Ako Amerika prinášala smrť. A tak si vytvorila nepriateľa, ktorého sa najviac bála

Talibanský vojnový hrdina prehľadáva dav a pátra. Zozadu vytiahne muža s dlhými zaprášenými vlasmi a tvárou zmrzačenou šrapnelom.

Muž má sklonenú hlavu a chýba mu ruka a oko. Niečo sa mu stalo, niečo strašné.

"Toto," povie veliteľ Talibanu a trochu prisilno ním zatrasie, "bol posledný spojenec Američanov na tomto mieste."

V tejto odľahlej provincii uskutočnil veliteľ jeden z najsmrtiacejších útokov na americké sily v Afganistane, ostrú bitku, ktorá bola včasným varovaním pred konfliktom, ktorý sa strašne zvrtol a zmenil históriu vojny.

Teraz, roky po tom, čo Američania opustili toto údolie a vôbec celý Afganistan, veliteľ vytiahol muža z davu, aby vysvetlil, ako Spojené štáty stratili oboje.

Veliteľ ho chytil za prázdne rameno bundy a roztočil ho ako marionetu. Mužova chýbajúca končatina a jazvy vypovedali len o polovici príbehu: jeho rodinu zabili vedľa neho, zmasakrovali, keď utekala pred Talibanom.

"Tento muž bol mojím zarytým nepriateľom," povedal veliteľ Talibanu mulla Osman Džawhari.

"Ale viete, kto mu to urobil?" spýtal sa veliteľ a na tvári sa mu rozvinul okázalý úsmev.

"Boli to jeho priatelia, Američania."

Premena spojencov na nepriateľov

Keď sa začala vojna v Afganistane, nebol tu takmer žiadny Taliban, len pár bradatých nespratníkov, ktorým sa miestni obyvatelia smiali.

Potom sa objavili americké jednotky a toto údolie v provincii Núristan, obklopené horami s vysokohorskými lesmi, sa stalo miestom niektorých z najbrutálnejších útokov na amerických vojakov od vojny vo Vietname.

Historici, novinári a vojenskí predstavitelia sa roky snažili pochopiť, ako Američania stratili údolie. Armádni vyšetrovatelia venovali stovky strán zlyhaniam, ktoré umožnili viac ako 150 povstalcom v júli 2008 takmer obsadiť vznikajúcu americkú základňu v malej dedinke Want, pričom zabili deväť amerických vojakov a zranili viac ako dve desiatky ďalších.

Waygalské údolie a dedina Want sa nachádzajú v Núristane v Afganistane.

Bitka, ktorú viedol jeden z najviac vyznamenaných práporov za viac ako polstoročie, bola "taká pozoruhodná ako akákoľvek akcia malých jednotiek v americkej vojenskej histórii", povedal jeden z vyšetrovateľov. Napriek tomu obvinil dôstojníkov, že boli zaskočení, zatiaľ čo iný vyšetrovateľ ich zbavil viny a tvrdil, že obete sú vojnovou daňou.

Takmer hneď ako sa Spojené štáty stiahli, do veľkej miery zo situácie v Afganistane vycúvali. Keď sa bývalý prezident Donald Trump vráti v januári do úradu, bude prvým prezidentom za štvrťstoročie, ktorý nebude viesť vojnu. Práve naopak, využil ju ako politickú palicu, aby z jej chaotického konca obvinil prezidenta Bidena, a to napriek tomu, že stiahnutie USA sám nariadil počas svojho prvého funkčného obdobia.

Najdlhšia americká vojna si vyžiadala úrad štyroch prezidentov a viac ako dva bilióny dolárov. Napriek tomu sa Spojené štáty nikdy úplne nevyrovnali s tým, ako to v Afganistane nezvládli, vrátane očividných zlyhaní spravodajských služieb, ktoré poznačili celé vojnové úsilie.

Oficiálne vyšetrovanie bitky pri Want nikdy nezodpovedalo jednu otázku, ktorú si žiadna armáda nemohla dovoliť ignorovať: Ako sa z údolia, v ktorom kedysi nebol Taliban, stalo také ohnisko povstalcov? Alebo inak povedané, prečo toľko ľudí, ktorí vítali Američanov, ich zrazu chcelo zabiť?

Denník New York Times viac ako rok navštevoval dediny v kedysi neprístupnom údolí Waygal a pýtal sa miestnych obyvateľov, predstaviteľov Talibanu a bývalých bojovníkov na oboch stranách vojny na odpoveď.

Podľa všetkého si Američania prakticky sami zaistili vlastnú porážku: opakovane tu bombardovali svojich najbližších spojencov, čím ukázali, ako málo Spojené štáty rozumejú vojne, ktorú vedú.

Civilné obete sú vo vojne, či už v Afganistane alebo kdekoľvek inde, tragicky časté. Tieto útoky však boli iné, tvrdia tunajší obyvatelia. Američania zabíjali a mrzačili ľudí, ktorí ich najviac podporovali, a rozširovali rady Talibanu tým, že zo spojencov robili nepriateľov.

Američania boli presvedčení, že Núristan sa stane dopravným uzlom a úkrytom pre Al-Káidu a jej spojencov, a preto vybudovali základne a agresívne hliadkovali v oblasti, ktorá mala viac ako storočie autonómiu od vlastnej vlády.

Núristan nikdy nebol určený na to, aby sa stal ústredným bodom vojny proti terorizmu. Je to izolovaná oblasť, dokonca aj na afganské pomery, krajina strmých horských hrebeňov, zasnežených vrcholov a riečnych roklín, rovnako krásna ako nemilosrdná.

Briti sa pri svojich neúspešných výpravách do Afganistanu, ktoré sa začali v 19. storočí, tejto oblasti väčšinou vyhýbali. Rusi, ktorí sa o viac ako storočie neskôr neúspešne pokúšali o vstup do Afganistanu, tam takmer nevstúpili. Dokonca aj Taliban sa jej počas svojej vlády v 90. rokoch 20. storočia vyhýbal.

Iba Američania sa odvážili vstúpiť do regiónu, čím vytvorili práve tú povstaleckú baštu, ktorej sa tak obávali.

Spojené štáty zhodili viac ako tisíc bômb na miesto, kde nikdy nemuseli byť. Namiesto toho, aby si získali srdcia a mysle, Američania tu v údolí Waygal nevedomky zasiali semienka vlastného zániku - rovnako ako vo veľkej časti Afganistanu - a potom tu zostali celé roky, aby zožali úrodu.

"Musíte vedieť, kedy ste problémom," povedal plukovník vo výslužbe William Ostlund, veliaci dôstojník mužov, ktorí bojovali v bitke v dedinke Want (niekedy označovanej ako Wanat).

„Hovoríme o získaných skúsenostiach, ale neustále sa ich učíme nanovo a kto za to platí?“ spýtal sa. „Naši mladí muži, ktorých vystavujeme nebezpečenstvu.“

Pre Taliban bitka v dedinke Want prelomila mýtus o americkej neporaziteľnosti a dokázala, že tvrdé odhodlanie môže poraziť aj najväčšiu superveľmoc.

Je tu však aj ďalšia lekcia, či už si ju Američania niekedy úplne osvojili alebo nie: dôsledky šliapania naslepo do údolia, ktoré hlboko nepochopili.

Dnes sa zdá, že Taliban robí rovnaké chyby, čo je zvláštnou ozvenou histórie. Ohrozujú nezávislosť údolia a riskujú, že premrhajú dobrú vôľu jeho obyvateľov, podobne ako to urobili Američania.

Vojnové denníky

Školské zošity ležia v taškách roztrúsených po dome, ich svetlé obaly sú ako malé kúsky oblohy. Sú súčasťou vojnovej zbierky mullu Osmana (mulla - titul moslimského duchovného alebo učenca, pozn. red.), ktorú nazbieral počas dvoch desaťročí konfliktu: kompasy, zhrdzavené meče, lepiacou páskou zlepené zásobníky do pušiek - a desiatky svetlomodrých zošitov Unicef.

Vnútri sú dôverné detaily jeho operácií, bojových plánov a rozpočtov: koľko mužov, zbraní a nábojov pridelil na jednotlivé úlohy. Na okrajoch sú kúsky poézie a ručne nakreslené ruže načmárané počas nečinných chvíľ za vojny.

Toto je história známa len jemu, vojnové denníky slávneho veliteľa Talibanu.

Vysoký, dlhonohý mulla Osman so štíhlou postavou má hlboko posadené oči a nad lícom fialovú jazvu, prekvapivo, po nehode na sánkach.

Mulla Osman, ktorého roky prenasledovali Američania, zmizol krátko po skončení vojny. Vypátral som ho v jeho rodnej dedine Waygal, v jeho dome z opracovaného dreva a riečneho kameňa, ktorý stál na brehu kaskádovitej rieky.

Ako listoval v zošitoch, zastavil sa na výtlačku so somárskymi ušami: Bitka o Want.

Vnútri sú mapy a podrobné vyobrazenia údolia a ciest do dediny Want, horské priesmyky, ktorými jeho muži pašovali zbrane, aby sa vyhli odhaleniu dronmi. Domy spojencov a nepriateľov sú označené krížikmi; na stránke sa kľukatia šípky.

Mulla Osman, ktorý vycítil náš záujem, pokrútil hlavou. Bitka o Want sa nezačala tu, hovorí a stláča roztrhnutý obal medzi palcom a ukazovákom.

"Začalo to už pred mnohými rokmi."

Stopa ohňa a dymu

Prvé dni boli plné optimizmu.

Nikto nechcel zaostalú víziu Talibanu, nie keď Američania ponúkali jasnú a žiarivú alternatívu.

Spojené štáty práve odstavili od moci Taliban a Al-Káida bola na úteku. Spojené štáty boli v Afganistane prítomné len v malom počte a ich operácie boli obmedzené, väčšinou zamerané na vypátranie Usámu bin Ládina.

Až v roku 2003, keď Pentagón optimisticky vyhlásil koniec "hlavných bojov" v Afganistane, vstúpili Američania do údolia Waygal a hľadali Al-Káidu - a boli prijatí s otvorenou náručou.

Počas jednej z prvých hliadok v tejto oblasti spadol americký vojak z úbočia hory, pričom sa zrútil do kamenistého žľabu. Dedinčania si spomínajú, že ho priniesli do domu miestneho starešinu, kde sa oňho postarali, kým ho Američania nevyzdvihli.

"Ľuďom bolo jedno, že je Američan," spomína mulla Osman. "Chceli mu len pomôcť."

Mulla Osman ich nemal ako presvedčiť, že Američania sú nepriatelia. Ani on sa o Taliban nezaujímal, kým sa nezačala vojna, ktorá bola podľa jeho slov urážkou, ktorú nemohol ignorovať.

Jeho otec a strýkovia bojovali proti Rusom z rovnakého dôvodu. Vtedy bol ešte chlapcom, študoval v medrese a chcel sa stať islamským učencom. Po odchode Sovietov, ktorý rozpútal občiansku vojnu, si mulla Osman vážil Taliban za to, že ukončil boje. Nemal však chuť sa k nim pridať, kým Američania nezaútočili na jeho krajinu.

Spočiatku takmer nikto zo susedov nechápal jeho rozhorčenie. Potom údolie zasiahla séria leteckých útokov, ktoré ho navždy zmenili.

V októbri 2003 zaútočila CIA na podozrivého teroristu v horskej dedine a na atramentovo čiernej oblohe zostala ohnivá, dymová stopa.

Lietadlá palebnej podpory ostreľovali lesy, do ktorých obyvatelia utekali do bezpečia. Skupina drevených domov a mešita boli zdecimované; sedem ľudí bolo zabitých, niektorí na úteku.

Američania vyhlásili útok za úspešný, čo sa neskôr stalo takou bežnou frázou, že stratila význam.

V skutočnosti sa útoky nepodarili. Nielenže ich cieľ sa na mieste nenachádzal, ale domy a mešita, ktoré zasiahli, patrili vernému americkému spojencovi, bývalému guvernérovi Núristanu – Mawláwí Ghulamovi Rabbanimu.

Politická strana Rabbaniho, Džamíat-e-Islámí, nenávidela Taliban natoľko, že spolupracovala s Američanmi na jeho zvrhnutí. V skutočnosti bol Rabbani práve v tú noc v Kábule ako člen delegácie proamerických síl.

V dome na svahu sa ukrývala len jeho rodina a priatelia. Zo siedmich zabitých tvorili väčšinu ženy a deti, medzi ktorými boli aj Rabbaniho syn a dcéra.

Bolo to v prvých dňoch vojny, ešte predtým, ako sa úmrtia civilistov pri leteckých útokoch stali bodom explózie americko-afganských vzťahov. Keď americké jednotky prišli vyšetriť škody, jeden z preživších synov Rabbaniho bol pri tom - blúdil po spálenom svahu a hľadal pozostatky.

"Tvárili sa, akoby sa to nikdy nestalo," povedal syn nedávno z rodinného domu. Pozostatky leteckých útokov ešte dnes poznačujú krajinu.

Starší pán Rabbani si do smrti niesol na pleciach traumu z toho, že podporoval ľudí, ktorí ho pripravili o rodinu. Premožený smútkom sa pýtal každého, koho stretol, čo také jeho rodina urobila, že si zaslúžila taký krutý koniec.

Hoci útok sotva zarezonoval v Kábule a už vôbec nie vo Washingtone, zmenil dynamiku v údolí Waygal. Ak aj ľudia ešte neboli pripravení vzdať to s Američanmi, už ich nevnímali ako neomylných osloboditeľov. Plazivý pocit rozhorčenosti a nespravodlivosti otvoril trhlinu pre šírenie posolstva Talibanu.

Pred útokom boli mulla Osman a Rabbani nepriatelia, hovorcovia protichodných vízií budúcnosti svojej krajiny. Na pohrebe rodiny Rabbaniovcov sa však mulla Osman objavil, aby im vzdal úctu.

Spolu s rodinou sa modlil v tlejúcich pozostatkoch ich bývalej mešity. Dojaté jeho prístupom mu pozostalé deti darovali obojsmernú vysielačku - prostriedok na komunikáciu cez údolie.

"Až do tohto momentu bola oblasť veľmi pokojná. Bola bezpečná pre všetkých, dokonca aj pre americkú armádu," povedal mulla Osman.

"Ale po útoku na rodinu Rabbaniovcov," povedal, "prevzal moc Taliban. A začalo sa povstanie."

„Horší ako Američania”

Mladí muži sa pridávali do útlych radov mullu Osmana, poháňaní rozhorčením nad vraždami Rabbaniovcov.

Niežeby si to Američania všimli. Nasledujúce tri roky nechali Núristan na pokoji, pretože ich pozornosť rozptyľovali boje v iných častiach Afganistanu a nová vojna v Iraku.

Američania sa vrátili v roku 2006, presvedčení, že Al-Káida a jej spojenci sa ukrývajú v horách, ale údolie sa už zmenilo. Taliban už nebol vedľajšou postavou.

Američania začali v údolí budovať základne, čím dali mullovi Osmanovi presne to, čo chcel - šancu dokázať, že nech Američania sľubujú akýkoľvek rozvoj, prinášajú smrť.

A aj ju priniesli. Pri pátraní po Al-Káide zadržali farmárov a pastierov, zhodili toľko bômb, že by zrovnali so zemou celé pohorie a zabili nevinných ľudí vrátane vozidla plného tínedžerov, ktorí sa nezastavili na kontrolnom stanovišti.

S rastúcim pobúrením verejnosti popularita mullu Osmana rástla. Čoraz viac riskoval, prepadával pešie hliadky a na poľné cesty umiestňoval výbušniny. Pri každej potýčke si všimol tendencie a zraniteľnosť Američanov.

Napriek tomu nie všetci boli proti Američanom. Najmä členovia jednej rodiny vynikali ako najväčší zástancovia - a prijímatelia výhod - Spojených štátov.

Od príchodu Američanov ich rodina Rafiulláha Arifa prijala podobne ako kedysi Rabbaniovci. Rodina prenajala Američanom pozemok na vybudovanie základne a dokonca ponúkla svojich synov, aby pomáhali s bezpečnosťou, logistikou a všetkým, čo bolo potrebné.

Rafiulláh, vysoký človek s hustou hrivou čiernych vlasov, sa stal verným spolupracovníkom Američanov, pomáhal im s dopravou a zásobovaním a, aspoň podľa mullu Osmana, so zhromažďovaním spravodajských informácií.

"Títo ľudia boli horší ako Američania," povedal mulla Osman. "Američania prišli po bin Ládina, po Al-Káidu. Ale naši vlastní ľudia? Aký mali dôvod?"

Mulla Osman a Rafiulláh sa stali zarytými nepriateľmi v miestnej politickej hre s globálnymi dôsledkami. Čím viac si Američania znepriateľovali obyvateľov údolia Waygal, tým viac sa obyvatelia približovali k Talibanu.

A čím bližšie mali miestni obyvatelia k mullovi Osmanovi, tým viac Američania potrebovali spojencov, ako bol Rafiulláh.

Vlastná porážka

Plukovník Ostlund prišiel do Núristanu v roku 2007, kde zdedil rastúce nepriateľstvo voči Spojeným štátom a divoké, nepraktické rozmiestnenie amerických základní. Žasol nad ich odľahlosťou a nad nezmyselnosťou ich umiestnenia.

Zásobovanie museli zabezpečovať vrtuľníkom v strmých roklinách, kde na nich mohli povstalci voľne strieľať a počasie sa mohlo v okamihu zmeniť. Neustále sa obával, že talibanská raketa zostrelí vrtuľník s jeho mužmi.

Hory presahovali výšku tritisíc metrov a vyrážali z rieky s takou prudkosťou, že takmer zatienili oblohu.

Hoci plukovník Ostlund a jeho muži prišli bojovať, netúžili po tom v takých závratne nevýhodných podmienkach.

V tom čase mal mulla Osman k dispozícii oveľa viac mužov. Zorganizoval ich do desaťčlenných tímov s imámom, veliteľom tímu, pozorovateľom s ďalekohľadom, radistom, strelcom - a kameramanom, ktorý zaznamenával každé prepadnutie.

Skúmal každý súboj a prezeral si záznamy ako futbalový tréner. Videozáznamy sa stali ústredným bodom jeho propagandistickej kampane, ktorá sa široko zdieľala prostredníctvom mobilných telefónov a sociálnych médií a bola dôkazom účinnosti Talibanu proti Spojeným štátom.

Ale mulla Osman chcel urobiť viac - chcel obsadiť americkú základňu a všetkých v nej zabiť.

A takmer sa mu to podarilo.

Takmer rok pred bitkou pri dedine Want Taliban v auguste 2007 zaútočil na samostatnú základňu. Bojovníci mullu Osmana sa dostali tak blízko k jej obsadeniu, že Američania museli bojovať rukami, kým neprišla letecká podpora - tak blízko, že piloti boli nútení bombardovať priamo základňu.

Mulla Osman bol pri útoku zranený granátom, ale nikto z Američanov nezahynul. Napriek tomu bolo jasné, že Taliban údolie ovládal a Američania mali namále.

O mesiac neskôr ich mulla Osman opäť prepadol a rozmiestnil svojich mužov pozdĺž chodníkov vytesaných do kamenistých, kolmých svahov. Zahynulo šesť Američanov vrátane veliteľa čaty, čo bola zničujúca predzvesť násilia, ktoré malo prísť.

Množstvo bojov, ktoré viedli a prežili muži plukovníka Ostlunda z 2. práporu 503. pešieho pluku 173. výsadkovej brigády, bolo podľa všetkých meradiel mimoriadne. Jeden z Američanov, ktorých mulla Osman prepadol, Kyle J. White, bol vyznamenaný Medailou cti (Medal of Honor).

Podľa Wesleyho Morgana, ktorého kniha The Hardest Place (Najtvrdšie miesto) opisuje vojnu vo Waygale a okolitých údoliach, počas 15-mesačnej misie muži plukovníka Ostlunda odpálili viac mínometných granátov, zhodili viac bômb a zúčastnili sa väčšieho počtu prestreliek v Núristane a susednej provincii než takmer ktorákoľvek iná jednotka počas celej vojny.

Toto násilie však len upevnilo nepriateľstvo obyvateľstva voči Američanom - a rastúcu popularitu Talibanu. Američania sa tak ocitli v zaujímavej situácii: Čím viac bojovali, tým viac sa násilie stupňovalo.

"Nepoznali sme ľudí, kultúru," povedal plukovník Ostlund. "V skutočnosti sme s ľuďmi nepracovali a neospravedlnili sme sa za zlé veci, ktoré sa stali. Zlepšili sme sa v tom, ale bolo už neskoro."

Američania nakoniec skonsolidovali svoje sily na základni na pozemku Rafiulláhovej rodiny v dedine Bella, ale Taliban ich nasledoval. Mulla Osman tam začal podnikať každodenné útoky.

Plukovník Ostlund toho mal plné zuby. Chcel presunúť svoje sily do dediny Want v ústí údolia, kde by sa ľahšie bránili. Niekoľko mesiacov rokoval so starešinmi dediny, aby tam kúpil pozemok a v júli 2008 konečne dostal povolenie.

Američania však vo svojej náhlivosti odísť prehliadli niečo zásadné: v údolí Waygal už pre nich nebolo nijaké miesto bezpečné.

Posledný americký spojenec

Azda jediný, kto sa držal na strane Američanov, bol Rafiulláh.

Jeho lojalita však bola čoraz neudržateľnejšia a ani peniaze, ktoré jeho rodina dostávala, za to čoraz viac nestáli. Rafiulláh a jeho rodina nemohli ísť ani na miestny trh bez obáv, že ich muži mullu Osmana zabijú. Teraz, keď sa Američania chystali opustiť jeho dedinu, by on a jeho rodina ostali úplne bez ochrany.

Američania boli už druhý deň po sebe pod mínometnou paľbou. Rafiulláh a jeho rodina sa rozhodli odísť nadobro.

Zbalili si svoje veci a spolu s ďalšími civilistami vrátane niekoľkých lekárov, ktorí pracovali v miestnej klinike, utiekli v dvojici nákladných áut.

Unikajúce vozidlá upútali pozornosť Američanov, ktorí sa mylne domnievali, že Taliban zhromažďuje sily na ďalší útok.

Americkí dôstojníci privolali letecký útok a z dvoch vrtuľníkov Apache vyslali na konvoj paľbu, ktorá ho zničila, spolu s takmer všetkými vo vnútri.

Rafiulláh prišiel o otca, matku, brata a synovca, o ruku, oko a o akýkoľvek náznak podpory pre americkú vojnu v Afganistane.

Američania opäť vyhlásili útok za úspešný.

Bitka o Want

Mulla Osman a jeho muži, vyčerpaní niekoľkotýždňovými bojmi, sa stiahli do hôr. Pod korunou obrovského stromu im mulla Osman prikázal, aby sa vrátili domov. Potrebovali si oddýchnuť.

Jeden z jeho poručíkov namietol. Američania boli odkrytí a zraniteľní.

“Prečo nevyužiť výhodu?” spýtal sa poručík.

Koniec koncov, Taliban mal čerstvé sily - o tú sa postarali Američania. Smrť Rafiulláhovej rodiny a lekárov v konvoji inšpirovala ďalšiu vlnu talibanských regrútov.

Mulla Osman sa rozhodol využiť príležitosť. Veril, že víťazstvo spočíva v prvých piatich minútach.

Vedel, že Američania očakávajú krátke útoky typu zaútoč a uteč. Tentoraz to však bude iné. Taliban bude stáť a bojovať, pričom svoju prevahu presadí počas niekoľkých minút, kým Američania spustia svoju obranu.

Veril, že v týchto piatich minútach sa dá vyhrať alebo prehrať celá bitka.

Mulla Osman vyzval viac ako 150 mužov z deviatich dedín, aby sa pripravili. Zbrane si požičali od Talibanu v iných oblastiach, ale aj od miestnych dedinčanov, ktorí pre túto akciu radi vyprázdnili svoje zbrojné sklady.

Aby sa ťažké zbrane dostali nepozorovane do dediny Want, rozobrali protilietadlové zbrane kalibru 50, prepašovali ich cez hory a znovu ich zmontovali na úbočiach kopcov.

"Want je ako miska," vysvetlil mulla Osman. Takmer na každej strane sa z údolia dvíha strmý vrch ako kamenný amfiteáter. "Odtiaľto by som mohol na Američanov aj hádzať kamene."

Povstalci zaujali svoje pozície v noci, pohybovali sa ako prízraky po úzkych chodníkoch, stúpali a klesali po takmer kolmých svahoch, niesli stovky kilogramov zbraní na vyčerpávajúcej trase, ktorá sa vyhýbala jedinej ceste vedúcej údolím, o ktorej vedeli, že ju Američania monitorujú.

Mulla Osman rozmiestnil mužov na strechách budov len niekoľko metrov od základne. Niektorých bojovníkov dokonca rozmiestnil na stromy.

Ozbrojenci vyčkávali na úpätí hôr pod ihličnatými stromami, ktoré poskytovali úkryt pred dronmi a satelitmi, a držali svoje pozície.

13. júla krátko po štvrtej hodine ráno sa americkí vojaci v dedine Want pripravovali na rannú hliadku, keď zbadali pohyb.

Údolím sa rozliehalo praskanie guľometnej paľby - bojovníci Talibanu strieľali jeden zásobník za druhým. Z troch strán sa ozývali hvizdy a výbuchy granátov z ručných protitankových granátometov.

Z balvanu, ktorý ležal na svahu hory, mulla Osman vysielačkou vyzval svojich mužov, aby pokračovali v útoku - aby vydržali päť minút - pretože to môže byť všetko, čo majú.

Najskôr sa zameral na ťažké zbrane: raketový systém navádzaný drôtom na vozidle Humvee, ktoré po zvyšok bitky horelo ako fakľa, a muničný sklad, ktorý explodoval na ohnivé trosky.

Guľky prerážali základňu zo všetkých strán. Hlasitosť streľby Američanov ohromila, rovnako ako intimita bitky. Súperiaci bojovníci boli rozmiestnení tak blízko, že si videli do tváre.

Najzdrvujúcejší útok viedli na americkú základňu Topside, ktorá sa nachádzala na svahu nad základňou. Bola narýchlo zostavená v predchádzajúcich dňoch a bola vystavená vyvýšeným pozíciám na severe a západe. Zatiaľ čo väčšina Američanov bola v hlavnej základni, na Topside bolo umiestnených len deväť mužov.

Prvá salva bola divoká a presná, zabila, zranila alebo omráčila každého muža v Topside. A to bol len začiatok. S každou ďalšou vlnou granátov a streľby sa povstalci približovali k stanovišťu na vzdialenosť niekoľkých metrov.

Keď si uvedomili, že muži v Topside sú v ťažkej situácii, americký poručík a zdravotník opustili hlavnú základňu, aby im pomohli. Ponáhľali sa cez dedinu a na kopec, pričom ich prenasledovala streľba.

Záchrana však netrvala dlho. Krátko po tom, ako vstúpili na stanovište, najmenej jeden bojovník Talibanu narušil perimeter, spustil paľbu a oboch zabil. Osem z deviatich Američanov, ktorí v ten deň zahynuli, prišlo o život v Topside.

Po hodine boja prišli Američanom na pomoc vrtuľníky Apache. Krátko nato dorazili lietadlá spolu s pozemnými posilami, ktoré rozhodujúcim spôsobom posunuli bitku.

Nie je jasné, koľko Talibancov v ten deň zahynulo. Mulla Osman tvrdí, že len traja, čo je takmer určite veľmi podhodnotené číslo. Americké správy uvádzajú množstvo zabitých Talibancov.

Nech už bolo číslo akékoľvek, mulla Osman a jeho muži boli túto cenu ochotní zaplatiť.

"V dedine Want sme sa rozhodli postaviť proti Američanom," spomína talibanský guvernér okresu Want. "Buď nás zabijú, alebo nás nechajú na pokoji."

Američania zasa považovali bitku pri dedine Want za taktické víťazstvo. Taliban ustúpil a vojaci ubránili svoju základňu pred mnohonásobne väčšou silou, než bola ich vlastná.

O deň neskôr však Američania základňu opustili.

Americká odveta

Americké stiahnutie sa nebolo ich posledným slovom v otázke Wantu.

Po americkom odchode nasledovala séria náletov a leteckých útokov. Obyvatelia opisovali, ako nachádzali kúsky svojich detí rozhádzané na polámaných konároch stromov.

"Kto by sa mohol dopustiť takej krutosti na človeku?" spýtal sa jeden z nich takmer šepotom.

Dnes je krajina stále ruinou: stromy sú rozštiepené alebo riedko nanovo rastúce, domy sú poskladané z ruín, obyvatelia sú uväznení v traumatickej slučke, rovnako rozbití ako ich okolie.

Nikto tomu nerozumie lepšie ako Rafiulláh.

Po útoku na svoju rodinu Rafiulláh utiekol z provincie. Keď sa však Američania v roku 2021 stiahli z Afganistanu, vrátil sa domov.

Taliban sa prihlásil k moci a svojim bývalým nepriateľom udelil celoštátnu amnestiu. Dokonca vrátili pôdu, ktorú jeho rodina poskytla Američanom na ich základňu.

Hoci Taliban ušetril jeho život, je to polovičný život, život vyvrheľa.

O novej vláde radšej mlčí, stále sa jej bojí. Keďže sa Taliban zdržiaval neďaleko a sledoval jeho slová, zameral svoj hnev na Američanov.

"Vraj nám prišli pomôcť, ale nakoniec nás zabili," povedal a zdravým okom žmúril do slnka. "Podporili sme ich misiu a oni nás zradili."

Mier a dane

Centrálny bazár hučí zvukom novej výstavby, škrípaním betónu a pílením dreva – muži sa zhlukujú na strechách a plánujú rozšírenie.

"V tejto krajine môžete ísť kamkoľvek a nikto vám neublíži," chváli sa mulla Osman a rukou ukazuje po dedine Want. "Teraz sa sťažujú len výrobcovia rakví."

V novootvorenom stánku s polievkou pri trhu majiteľ vraští tvár. Áno, pripúšťa, predaj polievky vo Wante nebol výnosným biznisom ani pred odchodom Američanov v roku 2021. Ale teraz je sotva rentabilný.

"Teraz je tu bezpečnejšie, ale dnes už nikto nemá peniaze," zašepká.

Pri odchode z dediny mulla Osman zastaví svoj konvoj pri mešite, ktorá sa hrozivo týči nad hučiacou vodou rieky Waygal.

Je čas modlitby a ostatní sa vydávajú na cestu do údolia, aby vykonali poludňajší rituál. Za ním zastaví Toyota Corolla, ktorá sa do tohto členitého terénu nehodí. Vystupujú z nej traja muži oblečení v naškrobenom oblečení a v lesklých topánkach typických pre kábulských byrokratov.

Hoci Taliban zmenil vrcholné vládne kruhy, stále sa vo veľkej miere spolieha na pracovnú silu minulej vlády. Títo konkrétni návštevníci sú z ministerstva financií.

Mulla Osman sa pozrie na mužov a spýta sa ich, čo robia vo Waygale.

"Registrujeme firmy," odpovedá jeden z nich.

Nie je ich veľa: niekoľko prícestných chatrčí, kde sa predávajú zaprášené sušienky a vrecká so zeleným čajom, niekoľko pastierov so stádami kôz s mramorovými očami.

Návštevníci mohli znamenať len jedno: dane. A to by znamenalo koniec 100 rokov starej dohody o ponechaní Waygalského údolia na pokoji.

Mulla Osman sa zamračil.

Kedysi sa táto oblasť nazývala Kafiristan, teda krajina neveriacich. Jeho obyvatelia vyznávali starovekú formu pohanstva a na islam konvertovali až v 90. rokoch 19. storočia, keď toto územie dobyl afganský emir a premenoval ho na Núristan, teda krajinu svetla.

Pri tomto dobývaní niektoré regióny vrátane údolia Waygal konvertovali pokojne a emir im udelil osobitné postavenie. Podľa miestnych obyvateľov im bolo umožnené ponechať si svoje zdroje na neurčito - pôdu, vodu, nerastné suroviny a drevo. A boli oslobodení od daní.

Mulla Osman je verný Talibanu, ale predovšetkým Núristanu.

"Nepodporoval by som žiadnu snahu o zdanenie Núristanu," utrúsil, keď daňoví úradníci odchádzali.

Podľa neho už urobil dosť ústupkov. Keď sa nová vláda dostala k moci, uprednostnila duchovných pred veliteľmi, čím bojovníci, ktorí vyhrali vojnu, zostali bez práce. Vrátane mullu Osmana.

A potom je tu amnestia.

Pre mullu Osmana to bolo ľahké aj nemožné. Jeho zať bol vojakom afganských špeciálnych jednotiek v Kandaháre a stále nosí svoju uniformu v dome mullu Osmana. Je to rodina, súčasť chaotického a záhadného usporiadania spojenectiev, ktoré často nasleduje po zdĺhavých konfliktoch v Afganistane.

Mulla Osman odpustil aj Američanom, cudzincom, ktorí nikdy nepochopili Afganistan. Teraz, keď sú preč, je preč aj jeho nepriateľstvo voči nim.

Ale iným sa odpúšťa ťažšie, ako napríklad Afgancom, ktorí sa postavili na stranu Američanov v Núristane, ktorí brali ich peniaze a podporovali ich inváziu. Ľudia, ktorých teraz musí vídať každý deň, akoby sa nič nestalo.

Ľudia ako Rafiulláh.

Hlbšie v údolí prechádza mulla Osman cez pozostatky americkej základne v Belle a priťahuje dav dedinčanov, keď vymenúva americké zverstvá, ktoré utrpeli.

Dav súhlasne prikyvuje a potom pred nami zrazu stojí posledný americký spojenec v údolí, chodiaca obeť vojny.

Mulla Osman, ktorý má zakázané pomstiť sa Rafiulláhovi, ho chytí za rukáv a ťahá ho ako rekvizitu - živý pomník americkej zrady.

"Musíte sa zoznámiť s mojím priateľom Rafiulláhom," hovorí mulla Osman.

Obrátiť sa proti ľuďom?

Mulla Osman sedel na matnej podlahe kandahárskeho hotela a sledoval, ako stropný ventilátor rozháňa pekelný letný vzduch. Spolu s ďalšími núristanskými starešinami mu umožnili vzácne stretnutie s najvyšším afganským vodcom šejkom Hajbatulláhom Achúndzádom.

Celé týždne nacvičovali, čo povedia.

V predchádzajúcich mesiacoch Taliban formálne rozhodol o zdanení Núristanu, čo je vzhľadom na históriu provincie invazívny krok.

Vláda sa teraz chystala zájsť ďalej: obyvateľom údolia oznámila, že si nárokuje späť ich pôdu, vodu a práva na nerastné suroviny, skrátka, ich nezávislosť.

Mulla Osman a ostatní prišli v poslednej snahe požiadať vládu o prehodnotenie.

"Myslím si, že ide len o nedorozumenie," povedal mulla Osman a neznel tak optimisticky, ako by chcel. "Musíme to len vysvetliť."

Keď Spojené štáty začali svoju osudovú výpravu do údolia Waygal, toto miesto zásadne nepochopili. Vybudovali základne tam, kde ich nepotrebovali, zabili spojencov a privolali prítomnosť Talibanu, ktorá v Núristane nikdy neexistovala.

Ťažko sa ubrániť otázke, či Taliban teraz nerobí podobnú chybu a neobracia sa proti ľuďom, ktorí mu priniesli víťazstvo.

Keď prišiel šejk Hajbatulláh oblečený v bielom rúchu, podľa mullu Osmana si sadol k Núristancom na zem.

Mulla Osman rozprával, ako naliehal na najvyššieho vodcu v otázke osudu núristanskej krajiny. Ostatní hovorili o zvrchovanosti Núristanu a jeho histórii odporu.

Na konci stretnutia šejk Hajbatulláh prisľúbil písomný dekrét, ktorým sa pôda udelí ľuďom údolia Waygal na neurčito, pripomenul mulla Osman. Delegácia odchádzala nadšená.

Skupina sa vrátila do Núristanu a čakala. A potom čakala ešte dlhšie. Mesiac prešiel bez dekrétu. A potom mnoho mesiacov.

Začiatkom tohto roka ho Taliban požiadal, aby sa stal guvernérom okresu Waygal, jeho rodnej dediny. Bol to návrat tam, kde sa to všetko začalo.

Bola to menšia úloha ako tá, ktorú mal počas vojny, ale aspoň bola v Núristane, jedinom mieste, na ktorom mu skutočne záležalo.

"Je to lepšie ako zostať doma," povedal.

Pokračoval v práci na histórii Núristanu, o ktorej uvažoval pred začiatkom vojny - je to príležitosť prehodnotiť minulosť a poučiť sa z nej.

Stále však čaká na dekrét najvyššieho vodcu.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.