Starý zákon ožíva. Tentokrát v Amerike

„V deň, keď z neho budeš jesť, zomrieš,“ varuje Adama jeho Stvoriteľ pri strome poznania. Ukazuje sa, že ani na Boha nie je spoľahnutie. Nie Stvoriteľ, ale had hovorí pravdu. Zradné stvorenie ubezpečuje Evu: „Nie, nezomrieš.“ A prvý pár Evinu žatvu skutočne prežil. Prinajmenšom Adam sa dožil 930 rokov.

Už len táto nezrovnalosť je pozoruhodná, píše americká spisovateľka Marilynne Robinsonová (81) vo svojej knihe Reading Genesis (Čítanie Genezis), ktorá vyšla tento rok. Naši čitatelia poznajú jej knihu Gileád, za ktorú získala Pulitzerovu cenu. Táto nedôslednosť, dokonca irónia, je vraj pre starozákonného Boha typická. Mnohí si ho spájajú s krutosťou. Niektorí v ňom dokonca môžu vnímať pocit morálnej nadradenosti nad Stvoriteľom.

Nech je to akokoľvek, ale Ježiš to má inak. On neodmieta starozákonného Boha, on ho cituje. Napríklad, keď hovorí, aby ste milovali druhých ako seba samého. Stvoriteľ to hovorí už v 3. knihe Mojžišovej.

Prekvapujúce je aj pozadie knihy Čítanie Genezis. Keď Donald Trump vyviazol z atentátu, nebol jediný, kto hovoril o Božej prozreteľnosti. Americký sociológ Robert Bellah (1927 - 2013) vo svojich prácach ukazoval, aký úzky je vzťah medzi americkou politikou a náboženskou predstavivosťou. Vo svojej knihe The Broken Covenant (Porušená zmluva) poznamenáva: ,„Američania nemali tradíciu národného divadla. Poézia, beletria a výtvarné umenie ešte v polovici 19. storočia stáli na vratkých inštitucionálnych nohách. Od začiatku boli takmer jediné populárne formy s hlbokou americkou tradíciou kázanie a chválospev."

Kázanie je to, o čo sa americkí prezidenti radi opierajú vo svojich prejavoch.

Boh Starého zákona v súčasnosti v americkom knižnom svete vyčíňa ako čierna ruka. Kniha My, ktorí zápasíme s Bohom od kanadského psychológa Jordana Petersona sa hneď po vydaní dostala na vrchol rebríčka Amazonu a autor so svojím výkladom Starého zákona obchádza štadióny amerických miest.

Kniha Marilynne Robinsonovej Reading Genesis zase vzbudzuje nadšenie literárnych kritikov a objavuje sa na zoznamoch najlepších kníh roka 2024. Peterson sa netají svojím obdivom k Trumpovi. Kniha Reading Genesis má na obálke pochvalu od Baracka Obamu: „Autorkine knihy pomenúvajú univerzálne pravdy o tom, čo znamená byť človekom.“

Sme uprostred nového starozákonného prebudenia? A mali by sme sa báť?

Čo si budeme hovoriť, Starý zákon je miestami desivý. Jeho zvláštnosťou je, že svoje hlavné postavy neukazuje ako svätcov alebo vzory, ale ako obyčajných ľudí, sú nepríjemní a zriedkakedy obdivuhodní. Aká nádhera, že Bohu to stačí, poznamenáva Robinsonová. To len my máme zakorenený, až príliš ľudský pocit, že musíme mieriť vyššie. A starozákonní hrdinovia sú nielen neznesiteľní, ale robia aj hrozné veci. A predsa môžu byť matkami veľkých rodov a Bohom milovanými vládcami.

Nie že by si Boh necenil aj spravodlivých, ale pravdou je, že je ochotný zvrtnúť zmysel úskočných, dokonca hrozných činov, aby boli v súlade s prozreteľnosťou. Takto možno podľa Robinsonovej uvažovať o napätí medzi slobodným človekom a vševedúcim Bohom. Boh vie, ako to dopadne - dobre. Ale aké budú peripetie, to nevie; čaká na ľudské kroky, ktoré pohotovo zakomponuje do veľkolepého príbehu.

V kontexte starovekej a blízkovýchodnej mytológie je Boh Starého zákona výnimočný. „Nech je svetlo, a bolo svetlo.“ Tvorí s ľahkosťou a bez námahy.

Porovnajme to so starobabylonským mýtom. Bohovia zavraždia babylonskú bohyňu Tiamat, niekedy opisovanú ako príšeru, a z jej tela vytvoria svet. Takéto tvorenie je upotená činnosť s množstvom krvi, bitiek a hromadami rozštvrteného mäsa.

Boh Starého zákona sa neprediera, tvorí slovami, nešpiní sa a navyše si berie siedmy deň voľno.

Starovekí bohovia držia ľudí ako otrokov. Práve v Starom zákone je v centre pozornosti človek a jeho osud. Boh sa dokonca stará o to, aby bolo všetko krásne. Myslí na ľudské potešenie. Navyše na začiatku dôsledne hovorí o človeku, nie o mužovi alebo žene. Nehovorí o rase, vzhľade, akoby to boli nepodstatné vonkajšie atribúty. Čo sa dá len ťažko preceňovať.

Tu sa Peterson zhoduje s Robinsonovou. Aj on, často napádaný pre mizogýniu, oceňuje starozákonný text za to, že zrovnoprávňuje muža a ženu. Keď Boh po páde vysloví, že Adam bude vládnuť nad Evou, znamená to niečo banálne: vo svete, ktorý stojí na sile a v ktorom Eva bude rodiť deti, žena nemá priestor konkurovať mužovi. Niet však pochýb o tom, že obaja sú stvorení na Boží obraz.

Okrem toho starozákonný Boh venuje osobitnú pozornosť ženám, a vôbec nie preto, aby bránil slabšieho. Sú slabšie? Ten, kto sa má stať veľkým, sa narodí starej, pôvodne neplodnej žene. V tejto súvislosti Robinsonová upozorňuje na jednu obzvlášť citlivú pasáž. Keď sa ukáže, že Sára, vtedy ešte Saraj, je neplodná, pošle Abraháma, vtedy ešte Abrama, k egyptskej otrokyni Hagar. Dieťa mu má porodiť namiesto nej. Hagar otehotnie, ale medzi ženami vypukne spor. Keď otrokyňa nemôže znášať šikanovanie, utečie do púšte. Tam sa jej zjaví Hospodinov posol. Ukáže smädnej žene studňu a povie: „Hľa, si tehotná a porodíš syna a dáš mu meno Izmael (Hospodin počuje), lebo Hospodin ťa vypočul v tvojom ponížení.“

Čo nám to pripomína? Áno, neskôr posol oznamuje Panne Márii. Ale ešte predtým vyhnaná Hagar porodí Izmaela, praotca Arabov. Meno Hagar, ktoré v preklade znamená „útek“, nesie politický náboj. Dnes ho dávajú dcéram Izraelčania, ktorí vyjadrujú túžbu po zmierení medzi Židmi a Arabmi.

Peterson príbeh o Hagar komentuje len stručne, pričom poznamenáva, že potomkovia Hagar nedostanú milosť; legitímni môžu byť len Izákovi potomkovia, deti druhorodeného. Pozoruhodnejšia je Petersonova osobitná obhajoba Božej spravodlivosti. Vyzdvihuje napríklad potrestanie Kaina, prvého vraha. Robinsonová nad takýmto výkladom krúti hlavou. V príbehu Kaina a Ábela vidí kľúč k Božím cestám. Je to však zvláštny kľúč: ide o to, že Boh nepotrestá prvého vraha. Jeho miernosť voči bratovrahovi je zarážajúca, z ľudského hľadiska nehanebná. A nielenže ho nepotrestá, ale ochráni ho pred pomstou!

Aj inokedy sa Boh postaví na stranu pochybných. Napríklad prehliada osudové klamstvá. Jákob oklame svojho umierajúceho otca Izáka a vyláka od neho požehnanie, ktoré malo patriť prvorodenému Ézavovi. Podviedol svojho umierajúceho otca - a Boh na to pristúpi. Inými slovami, Peterson platí nemalú cenu za svoj dôraz na Božiu spravodlivosť. Mnohé pasáže musí prehliadať alebo ohýbať. Prečo to robí? V biblických príbehoch vidí zdroj mravnej pozoruhodnosti. Iste, aj on vie, že mnohé postavy zlyhávajú, ale oceňuje ich nebojácnosť, odhodlanie, túžbu prerásť samých seba.

Preto je Boh v jeho príbehu prísnym, ale spravodlivým otcom. Kanadský psychológ hovorí, že sa máme stať avatarmi Božieho loga; Robinsonová číta v Biblii, že práve toho sa máme vzdať. V Petersonovom čítaní ponúka Biblia veľkosť, rozumnosť, mravnosť. Psychológ akoby bol ďalšou Evou, ktorá nedokáže odolať hadovi a jeho výzve: „A budete ako Boh, poznať dobro a zlo.“

Nádej Božej nehoráznosti

Robinsonová oceňuje, že Boh od nás nežiada nekonečnú optimalizáciu. Stvoriteľ praktizuje vo vzťahu k človeku to, čo nazýva „bezhraničnou zdržanlivosťou“. Stačí, keď budeme konať, a on to potom napraví, možno tým, že zmení význam nášho konania. Niekedy trestá, ale oveľa častejšie je milosrdný.

Prečo je to tak? Autorka špekuluje, že milosť sa zdá byť plodnejšia ako trest. Zo záhadných dôvodov sa Boh prikláňa na stranu menej dokonalých, už len tým, ako dôsledne sa zastáva druhorodených. Okrem toho v Starom zákone zostáva mnoho zla nepotrestaného. Je pravda, že Boh je nepredvídateľný, ale jedným si môžeme byť istí: za každých okolností odmeňuje veľkorysosť a odpustenie. Keď odpúšťame, sme mu najbližšie.

Každý výklad takej bohatej knihy, či skôr knižnice, je výsekom; aj ten najlepší výklad je zoči-voči veľkosti Písma pre mnohé oči slepý. Petersonov výklad nie je nezaujímavý, ale Biblia sa javí ako projekčné plátno pre autorove psychologické postrehy. Na druhej strane Robinsonová prehliada mnohé krutosti, aby Boha videla predovšetkým ako milujúcu prozreteľnosť.

Autori nepíšu svoje interpretácie bez ohľadu na súčasnosť. Peterson vidí v Starom zákone príbeh veľkosti, podľa ktorého sa musíme naučiť znovu žiť. Príbehy, podľa ktorých sme žili od novoveku, sa podľa neho ukázali ako neplodné. Svedčí o tom obrovská miera neistoty na všetkých úrovniach západných spoločností.

Robinsonová na konci svojej knihy tiež konštatuje, že sa nachádzame na križovatke. A možno nie nepodobnej tej, na ktorej sa ocitli Židia na konci knihy Genesis. Jakub zomiera, potom zomiera Jozef, všetky budúce prísľuby zostávajú otvorené. Aj my tušíme niekdajšiu veľkosť, ale topíme sa v únave. Možno sa aj chystáme na spánok.

Ktorého Boha si máme vybrať? Stavím sa, že nám pomôže ten ironický, ten, čo ho stvárňuje Marilynne Robinsonová. Na rozdiel od nás nespí, nie je unavený. Vo dne v noci, za našimi chrbtami, prevracia väčšinu toho, čo robíme. Či už sme veriaci, alebo nie, nakoniec je v tom viac realizmu ako v Petersonovom príbehu o sile, vytrvalosti a výkone. To sú atribúty, ktoré nám sľubuje každý výživový doplnok. Kupujeme a sme sklamaní. Robinsonovej kniha je záhadou. V tom spočíva jej presvedčivosť, realizmus - a napokon aj nádej.

V Biblii sa dejú zvláštne veci. Možno práve táto je najčudnejšia: ľudia nachádzajú sami seba bez toho, aby hľadali. A čo je ešte horšie: stávajú sa dobrými bez toho, aby o to žiadali. Saul ide do Damašku prenasledovať kresťanov a zrazu sa mu zjaví Ježiš. A v tej chvíli sa obráti. Stáva sa Pavlom. Takýto prepad, taká nehoráznosť, taká nádej.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.