Gruzínsko: Začalo sa odpočítavanie politickej krízy
V sobotu bol za nového gruzínskeho prezidenta zvolený Micheil Kavelašvili. Bývalý profesionálny futbalista je v mnohom antitézou úradujúcej prezidentky Salome Zurabišviliovej.
Súčasná hlava štátu je dcérou gruzínskych emigrantov, ktorí v roku 1921 ušli do Francúzska pred rýchlo postupujúcou Červenou armádou. Pravnučka vplyvného gruzínskeho podnikateľa, filantropa a lídra gruzínskej sociálnej demokracie Nika Nikoladze slúžila od 70. rokov 20. storočia vo francúzskom diplomatickom zbore. V roku 2004 dostala gruzínske občianstvo a vrátila sa do krajiny svojich predkov. V minulosti bola často odporcami kritizovaná za elitárstvo, údajné oportunistické spojenectvo s vládnou Gruzínskou túžbou a slabú úroveň ovládania gruzínčiny.
O generáciu mladší Kavelašvili sa zas tradične prezentuje ako človek z ľudu. Narodený v malom rezortnom meste Bolnisi, Kavelašvili dal pred začatým štúdiom ekonomiky prednosť profesionálnemu futbalu. Počas svojej kariéry hral na pozícii útočníka okrem iného za Dinamo Tbilisi, Alania Vladikavkaz aj Manchester City. Do politiky vstúpil Kavelašvili v roku 2016 na volebnom zozname vládnej Gruzínskej túžby.
V roku 2022 sa stal spoluzakladateľom odštiepeneckého hnutia Sila ľudu. To vládnu stranu opustilo pre jej údajne príliš mäkký postoj voči Západu. Odborníci už vtedy varovali, že v prípade Sily ľudu ide o tzv. riadenú opozíciu, ktorej cieľom bolo radikalizovať časť provládneho elektorátu za pomoci naratívov, ktoré si vládna strana voči Západu v tom čase ešte nemohla dovoliť. Tieto podozrenia potvrdil fakt, že po dvoch rokoch ostrej kritiky na adresu Gruzínskej túžby, Sila ľudu v tohtoročných parlamentných voľbách kandidovala spolu s vládnou stranou.
Kavelašvili patrí v rámci gruzínskeho parlamentného politického spektra k najradikálnejším kritikom Západu. Odporcovia Kavelašvilimu vyčítajú jeho údajne proruské postoje a nedostatočnú úroveň kvalifikácie a vzdelania. Kavelašvili totiž bude prvým gruzínskym prezidentom bez vysokoškolského diplomu. Oponenti pri tom poukazujú na skutočnosť, že práve absencia vysokoškolského vzdelania sa stala príčinou, pre ktorú bola v minulosti zamietnutá Kavelašviliho kandidatúra na post prezidenta gruzínskej futbalovej asociácie.
Voľby po novom
Chýbajúci diplom nie je jediným Kavelašviliho prvenstvom. Hlavným je skutočnosť, že pôjde o prvého gruzínskeho prezidenta, ktorého nezvolili v priamych voľbách občania, ale 300-členné volebné kolégium. Ide o orgán vytvorený na základe ústavných zmien z roku 2017, ktorý pozostáva zo 150 členov parlamentu a 150 členov z Najvyššej rady Autonómnej republiky Adžarsko, Najvyššej rady Abcházskej autonómnej republiky (v exile) a zástupcov orgánov miestnych samospráv.
Hitom gruzínskeho internetu sa v deň volieb stal člen komisie, ktorý si pri počítaní hlasov pri zapnutom mikrofóne zamrmlal sám pre seba: „Na čo ma to nechávate zbytočne počítať?“ (po gruzínsky: Ra tqvilad motvlevineben?).
V orgáne, ktorý z prevažnej časti kontroluje vládna strana Gruzínska túžba, sa Kavelašvilimu podarilo zabezpečiť si 224 hlasov po tom, ako predstavitelia opozície hlasovanie bojkotovali. Vzhľadom na bojkot a absenciu protikandidáta získal Kavelašvili 100 percent hlasov zúčastnených členov kolégia. Na základe platnej legislatívy vyhráva už v prvom kole kandidát s podporou viac než 2/3 kolégia. Ak taký nie je, koná sa druhé kolo, v ktorom stačí nadpolovičná väčšina.
Zasadnutie bojkotovali rovnako traja členovia Najvyššej rady Abcházskej autonómnej republiky – exilovej vlády pre Abcházsko – vrátane jej bývalého predsedu Temura Mžaviu. Ada Maršania, najprominentnejšia členka Abcházskej rady v exile, sa hlasovania zúčastnila, avšak verejne vyhlásila, že svoj hlas vedome poškodila a takým spôsobom hlasovanie bojkotovala.
Tá istá chyba dvakrát
Nový prezident bude mať na základe ústavných zmien z roku 2017 ešte viac ohraničené právomoci než doteraz. Nová gruzínska hlava štátu už nebude mať možnosť uskutočňovať medzinárodné rokovania a bude mať ešte zmenšené právomoci v čase vojny a vojnového stavu. Navyše stratí právomoc iniciovať prediskutovanie určitých otázok v parlamente a stratí možnosť nominovať predsedu Ústrednej volebnej komisie.
Je na mieste položiť si otázku, prečo by malo Gruzínskej túžbe vôbec záležať na tom, kto bude novým prezidentom, ako danú pozíciu zmenami z roku 2017 zásadne ohraničila. Predchádzajúce skúsenosti vládnej strany naznačujú, že áno.
S prechodom od prezidentskej republiky k parlamentnej začala ešte v roku 2010 prijatím ústavných zmien vláda bývalého prezidenta Micheila Saakašviliho. V čase, keď v roku 2013 prišla k moci Gruzínska túžba, mala v rukách dedičstvo v podobe parlamentnej republiky s ceremoniálnym priamo voleným prezidentom, ktorý si zachoval niekoľko praktických právomocí.
Vládna strana zvolila stratégiu výberu a podpory nezávislých kandidátov. Kandidát musel spĺňať dve podmienky. Jednak musel mať charizmu, schopnosti a vlastnú hlavu, ktoré mu mali umožniť vyhrať priame voľby. Na druhej strane musel vďaka podpore vládnej strany vo voľbách ostávať lojálnym zakladateľovi Gruzínskej túžby Bidzinovi Ivanišvilimu.
Hneď pri prvých dvoch prezidentoch zvolených za pomoci Gruzínskej túžby, Giorgim Margvelašvilim (v úrade 2013 – 2018) a Salome Zurabišviliovej (2018 – 2023), sa však ukázalo, že daná stratégia je vnútorne nekoherentná, a preto nefunkčná. Väčšinou sa nedarí nájsť kandidáta, ktorý má vlastnú hlavu, charizmu a ambície a zároveň bude slepo lojálny. Ako Margvelašvili, tak aj Zurabišviliová sa po približne dvoch až troch rokoch v úrade s vládnou stranou rozišli a stali sa tvárami opozície.
Dianie z posledných dvoch mesiacov pritom ukazuje, že v čase krízy môže byť pre vládnu stranu nebezpečná aj formálne veľmi slabá hlava štátu. V situácii, keď sa po (s veľkou pravdepodobnosťou sfalšovaných) voľbách ukázala parlamentná opozícia ako nepripravená a vnútorne rozdrobená, sa tvárou a zjednocujúcim politickým elementom protestného hnutia stala práve Zurabišviliová.
Prechod na nepriamu voľbu za pomoci volebného kolégia tak bol pre Gruzínsku túžbu logickým krokom, ktorý umožňuje z rovnice odstrániť potrebu charizmatického a do určitej miery samostatného kandidáta. Vládna strana tak môže pri dostatočnej kontrole nad kolégiom vybrať kandidáta plne podľa vlastnej vôle a kritérií.
Odpočet
V situácii, keď prevládajú vážne podozrenia z toho, že nedávne parlamentné voľby boli sfalšované a parlamentná väčšina tak nemusí mať legitimitu, pristúpila Zurabišviliová k bezprecedentnému a potenciálne eskalačnému kroku.
Ešte 30. novembra vyhlásila, že po skončení svojho mandátu dňa 29. decembra zo svojho postu neodíde. Prezident zvolený nepriamo za pomoci hlasov nelegitímneho parlamentu podľa jej slov nemôže disponovať legitimitou. Na poste preto plánuje zostať „ako posledný legitímny štátny orgán“ až do momentu, keď nového prezidenta zvolí nový parlament.
Na danom mieste treba pre spravodlivosť zdôrazniť, že poslanci parlamentu tvoria len polovicu volebného kolégia, pričom lojalisti vládnej strany tvoria väčšinu v ostatných zastúpených orgánoch. Nie je preto zrejmé, či by pri danom rozložení síl nedošlo k zvoleniu Kavelašviliho aj v prípade víťazstva opozície v prípadných opakovaných voľbách. Skúsenosti Gruzínska z minulosti zas na druhej strane ukazujú, že „lojalisti“ sú často v skutočnosti oportunisti pripravení spolupracovať vo svojom záujme s akoukoľvek vládnou väčšinou.
Zurabišviliová svoje odhodlanie neodstúpiť z funkcie opätovne potvrdila v pondelok, keď voľbu Kavelašviliho označila za „paródiu“ a „výsmech demokracii“. Potvrdením svojho postoja tak oficiálne spustila odpočet vážnej ústavnej a potenciálne aj bezpečnostnej krízy v krajine.
Miera eskalácie bude závisieť okrem iného od toho, akú stratégiu prezidentka a opozícia pripravili na 29. december. Zurabišviliová môže aj napriek neuznaniu legitimity Kavelašviliho opustiť prezidentský palác a vystupovať ako prezidentka vo „vnútornom exile“. Môže sa však tiež rozhodnúť prezidentský palác neopustiť, a hodiť tak rukavicu do ringu.
Vláda bude v takomto prípade tlačená ku konfrontačnému a silovému riešeniu. To sa vzhľadom na bezprecedentný rozsah demonštrácií a narastajúcu mieru mobilizácie, agresivity a organizovanosti demonštrantov môže rýchlo vymknúť spod kontroly.