Táto hypotéza sa zdá byť reálna pri pohľade na krajiny ako Nigéria či Rusko, no už menej pri Kanade, Austrálii alebo Nórsku. Ale predsa, tieň tohto paradoxu nájdeme aj tam.
Vezmime si Nórsko. Krajina s počtom obyvateľov ako Slovensko má enormné zásoby ropy a plynu, vďaka ktorým si v štátnom fonde nasporila aktíva v hodnote 1,68 bilióna eur. To je tridsať rokov výdavkov slovenského rozpočtu.
Zrejme neprekvapí, že v porovnaní so Slovenskom má Nórsko lepšie cesty, zdravotníctvo i armádu. No zároveň platí, že Nórsko vynakladá na zdravotnú starostlivosť na obyvateľa o 45 percent viac ako Švédsko. Navyše má 2,5-krát vyšší podiel práceneschopného obyvateľstva ako Dánsko. Nórsko súčasne vynakladá na základné a stredné školy o polovicu prostriedkov viac ako Fínsko – s horšími výsledkami.
Kto na to má, môže si dovoliť obhadzovať reálne aj fiktívne problémy peniazmi. Bohužiaľ, Nóri nezabíjajú efektivitu len z laxnosti, ale aj cielene. Tento štát by teoreticky mohol minimalizovať svoj daňový systém podobne ako Dubaj a aj tak stále udržiavať sociálny systém, v ktorom má aj masový vrah detí dopriaty luxus trojhviezdičkového hotela.
