Keď sa hovorí o možnostiach a nebezpečenstvách digitálneho veku, napríklad o využívaní umelej inteligencie, často sa vytvára dojem, že umelá inteligencia je high-tech evolúcia, ktorú spustil vynález počítačov a internetu.
Počítače a internet však nie sú príčinou, ale dôsledkom, výsledkom tejto evolúcie. Počítače a internet mohli byť vynájdené len preto, že ľudské myslenie sa stalo „kalkulujúcim myslením“ už pred industrializáciou spoločnosti, ako to raz diagnostikoval filozof Martin Heidegger.
Nemyslí sa tým myslenie vo filozofickom zmysle, ale skôr výskum a kalkulácia, účelové zhromažďovanie a uplatňovanie pracovných hypotéz, kalkulujúce myslenie.
Človek a technika - kto komu slúži?
Ak sa takto pozeráme na súvislosť medzi myslením, vedou a technikou, potom nejde o potenciál nových poznatkov alebo technológií, ale o otázku ich zásadného významu pre človeka. Ako môže digitálna civilizácia, ktorá za svoju existenciu vďačí informatickému mysleniu, integrovať svoje výdobytky tak, aby sa to nedialo len meraním, ale v holistickom, humanistickom zmysle?
Kultúra, v ktorej technológie slúžia ľuďom, a nie naopak, v ktorej sa podľa užitočnosti posudzujú len stroje, a nie ľudia, sa nedá vytvoriť ani udržať empirickým výskumom alebo úvahami o nákladoch a výnosoch.
Je to možné len pri otázkach inej povahy, napríklad, aká je povaha počítačového myslenia, do akej miery slúži životu, ako súvisí s duchovným rozmerom existencie alebo s filozofickým a „kontemplatívnym myslením“, ako ho nazýva Heidegger.
Rozmýšľať nad významom a použitím
Rozlišujeme kalkulačné alebo reflexívne myslenie. Aby sme pochopili, že nejde o pojmovo jemné nuansy, ale o rôzne prístupy ľudskej mysle k realite, je užitočné uvažovať o pojme „myslenie“ v klasickom zmysle. Od starogréckej tradície až po osvietenstvo to bolo myslenie, ktoré sa pýtalo na príčinu a zmysel existencie.
Cieľom bolo uvažovať o niečom, čo sa bezprostredne dotýka každého človeka v jeho najvnútornejšej podstate. To ďaleko presahuje uchovávanie, rozširovanie alebo uplatňovanie špecializovaných poznatkov, ako je to charakteristické pre kalkulatívne myslenie.
Reflexívne myslenie sa pýta na význam udalostí a javov, na hlbšie súvislosti. Prísť k zmyslu teda znamená zapojiť sa do základu bytia prostredníctvom myslenia, aj keď to vedie k ťažko uchopiteľným rozmerom myslenia a života. Preto Heidegger charakterizuje kontemplatívne myslenie ako „otvorenosť voči tajomstvu“.
Vo výskume, politike a podnikaní je dnes málo miesta pre tajomstvo, pretože prevláda kalkulatívne myslenie. Aj v súkromnom živote sa dnes nielen osobné financie, ale aj životné otázky posudzujú na spôsob bilancie.
Aké sú prínosy alebo náklady nejakého konania alebo životného štýlu? Oplatí sa tá či oná voľba kariéry, tá či oná voľba partnera z celkového hľadiska? Oplatí sa zvolený život? Prevažujú pozitíva nad negatívami? A v akých jednotkách sa to počíta?
Dodržiavanie zákonov stroja
Obklopení zariadeniami high-tech kultúry, ktoré za svoju existenciu vďačia výpočtovému mysleniu, sa na život, samozrejme, tiež pozeráme ako na stroj na existenciu. Ten by mal byť neustále optimalizovaný na čo najlepšiu osciláciu medzi výkonom a spotrebou, s čo najväčším zamedzením utrpenia.
Ak jedného dňa prestal výpočet fungovať v dôsledku nehody, choroby alebo staroby, je čas chybný stroj vypnúť. Spôsob myslenia, ktorý vysvetľuje mnohé diskusie o eutanázii a „sebaurčovacom umieraní“ v posledných rokoch.
Zaujímavé je, že obrazy pre sebapoznanie stroja našiel už Charlie Chaplin vo svojom čiernobielom filme „Moderná doba“ z roku 1933. Obrazy, ktoré nehovoria len o vykorisťovaní človeka továrňou, ale o komplexnom procese privlastňovania si človeka fungovaním stroja. Nie náhodou sa Chaplinov film netočí len okolo dnes už slávnych obrovských ozubených kolies, ale začína sa podriaďovať zákonom stroja aj v iných smeroch.
Pohybmi kľúča, ktoré sa naučil na montážnej linke, sa približuje k ženským prsiam, akoby to bola nová reč tela. Vzťah medzi strojmi sa stáva vzťahom medzi mužom a ženou. Raná, čiernobielo fotografovaná ozvena dnešných smartfónov a zoznamiek à la Tinder.
Utilitarizmus a vypočítateľnosť ako princíp konania
Úspech utilitarizmu v politike a spoločnosti v súčasnosti poukazuje aj na to, že v súčasnosti prevláda kalkulatívne myslenie. V súlade s rozšíreným morálnym relativizmom ide v praxi vlád, etických rád či expertných skupín pri posudzovaní nových technológií, spoločenských trendov či kríz väčšinou len o navrhovanie takých postupov, ktoré sľubujú čo najväčší celkový úžitok.
Dokonca aj „hodnotové diskusie“ alebo etické usmernenia sa v podstate riadia myšlienkovým modelom morálnej kalkulácie nákladov a výnosov. Prakticky absentujú otázky, ktoré vytvárajú odstup od diskutovaného problému, otázky, ktoré by boli vhodné na otvorenie myšlienkového priestoru pre ďalekosiahlejšie prístupy.
S tým súvisí aj strata významu humanitných vied v prospech exaktných, aplikovaných vied v univerzitnom svete. Ukazuje to, aká pokročilá je viera v život, ktorý sa dá zvládnuť empiricky overenými výpočtami, bez toho, aby sme sa uchýlili k spôsobom myslenia, ktoré predpokladajú nevypočítateľnú hĺbku existencie.
Čím viac však bude dominovať kalkulatívne myslenie, tým menej budú ľudia chcieť počuť o takýchto hĺbkach alebo budú schopní pochopiť, čo sa nimi myslí. Tým sa pripravuje pôda pre kultúru efektívnej bezmyšlienkovitosti.
Teda pre kultúru vysokopostavených ľudí a konzumentov existencie s inteligentnými hodinkami a algoritmami, ktoré im pomáhajú ponáhľať sa od jednej príležitosti k druhej, od optimalizácie jednej fázy života k ďalšej a bez ticha potrebného na to, aby sa zastavili a spamätali.
Kritická vzdialenosť
Iba spoločnosť, ktorá si je vedomá tohto nebezpečenstva, zostane humánna. Aj keď riešením nemôže byť beh proti technologickému svetu, pretože jeho výdobytky sú požehnaním, to je nespochybniteľné. Čím väčšie sú však výdobytky, tým väčšia je výzva využívať ich správnym, humánnym spôsobom.
Už len smartfón a jeho očarujúca sila, nehovoriac o návykovom potenciáli, a platformy sociálnych médií ukazujú, aké ťažké je používať ich ako nástroj v každodennom živote bez toho, aby sme sa nimi nechali pohltiť alebo viesť.
Vyžaduje si to výraznú schopnosť zachovať si kritický odstup a vnútornú silu, aby sme z presvedčenia povedali digitálnemu veku „áno“ a zároveň zabezpečili, že ním celý náš život nebude pohltený a uchvátený.
Počítačové myslenie sa teda nikdy nesmie považovať za jediný rozumný spôsob myslenia v spoločnosti. V opačnom prípade umelá inteligencia, ktorá ovláda počítačové myslenie lepšie ako človek, čoskoro získa prednosť a v duchu posthumanizmu sa bude dokonca usilovať o optimalizované, lepšie ľudstvo, syntézu človeka a stroja.
Namiesto toho by sa technika mala odsunúť na svoje miesto - ako obyčajný pomocník človeka. Potom zostane prínosom pre kultúru a ľudstvo a nestane sa hrozbou. Alebo slovami americkej spisovateľky Joanny Maciejewskej: „Chcem, aby mi umelá inteligencia prala a umývala riad, aby som mohla tvoriť umenie a písať, ale nechcem, aby prevzala moje umenie a písanie, aby som mohla prať a umývať riad.“