojakov na svojom území nechcú.
Ale do budúcnosti Francúzsko pravdepodobne vojensky úplne zmizne zo západnej Afriky, na kontinente mu potom zostane len základňa v Džibuti, ktorá však obsluhuje skôr Blízky východ a Indický oceán. Proti francúzskym základniam hovorí ponuka aj dopyt.
Svojho času africkí predstavitelia francúzskych vojakov vítali, pomáhali im proti povstalcom a ich samotná prítomnosť zastrašovala opozíciu. Francúzske firmy za túto pomoc kasírovali tučné kontrakty a francúzski politici si mohli nahovárať, že ich krajina zostáva veľmocou; a koniec koncov, často si tiež prišli aj oni na svoje.
V poslednom desaťročí sa to však celé zadrhlo. Africká mládež sa mentálne osamostatňuje a cudzích vojakov prestáva tolerovať, samotná existencia základní vedie k radikalizácii spoločnosti. Navyše, ani francúzski vojaci sa nedokázali s džihádistami vysporiadať, či už preto, že ich bolo na rozsiahle územia afrických štátov veľmi málo, alebo preto, že mali iné úlohy, alebo preto, že problém nemá čisto vojenské riešenie. Africkí predstavitelia postupne dochádzajú k záveru, že francúzski vojaci im prinášajú len problémy a žiadne skutočné benefity.
Problém je však aj na strane ponuky. Samotné Francúzsko svoju vojenskú prítomnosť v Afrike dlhodobo znižovalo. Predlžená krajina začína chápať, že zahraničné základne nedokáže ufinancovať, tak ako nedokáže pokryť množstvo ďalších vecí, ktoré dnes prehlbujú zadlženie.
Za prezidenta Macrona, ktorý mal verejné financie ozdraviť, hora dlhu iba vzrástla. Ak sa Francúzsko rozlúči aj so zvyškami veľmocenských ambícií, môže sa stať silným európskym štátom. Dnes však skôr smeruje k Taliansku, Grécku a ďalším chorľavejúcim v lazarete európskych chorých.