Nezľahčujme, problém je príliš vážny.
Ak by sme chceli byť vtipní, povedali by sme, že Šaško by sa mal učiť u ministra Kaliňáka. Ten totiž situáciu v nemocnici v Prešove rieši spôsobom, že všetci sú spokojní. Problémom teda vláda rozumie, riešenia pozná.
Vec sa má tak, že to už nie je spor ministra s lekármi (odborármi), ale komplikovanejší spor s oligarchiou, dvomi skupinami lekárov, politikmi strany Hlas, ktorá má najbližšie zo všetkých strán k Agelu (ale aj Pente) - a niekde na konci sú pacienti a ľudia. Nie, nejde v ňom o 64 eur, ale o naozaj veľké peniaze.
Hoci spor budí triedne vášne, je to potenciálne najproduktívnejší spor súčasnosti. Chýba mu však jedna dôležitá vec: ľavicový populistický politik na strane vlády.
Pokúsime sa vysvetliť prečo.
Stovky lekárov podali výpovede, že už nebudú robiť nadčasy nad rámec zákona. Problém príde niekedy pred polovicou budúceho roka, keď dotyční lekári vyčerpajú zákonné nadčasy. Ohrozuje to, samozrejme, nemocnice, pohotovosť a všetko, čo s tým súvisí. Skutočnou hranicou je, aby nikto nezomrel.
K tejto hranici sa nesmieme ani priblížiť. Ani lekári, ani politici.
Je to reakcia na to, že vláda zvýšila tlak. Výsledkom tohto tlaku je, že k lekárom, ktorí hrozili podaním výpovede, sa pridali ďalší. Zrážka lekárov s politickou mocou preto silnie, nie slabne. Šaškov prístup problém zjavne nerieši, len prehlbuje.
Potvrdzuje to vývoj, ktorý môžeme sledovať od stredy minulého týždňa, kedy bola novela o mimoriadnom stave schválená. Na krátky čas síce zopár výpovedí ubudlo, no hneď vzápätí sa začal ich počet zvyšovať a pribudli aj výpovede z nadčasov.
Šaško následne zmenil tón, svoje mediálne vyhlásenia zosilnil, chvíľu dokonca odmietal s Visolajským rokovať, lekárov sa pokúsil rozdeliť a zatlačiť na nich zvolaním tripartity.
Princíp rozdeľuj a panuj však nefunguje. Šaško vo výsledku lekárov nenastrašil, ale nahneval. Čas nezískal, ale stratil.
Škoda, že je taký mladý, pomohlo by mu, keby si niečo pamätal. Pán Šaško je totiž už tretím ministrom, ktorý čelí výpovediam lekárov, pričom jeho predchodcovia napokon museli ustúpiť. Lengvarský s Matovičom a Hegerom to vzdali ešte pred uplynutím výpovednej lehoty. Uhliarik s Radičovou išli v spore na hranu a čakali, či lekári svoje vyhrážky skutočne splnia.
Lengvarský a Uhliarik mali silné väzby na Pentu, Šaško má na Agel.
Premiérka Radičová dokonca v novembri 2011 po uplynutí výpovedných lehôt vyhlásila núdzový stav, ktorý prikazoval lekárom nastúpiť do práce, avšak stovky z nich ostali aj tak doma, s tým, že sú PN. Radičová následne povolala armádu, na pomoc do našich nemocníc chodili lekári z Česka i Rakúska. Po týždni to však premiérka vzdala a lekárom ustúpila.
Ak si chce premiér Fico ušetriť vlnu emócií po novom roku, mal by prebrať iniciatívu. A to, že je v konflikte záujmov, ako to nazval, je jeho prvá výhoda.
Druhá výhoda je, že na rozdiel od Šaška vie ovplyvniť rozpočet, zvolať koaličnú radu, rokovanie parlamentu. A tiež pritlačiť na lekárov (tam, kde treba), aj na Agel, Union a Pentu (tam, kde treba).
Fico správne chápe, že niekde v zdravotníctve je nenápadná, ale hlboká čierna diera. To sám potvrdil už v septembri, keď hovoril o tom, že keď bol premiérom v roku 2010, tak na zdravotníctvo išli z rozpočtu štyri miliardy a dnes je to osem a pol. Premiér sa vtedy pýtal "dokedy budeme nalievať peniaze do zdravotníctva, pokiaľ tam stále nevidíme nejaký efekt." Fico tiež chápe problém, že od čias ministra Zajaca u nás funguje pološtátny moloch, na ktorom zarábajú súkromníci a na ktorý dopláca štát. Spomínate si ešte na jeho iniciatívu o zákaze zisku zdravotných poisťovní?
Ak by do sporu vstúpil ako ľavicový populista, mohol by sa zamerať na dva problémy naraz:
(1) Pritlačiť na súkromné zdravotné poisťovne, ktoré za rovnaký výkon rovnakej nemocnici platia menej ako štátna poisťovňa. Zmluvy s nimi robia ministri, problém (a riešenie) je teda na strane štátu.
Nie je predsa možné, aby lekári svojim pacientom s rakovinou povedali, že ak chcú na svoje ochorenie lieky, najlepšie urobia, aby prešli do štátnej poisťovne, pretože súkromné poisťovne radi skúšajú všetky dostupnejšie lacné metódy pred tými drahšími a účinnejšími. Výsledkom je, že štyri pätiny pacientov s rakovinou sú poistencami štátnej poisťovne.
Kto, ak nie štát, to má zmeniť?
(2) Pritlačiť na lekárov. Nie je predsa možné, aby mali nadštandardné platy a pritom okrem nemocnice stíhali aj súkromnú prax. Alebo si vyberali dodatočné poplatky.
Neoficiálne čísla hovoria, že lekári len na týchto poplatkoch vyberú ročne 1,7 miliardy eur, ktoré však z veľkej časti nesmerujú späť do systému, ale zvyšujú ich príjem.
Je to obrovská suma, pre porovnanie, štát dáva ročne na nemocnice tri miliardy. Tieto poplatky pritom nevyberajú len ambulantní lekári, ale aj tí nemocniční, keďže často majú aj svoje súkromné ambulancie.
Na lekárov treba pritlačiť a takéto poplatky zakázať. Zajacova dvadsaťkorunáčka kedysi hnevala skoro všetkých, ako je možné, že na desiatky a stovky eur sa reaguje mlčaním?!
Spor v zdravotníctve je naozaj triednym sporom. Príliš veľa peňazí totiž tečie tým bohatým. Ale nakoniec nejde najviac o tie peniaze. Každý, kto kedy bojoval o život v slovenskej nemocnici, tomu rozumie.
Minister Šaško a strana Hlas, žiaľ, v obidvoch témach nestoja na strane štátu.
---
Autormi komentára sú Michal Čop a Jaroslav Daniška
