Ako jedna z najprestížnejších slovenských fakúlt sme svoje renomé nebudovali primárne na sterilných scientometrických výkrikoch, ale predovšetkým v úprimnom úsilí odborne a pragmaticky a ex offo apoliticky diskutovať široké spektrum (najmä) prírodovedných problémov. Renomovaná akademická sféra má vo svojej prirodzenosti vo vienku kultivovanú komunikáciu s cieľom prevýšiť argumentačne svojho oponenta. Neupaľuje, nekameňuje a ani nedehonestuje diskutujúcich s opačným názorom, kým ostáva i ten najmenší priestor presvedčiť ich o správnosti riešenia.
Pred pár dňami som ako štatutár podpísal v týchto intenciách memorandum o spolupráci Prírodovedeckej fakulty UK s Ministerstvom životného prostredia SR. Po takmer dvoch rokoch hibernácie dokumentu ho signoval súčasný minister (pretože vrátnik ani informátor takú kompetenciu nemá), aby tak potvrdil ochotu diskutovať všakovaké environmentálne výzvy s renomovanými odborníkmi.
Otvorene dodávam, že ministerstvo urobilo zbytočne veľa nešťastných krokov, ku ktorým sa v rámci objektívnej diskusie musíme vrátiť a touto formu komunikácie aktívne prispieť k ochrane prírody a životného prostredia. Ale bez lietajúcich kameňov, nactiutŕhania a bubnovania do pŕs.
Memorandum okrem legitimizácie lukratívnych európskych vedeckých projektov pritekajúcich na fakultu cez rezortné ministerstvo (to ale majú len najprestížnejšie vysoké školy) podporuje študentské stáže v relevantnej štátnej správe pod tútorstvom skúsených apolitických odborníkov. Bez ohľadu na akéhokoľvek ministra sú odborným srdcom inštitúcie práve oni. Ak je takáto spolupráca prírodovedcov s ministerstvom životného prostredia hanbou (lebo minister), tak ani chudáci medici nemôžu praxovať v nemocniciach v jurisdikcii ministerstva zdravotníctva (lebo minister či ministerka). Aké Jakobeove „temné hlbiny“ nás to ešte čakajú?
A tak sa spustilo pranierovanie dekana a celej inštitúcie. „Čudnými fígľami“, keď na fakultnej diskusii sedela aj tajne nahrávajúca redaktorka Denníka N a ja som jej tak nevedel pohostinne predstaviť zrekonštruované priestory. „K nepravde premiešanou pravdou“ v sofistikovaných príspevkoch docenta (uvádzaného aj ako prof.) z UPJŠ „božskú tvár ukazujúceho“ svojimi nadhľadovými vedomosťami o nobelistovi Shannonovi, ktorý ale nobelistom nikdy nebol. „Podobou klamnou“ všakovakých diskutujúcich, že z ministerstva už boli všetci vyhodení, že fakulte sa minister vyhráža... A my sa po týchto manipulatívnych, nepravdivých a konšpiračných argumentoch (ktorých sa nazbiera celý džbán) čudujeme, že ľudia veria v posypávanie z lietadiel.
Ešte raz, a nie naposledy: ja budem vždy podporovať konštruktívnu (a pokojne tvrdú) odbornú apolitickú diskusiu aj v oblasti ochrany životného prostredia. Aj s ministrom životného prostredia, aby som ho argumentačne presviedčal, že niektoré kroky je nutné čo najrýchlejšie korigovať. Nie, nie je to dobré. Nemôže tak komunikovať s odborníkmi z tretieho sektora.
Ale problém nevidím len v ňom.
Príliš dlho sme sa my environmentalisti ostrakizovali v uzavretom a vydýchanom priestore. Ak zúrivo dehonestujeme lesníkov, ktorí (aj s chybami) stáročia dohliadajú na les, ak bez kompromisu odbijeme vlastníkov pozemkov, že ich dedovizeň jednoducho musí padnúť na oltár ochrany prírody, ak ohradíme rezerváciu päťmetrovou stenou pred vzdelanými vedcami spoznávajúcimi to, čo chránime, ostávame sami a stmeľujeme iných. No a po memorande viem, že sa vcelku úspešne bičujeme navzájom. Tak veľa šťastia.
Len nedávno som pod náporom povinností zaspal do hlbokého sna. Sedel som v ňom v preplnenom autobuse, ktorý sa zrazu z recesie nekontrolovane rútil ponad priepasť v rukách stredoškoláka bez vodičáku. V jednom momente sa nabúchaný kulturista rozhodol mladému „puberťákovi“ za volantom jednu uvaliť, ale dvaja spolusediaci sa naňho vrhli, aby teraz nad priepasťou neriskoval, pretože s trestom stratíme i to najcennejšie. Nejaká pani spustila petíciu na odvolanie šoféra, ale napriek spoluskandujúcim od volanta nik neustúpil. Vyľakaný „autobusár“ požiadal o radu, ako zvládnuť blížiacu sa kritickú zákrutu bez straty na životoch. Vybral som sa k nemu, ale vrhol sa na mňa akýsi človiečik, že nech ho nechám havarovať, pretože po zabití toľkých cestujúcich zhnije v base do konca života. A potom som sa spotený zobudil do ešte horšej reality.
Viete čo? Ďakujem tým, čo píšu petíciu (nech sa im darí), pochopím aj zaťaté päste, ale ja ako akademik neobetujem naše prírodné dedičstvo za krvavé oči verejného upaľovania vinníka. Kým pacient žije, urobím všetko pre jeho záchranu.
Človeka dnes môžete ľahko dehonestovať. Práve preto je dôležité držať sa pravidiel slušnej a odbornej komunikácie, osobitne v akademickej dimenzii. A neprepadávať polopravdám, či konšpiráciám.
Na jednej mojej nedávnej prednáške o sršňovi ázijskom som širokej verejnosti premietal fotografiu, ako obávaný hmyz uviazne na špeciálnom lepivom páse pre zložené oko neuveriteľne atrahujúcej žltej farby. Po krátkom mrvení na stoličke sa postavil nepokojný pánko a trošku iritovane sa opýtal, či výber farby pasce je v čase ukrajinského utrpenia tým pravým signálom. A tak verím, že sa niekde v novinách neobjavím ako vojnový štváč...
Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, primárne je určený predstaviteľom verejného života vrátane akademickej sféry. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.
