Žiaľ, priebeh trojhodinového útrpného rokovania o rokovacom poriadku ukázal, že ani tí, ktorí ho predložili, s ním neboli dostatočne oboznámení. Ak teda vôbec. Jediný, kto si stihol dokument za jeden a pol dňa prečítať a aj spripomienkovať, bol riaditeľ FPÚ. Tým sa, samozrejme, len potvrdili slová ministerky, že je to on, kto blokuje fond. Jeho pripomienky a otázky totiž spôsobili, že nový rokovací poriadok bol schválený po veľmi zdĺhavej rozprave. Jej úroveň bola pozoruhodná. Po vznesenej pripomienke obvykle nastávalo rozpačité ticho a civenie na plátno, kde bol text rokovacieho poriadku zobrazený. Predkladateľ mlčal a jeho kolega sa spýtal riaditeľa, čo navrhuje. Riaditeľ prekvapene zareagoval, že on nič nenavrhuje, on len upozorňuje na nedostatky a viaceré rozpory so zákonom. Nasledovalo živelné kolektívne upravovanie právneho textu za pochodu, tu jeden, tu druhý člen rady navrhol, ako by to malo znieť a čo by sa mohlo škrtnúť alebo doplniť. Nie som si istý, či medzi nimi bol aj právnik, ale nakoniec je to jedno, lebo väčšinou to predkladateľ Oľha uzavrel spôsobom, aby to zostalo tak, ako to navrhol.
Musím ešte pripomenúť, že celý proces schvaľovania sa začal upozornením predsedu rady, že podľa jeho názoru je návrh na mnohých miestach v rozpore so zákonom o FPÚ. V tom momente najagilnejší člen ministerskej väčšiny pán Grutka vyzval prítomného člena dozornej komisie fondu, aby sa vyjadril. Ten vyskočil spôsobom, že chýbalo už len zasalutovanie a bez zaváhania oznámil, že návrh rokovacieho poriadku je v súlade so zákonom.
Neskôr sa k tomuto spôsobu odobrovania návrhu predkladatelia už nevrátili a dokonca pod tlakom argumentov riaditeľa fondu niekedy pripustili aj kozmetickú opravu svojho inak „bezchybného“ návrhu. Napríklad ustanovenie, v ktorom chceli zaviesť povinnosť informovať žiadateľov o dotácie, prečo boli ich žiadosti vyradené. Keď sa dozvedeli, že takúto informáciu žiadatelia odvždy dostávajú, a to e-mailom aj listom, boli ochotní vyškrtnúť ho ako nadbytočné. Zároveň však dúfam, že o tom promptne informovali aj pani ministerku, ktorá v rozhovore, ktorý prebiehal v tom istom čase kdesi na ministerstve, fundovane vyjadrila potrebu, aby ten, kto nedostane podporu, dostal aspoň odpoveď, kde urobil chybu. Paráda, splnené ešte skôr, ako zaznelo želanie.
Mimochodom, počas dlhého kreovania nového rokovacieho poriadku rady sa ukázali aj iné „hlboké“ znalosti „ministerských“ členov rady. Trápilo ich napríklad, že nemajú k dispozícii dôležité informácie o činnosti FPÚ, akoby ich niekto pred nimi tajil. Po upozornení, že všetky požadované informácie sú ľahko dostupné v registroch a databázach fondu, odišiel tento problém akosi do stratena. Znepokojili ich aj možné konflikty záujmov členov hodnotiacich komisií v prípade, že sú súčasne žiadateľmi o dotácie. Zdalo sa im nedostatočné, ak sa to rieši tým, že dotyčný člen komisie vyjde za dvere v momente, keď sa rozhoduje o jeho žiadosti. Koľká úľava nastala, keď sa dozvedeli, že takto sa to nikdy neudialo, lebo žiadateľ o dotáciu nemôže byť členom komisie, ktorá o žiadosti rozhoduje.
Azda povzbudený novým poznatkom, predkladateľ nového rokovacieho poriadku veľkoryso súhlasil, že jeho účinnosť nebude okamžitá, ale až od nasledujúceho zasadnutia. A tak sme prišli o zaujímavú raritu, keď by bolo jedno zasadnutie rady vedené podľa dvoch rozdielnych rokovacích poriadkov.
Možno to spôsobila únava, možno provokujúca prítomnosť verejnosti, ale druhý bod programu, nový štatút rady fondu, už schválený nebol, hoci snaha tu bola. Dokonca ešte aj po uznesení rady, že rokovanie o ňom sa presunie na ďalšie zasadnutie rady, prišiel po porade ministerskej väčšiny návrh, aby sa o štatúte predsa len ešte raz hlasovalo. Predseda rady však opäť potvrdil povesť toho, kto blokuje, keď povedal, že o tom istom bode sa na jednom zasadnutí nemôže hlasovať dvakrát. Napadá mi, možno by si ten rokovací poriadok zaslúžil ešte jednu novelu.
A už len tak na okraj návrhu nového štatútu, jeho kvalitu sa predkladateľovi Grutkovi podarilo ozrejmiť úvodnými slovami, že to síce nie je dokonalé, ale niekde sa začať musí, či prípadne, nech sa to schváli, veď neskôr sa to môže upraviť. Takže tak.
A teraz bez irónie. Zasadnutie rady fondu ukázalo podstatnú vec pre budúcnosť FPÚ a nezávislej kultúry. Väčšina členov dosadená ministerstvom je pripravená poslušne hlasovať za návrhy, ktoré nemajú ani poriadne prečítané, a to aj v prípade, že je preukázaný ich nesúlad so zákonom. Nepochybujme teda, že rovnako „zodpovedne“ budú rozhodovať aj o samotných dotáciách.
Tiež sa dá predpokladať, že táto rada sa vyvaruje takých „nehoráznych“ chýb, na akú upozornila v rozhovore pani ministerka. Ide o výzvu na oblasť podpory divadelnej činnosti. Pani ministerka rozhorčene popísala, že ešte predchádzajúca rada z 1,1 milióna eur alokovaných na túto výzvu navrhla dať zriaďovaným divadlám iba 100-tisíc, nezávislým 400-tisíc a pre aktivity nezávislých divadiel a zoskupení až 600-tisíc eur. Takéto rozdelenie podľa jej slov znevýhodňuje štátne divadlá a dáva výhodu tým nezávislým.
Áno, je to vskutku nepomer. Až na to, že je to v súlade so zmyslom FPÚ. Štátne kultúrne inštitúcie sú totiž plne financované prostredníctvom štátneho rozpočtu. To je ich základná výhoda a istota. Inštitúcie zriadené samosprávami sú síce financované krajmi, mestami a obcami, ale ministerstvo kultúry usúdilo, že prostredníctvom FPÚ by im štát mal čiastočne pomáhať. No primárne bol FPÚ vytvorený na podporu nezávislých a nezriaďovaných kultúrnych subjektov. Preto bola najväčšia suma v zmienenej výzve určená práve nezávislým divadlám. Nie je to teda svojvôľa zlej rady, ale praktické vyjadrenie poslania FPÚ. A v tom spočíva aj jeden z dôvodov jeho nezávislého postavenia, o ktoré v súčasnosti už prišiel.
O povahe a činnosti FPÚ a o dotáciách už totiž rozhoduje väčšina ministerstvom dosadených členov rady. Keďže sú jasnou prevodovou pákou ministerstva kultúry, nechcel by som byť teraz v ich koži, lebo niekomu tam hore asi musia vysvetľovať, prečo sa im nepodarilo schváliť nový štatút rady fondu. Ich odpoveď si vieme domyslieť: boli sme pod politickým tlakom. A bola by aj pravdivá, pretože pod tým politickým tlakom naozaj sú, a to dobrovoľne.
