Trump potreboval sprostredkovateľa, ktorým sa stal maďarský premiér Orbán.

Asi netreba dodávať, že silácke gestá Ukrajiny sú riskantné. A neprezieravé. Trumpova trpezlivosť s Ukrajinou má svoje hranice.

Na druhej strane však treba uznať, že Zelenskyj už nemá na výber. Keď v marci 2022 po nátlaku vtedajšieho britského premiéra odmietol mierové rokovania a uveril sľubom o vojenskej porážke Ruska, vydal sa na jednosmernú cestu. Odvtedy už Ukrajina nie je suverénny hráč, ale vazal Západu. Je plne závislá od západného financovania, od západných zbraní, od západných tajných služieb a ich vojenských inštruktorov.

Úlohou Ukrajiny bolo odmietať mierové dohody a vykonávať bojové úlohy – aj za cenu vlastného zničenia a vykrvácania národa. Trvá to už dlho, desať rokov (od roku 2014 a vojny na Donbase).

Pokiaľ ide o vnútroukrajinské pomery, Zelenskyj je existenčne závislý od podpory nacionalistických skupín, armády a bezpečnostných služieb. Ak by pod tlakom Trumpa otočil a dal šancu mierovým rokovaniam (územie za mier), priznal by tým krach doterajšej línie. A zlomilo by mu to krk.

Jeho silácke reči neboli určené Trumpovi, ale domácemu publiku. Zelenskému ide o prežitie. Preto potrebuje demonštrovať silu. Aj tú, ktorú už nemá…

Mimochodom, podobne sú na tom jeho západní spojenci. Nemôžu priznať, že ich tvrdá línia – „nijaké rokovania s Ruskom, konflikt sa musí vyriešiť silou“ – bola fatálny omyl. Nemôžu priznať, že tárali nezmysly a vodili Ukrajinu za nos. Namiesto toho napínajú svaly. Aj tie, ktoré nemajú…

Posun je len v tom, že už nehovoria o veľkom vojenskom víťazstve Ukrajiny a Západu – na to by im už neskočili ani najvernejší konzumenti vojnovej propagandy. Hovoria o tom, že Ukrajina a jej spojenci nemôžu prehrať…

Zelenskyj popri urážaní Orbána pripustil, že rok 2025 môže priniesť koniec vojny. Ukrajina však musí vstúpiť do rokovaní z pozície sily.

Do akých rokovaní? Do rokovaní s Ruskom, ktoré Zelenskyj a západní „vojvodcovia“ odmietali ako celkom vylúčené? Áno, do tých…

To isté dokola opakujú aj Zelenského sponzori. Po stretnutí Zelenského s lídrami kľúčových európskych krajín Rutte (sekretár NATO) vyhlásil, že Západ musí Ukrajinu „dostať do pozície sily pre prípadné budúce mierové rokovania s Ruskom“.

Znie to pekne. No tieto reči nie sú kryté ničím reálnym. Európske krajiny môžu poslať do Kyjeva vojakov, ktorí zaistia bezpečnosť Zelenskému a jeho vláde. Na väčšiu hru však nemajú.

Plány Poľska a Británie na masívne nasadenie európskych vojakov na Ukrajine a zastrašenie Ruska padajú na dvoch podstatných veciach. Po prvé, v kľúčových európskych krajinách sa rozpadávajú vlády (Nemecko, Francúzsko). A rozpadávajú sa aj preto, že vojenská politika Západu a bolestivé energetické sankcie, ktoré devastujú európsku ekonomiku a prosperitu, nemajú verejnú podporu Európanov.

Po druhé, aj keby Nemecko a Francúzsko naplno zabrali, európske krajiny nemajú takú vojenskú silu, ktorá by mohla vyľakať Rusov.

Takú silu majú len Spojené štáty. A tie sa do prvej línie konfliktu v Európe – a proti Rusku ako vojenskej a jadrovej veľmoci – tlačiť nebudú. Dôvod je geopolitický. Spojené štáty sú dnes na globálnej scéne slabšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Ak by riskovali straty väčším konfliktom s Ruskom o rozširovanie NATO, mohlo by to urýchliť úpadok ich moci. A akcelerovať nástup dominancie Číny.

A nie, nie je to len pozícia Donalda Trumpa. Podobne zdržanlivo sa správala aj progresívna vláda Joea Bidena. Bola to Bidenova vláda, ktorá odmietla plán na vynucovanie bezletovej zóny nad Ukrajinou (2022). Bola to Bidenova vláda, ktorá rázne odmietla pozvánku do NATO pre Ukrajinu alebo zmluvné bezpečnostné záruky (2023). Je to Bidenova vláda, ktorá sa zdráha masívnejšie vyzbrojovať Ukrajinu modernými raketovými zbraňami – z obáv pred eskaláciou vojny za hranice Ukrajiny.

Trump len oznamuje, že v extrémne nákladnej a zúfalo bezvýslednej bezpečnostnej politike Spojených štátov po januári 2025 nechce pokračovať. Lebo polovičaté riešenia nefungujú, devastujú Ukrajinu a vyčerpávajú muníciu jej spojencov.

Úlohu financovať a vojensky zabezpečovať poriadok na Ukrajine chce Trump prenechať Európe.

To prvé Európa zvládne. Európania a ich deti budú platiť stovky miliárd eur za konflikt, ktorý Úniu obral o príjmy.

To druhé – vojenskú podporu Ukrajiny – asi Európa nezvládne. Lebo ak by na Rusko vycerila zuby, riskovala by, že jej pri tom vypadne umelý chrup.

A tento obraz by pozíciu Ukrajiny, priznajme si, veľmi neposilnil.

2. Pokrytecká hra Bruselu

V prehľade budeme pokračovať dobrými správami z EÚ. Presnejšie: sú to dobré správy z Maďarska a Slovenska, ktorým sa podarilo zablokovať pokus EÚ o protigruzínske sankcie.

Ak by Brusel presadil sankcie proti zástupcom gruzínskych úradov, bola by to ďalšia kapitola v kronike hanebností EÚ. Je dobré, že Maďarsko a Slovensko sa postavili proti a návrh zablokovali.

Sankcie mali byť namierené na gruzínskeho ministra vnútra a vedenie polície – za policajné zákroky proti demonštrantom. Nepriamo by boli sankcie Únie namierené aj proti víťazom gruzínskych volieb.

Lebo v Gruzínsku ide práve o toto. O pokusy zvrhnúť vládu, ktorá získala mandát v októbrových voľbách… Keďže voľby nevyhrali prozápadné sily, s ktorými majú Gruzínci zlé skúsenosti, opozícia a proamerická prezidentka ich vyhlásili za sfalšované a neplatné. Prezidentka, ktorej sa končí funkčné obdobie, dokonca varovala, že odmietne odstúpiť z úradu až do nových volieb.

Odvtedy je Gruzínsko na pokraji ďalšej farebnej revolúcie. Schéma je už tradične rovnaká. Na jednej strane sú prozápadné sily, ktoré podporujú médiá, mimovládne organizácie kŕmené zo zahraničia, prezidentka a západní partneri. Na druhej strane je národná strana (Gruzínska túžba) a domáca oligarchia, ktorá odmieta zaťahovanie Gruzínska do vojny s Ruskom – za čo je obviňovaná z proruských postojov.

Otázku, či sú gruzínske voľby platné alebo neplatné, necháme právnikom. Obmedzíme sa len na dva celkom jasné fakty.

Prvý fakt: dôkazy o sfalšovaní gruzínskych volieb neexistujú. Západní experti a pozorovatelia tvrdia len to, že voľby boli pravdepodobne manipulované – a to je príliš široký pojem, ktorý sa dá v čase hybridnej vojny uplatniť pri akýchkoľvek voľbách. Navyše, experti sa zhodujú aj na tom, že do volieb nezasahovalo Rusko, ale skôr domáca gruzínska oligarchia (a z druhej strany prozápadné médiá a aktivisti).

Druhý fakt: opozičné strany nemajú v Gruzínsku väčšinovú podporu spoločnosti, respektíve takú podporu, ktorá by im umožnila zostaviť vládu. Tvrdenia, že ak by boli voľby „čisté“, vyhrala by ich prozápadná opozícia, sú výmysly. Nie realita. Gruzínska vládna strana má zjavne širšiu podporu verejnosti ako jej súperi.

Napokon, ak by to tak nebolo, zákroky úradov a polície proti demonštrantom by boli bez šance na úspech.

Gruzínska prozápadná opozícia a gruzínska prezidentka vedia, že v konflikte s vládou, ktorá má dostatočnú verejnú podporu, ťahajú za krátky koniec lana. Preto naliehajú na EÚ a Západ, aby aktívnejšie zakročili proti vláde.

Presne do toho sa rozbehla nová šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová. Pripravila sankčný (trestný) zoznam, ktorý mal byť bičom na gruzínske úrady a gruzínsku políciu. Inými slovami, EÚ chcela vstúpiť do vnútorných sporov v Gruzínsku, aby oslabila národnú vládu, posilnila verejné protesty opozície – a vynútila si opakované voľby.

Maďarsko a Slovensko tento ťah zablokovali. A dobre urobili.

Celkom presne to vystihol maďarský minister zahraničných vecí Szijjártó: EÚ vytvorila svetový rekord v politickom pokrytectve vo vzťahu ku Gruzínsku.

Mal pravdu. Ak by sankcie prešli, bol by to odkaz, že vyhrať voľby s mierovým a pronárodným programom je trestné. Zrelé na sankcie. A naopak, podporu Únie získajú tí, ktorí s prozápadným a provojnovým programom voľby prehrali.

Taká je dnes tvár EÚ. Krivá. Hlása slobodu a demokraciu. A zároveň proti slobode a demokracii bojuje.

Berme to však z toho lepšieho konca. Éra, keď sa farebné revolúcie vykonávali podľa plánov – manipulatívnych plánov – sa končí. Silnejú hlasy tých, ktorí dokážu uvažovať a konať suverénne, vo vlastnom záujme (nie lokajsky v záujme iných). A silnejú nielen v Gruzínsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku. Silnejú aj v Spojených štátoch, Kanade, Francúzsku či v Nemecku, ktoré čakajú nové voľby.

Sú to dobré, ozdravné trendy.

3. „Dátová diera“ po pandémii

Šéf Najvyššieho kontrolného úradu Andrassy otvoril zvláštnu kauzu – vymazávanie dát z čias pandémie. NKÚ zistil, že nemôže vykonať kontroly hromadného testovania z rokov 2020 – 2023 za 240 miliónov eur, pretože z informačných systémov zmizli záznamy. Niekto ich vymazal.

A ten niekto ich vymazal krátko po voľbách 2023, keď sa nová Ficova vláda chystala vymeniť vedenie kľúčových úradov v oblasti zdravotníctva.

Andrassy hovorí, že to nie je už len dátový chaos (ten by sa dal predsa preskúmať). Je to podľa neho dátová čierna diera. Hromadné vymazávanie dát…

Zodpovednosť za vymazávanie dát treba hľadať kdesi na osi Úrad verejného zdravotníctva (ktorý viedol Mikas) a Národné centrum zdravotníckych informácií.

Tieto úrady sa nestarali len o dátovú evidenciu. Starali sa o šírenie paniky, hystérie a strachu počas pandémie. Trvalo to do januára 2022. Dokonca to vtedy vrcholilo. Strašilo sa, že prichádza najviac infekčná, tretia vlna pandémie, ktorá preťaží nemocnice. Pandemickí jastrabi naliehali na povinné sezónne očkovanie novými biotechnológiami, ktoré neprešli štandardným testovaním.

Potom sa stal malý zázrak. V tom istom januári 2022 sa branné cvičenia proti pandémii zmenili na branné cvičenia proti Rusku.

Pandémia sa vypla.

Dnes sa dozvedáme, že úrady, ktoré sa starali o šírenie strachu a nanucovanie očkovania, sa postarali aj o dátovú čiernu dieru. Najskôr chýbali štatistické dáta o očkovaní a jeho možných následkoch (nové ochorenia očkovaných, hospitalizácie, úmrtia).

Dnes chýbajú dáta o sieti, ktorá sa starala o pravidelné hromadné výtery dutín – čo bol nielen nástroj na vynucovanie očkovania („plne očkovaní“ boli od šaškovania s testovaním oslobodení), ale aj výnosný biznis. Za vlády Obyčajných vybrané firmy na „mobilných odberových miestach“ a neskôr na centrách pre hromadné očkovanie zarábali desiatky miliónov eur. Bez kontroly a dnes už aj bez stôp.

Slovom, úrady začali upratovať – a utekať pred prípadným povolebným vyšetrovaním pandémie, testovania, vynucovania očkovania…

Zaujímavé je, že sa to nedeje len na Slovensku po nástupe Ficovej vlády a jej splnomocnenca Kotlára. Strach z vyšetrovania pandemických a očkovacích manévrov vidieť aj v povolebných Spojených štátoch.

Aj tam boli dáta o očkovaní a jeho možných následkoch ťažko dostupné alebo nedostupné. A nie preto, že by neexistovali. Skôr preto, že existujú – a nevyzerajú dobre.

Aj v Spojených štátoch ikony pandemických manévrov utekajú pred prípadným vyšetrovaním. Agentúry zverejnili zistenia z Bidenovho tímu, ktorý po omilostení Huntera Bidena zvažoval preventívne milosti pre ľudí, ktorým by mohlo hroziť za Trumpa stíhanie.

Vyšetrovanie pandémie avizuje Robert F. Kennedy a mnohí z toho znervózneli.

Jednou z postáv, pri ktorej prezident Biden zvažoval udelenie preventívnej milosti, je Anthony Fauci. Hlava americkej pandemickej a očkovacej politiky, ktorá určovala pravidlá a tempo nielen v Spojených štátoch, ale následne aj v širšom západnom svete.

Progresívny tábor považuje Fauciho za „hlas vedy“. Verí, že zachránil milióny ľudských životov pred smrtiacim vírusom, ktorý vraj rozšírili netopiere. Trumpov tábor zas považuje Fauciho za vývojára nových vírusov, nových vakcinačných programov a zločinca, ktorý je spoluzodpovedný za únik geneticky „vylepšeného“ koronavírusu z laboratória.

Nebudeme Fauciho súdiť, táto práca patrí Američanom. V istom zmysle je už aj tak uznaný za vinného – keďže Biden zvažoval, že ho „preventívne omilostí“.

Na Slovensku by sme sa mali zamerať na vyšetrovanie tých, ktorí sa po šírení dátovej paniky postarali o dátovú čiernu dieru. A umlčiavanie pravdy.

Ľuďom ako Andrassy treba držať palce. Nech do pandemických manévrov vnesú čo najviac svetla.

Pandemické zločiny boli zločiny proti ľudskosti a sú nepremlčateľné.

4. Alah na vianočných trhoch

V prehľade ešte musíme spomenúť bizarné udalosti z Nemecka. Na vianočné trhy v Stuttgarte a Essene vtrhli tisíce moslimov z imigračných komunít a vykrikovali „Alláh Akbar“. Alah je veľký.

Arabská komunita v Nemecku týmto svojráznym spôsobom oslavovala pád Asadovho režimu v Sýrii. A zároveň demonštrovala svoju silu – priamo na tradičných vianočných trhoch. Podľa svedkov sa arabskí demonštranti správali agresívne a provokačne. V Essene ich bolo viac ako 11-tisíc.

Toto však nie je hlavný problém Nemecka.

Hlavným problémom Nemecka je informačná klietka. A neschopnosť spoločnosti a úradov priznať, čo sa deje. Postaviť sa k tomu.

Nemecké médiá incidenty s tisíckami moslimov na vianočných trhoch ignorovali. Výnimkou bolo zopár menších konzervatívnych médií a bulvárny Bild. Vlažná bola aj reakcia polície a úradov. Neriešia to.

Možno je to tým, že by sa to v Nemecku považovalo za „politicky nekorektné“. A možno aj tým, že sa to už vlastne riešiť nedá. Ak by sa polícia pokúšala krotiť 11-tisícový dav nemeckých Arabov, mohlo by to spustiť lavínu širších a tvrdších protestov, ako sa to často deje vo Francúzsku.

V Nemecku žijú milióny prisťahovalcov z Blízkeho východu. So všetkým, čo k tomu patrí – teda aj so zvýšenou mierou násilia a kriminality. A s islamistickou mentalitou, ktorá liberálnou demokraciou otvorene pohŕda.

Nemci to neriešia hlavne preto, aby mohli predstierať, že to funguje.

Pritom to nefunguje ani len v základných rysoch. Nefunguje to v Británii, vo Francúzsku ani v Nemecku. Moslimské komunity majú v každej hostiteľskej krajine svoj svet a svoje pravidlá. A svoje getá, ktoré polícia považuje za „no go zóny“. Občas sa obyvatelia týchto zón preženú vianočnými trhmi. Kto by ich zastavil?

Jednoducho: snahy vybudovať v Nemecku multikultúrnu spoločnosť stroskotali.

Viete, kto to povedal? Povedala to Angela Merkelová v roku 2010. Päť rokov predtým, ako pri nelegálnej migrácii ohlásila politiku „otvorených dverí“…

Odvtedy je Alah v Nemecku naozaj veľký. A Nemci pred ním strkajú hlavy do piesku.