Česi a Slováci si nedokázali presadiť svoju vlastnú identitu. Zatiaľ čo Maďarsko a Poľsko sú dnes stále jasne svojbytné krajiny, ktoré si obhajujú svoju suverenitu naprieč politickým myslením, Česi a Slováci stavili na európsku identitu.
Slovensko v tomto procese došlo najďalej, pretože prijatie eura je jeden z kľúčov k strate suverenity. A aj napriek tomuto sebatrýzniteľskému kroku, ktorý sa dá v istom zmysle chápať ako veľká rezignácia na vytváranie vlastnej menovej politiky a nesenia zodpovednosti za ňu, európska identita nič nezachránila.
A to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je, samozrejme, vyprázdnenosť európskej myšlienky. Tá je dielom Európskej únie, ktorá sa zriekla svojho kresťanského dedičstva.
Druhý dôvod je, že aj napriek dlhoročnému členstvu v Európskej únii neboli postkomunistické krajiny brané na rovnakú úroveň. Stále si zachovávali status podozrivých a zaostalých krajín. Najhoršie na tom je, že išlo skôr o dlhodobo budovaný mediálny obraz. To sa dnes vidí na mediálnom naratíve okolo Ukrajiny, ktorá sa na Západe vykresľuje ako normálna fungujúca bezproblémová krajina pred ruskou inváziou. V strednej Európe o tom vieme svoje.
Koniec lacného životného štýlu
Bolo by však jednoduché hádzať chyby na druhých. Výhovorky sa dajú vždy nájsť. Slovensko sa totiž dostalo do pozície krajiny, ktorá má teraz problémy ako západný svet v podobe rastúceho štátneho deficitu a zároveň štátne služby nedosahujú takú úroveň ako na Západe. Nájdu sa určité štátne inštitúcie, ktoré by kritérium zniesli, ale všeobecne to neplatí.
Krajské nemocnice na Slovensku nemajú úroveň krajských nemocníc v Nemecku alebo vo Francúzsku. Rovnako tak môžeme hovoriť o školstve, polícii a justícii. Zoznam by mohol byť veľmi dlhý. Ľudovo povedané, Slováci dobehli Západ s daňami a cenami, ale kvalita štátnych služieb tu nie je taká vysoká.
Tu sa dostávame k prvému zásadnému problému a výzve pre Slovensko, ktorá je zhodou okolností spoločná aj pre Česko. Tieto dve krajiny totiž teraz stratili to, čo z nich robilo atraktívne prostredie pre miestnych, ako aj pre cudzincov. Neboli to čisté a dostupné štátne služby alebo krásne cesty, ktoré priťahovali ľudí, ale možnosť žiť relatívne nezávisle a za veľmi lacný peniaz.
Všeobecne platí, že postkomunistické krajiny mali rady slobodu a nenechali sa veľmi obmedzovať zo strany úradov. S úradmi sa vždy nejako dohodlo, aby boli všetci spokojní: úradníci, že nemusia veľmi pracovať, a ľudia, že ich úrady veľmi neotravujú. Dnes je táto situácia komplikovaná, pretože úradníci musia dohliadať na plnenie európskych noriem. Majú čoraz menej priestoru udeliť výnimky. Vďaka tomu sa život stáva ťažším, a to najmä pre podnikateľov.
Ruka v ruke s tým ide rast životných nákladov. Bývanie, jedlo, ale napríklad aj reštaurácie sa stávajú veľmi drahé a nedostupné. Sociálny život sa sťahuje do domácností. A tým sa podstatne mení tvár celej spoločnosti. Nenápadne, ale predsa. Lacné životné náklady – posledné výdobytky socializmu – sú nenávratne preč. Bohužiaľ, chýba vysoký štandard zo strany štátu. Snahy o návrat k tomu, aby sa život znovu stal lacným, sú kontraproduktívne. Zavádzanie rôznych stropov na potraviny alebo na výšku nájmu je prakticky vždy kontraproduktívne, pretože štát ide priamo proti pravidlám trhových mechanizmov, a tým urobí viac škody ako úžitku. Nie je to práve úloha štátu, aby za nás riešil všetky naše problémy. A tu sa dostávame k jadru veci, a to k otázke, čo by Slovensko malo zmeniť, aby našlo svoju identitu a využilo svoj bohatý potenciál.
Z cudzieho krv netečie
Je to práve vzťah k štátu, ktorý sa musí zmeniť. Z komunistického prostredia sme si zvykli na porekadlá typu: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ Pre mnohých je symbolom spoločenského vzostupu práve funkcia politika či pozícia vo vyššom štátnom úrade. Dostať sa k peňazovodom a odkláňať prostriedky pre svojich známych. Tento prístup je veľmi krátkozraký a jeho následky budeme zakúšať v nasledujúcich rokoch.
Správa vecí verejných v skutočnosti nie je vzťah medzi štátom a podnikateľom alebo občanom. My všetci sme štát. Záujmom všetkých je, aby celok fungoval. Okradnúť štát v skutočnosti znamená okradnúť sám seba alebo v budúcnosti svoje deti.
To sa dá krásne pozorovať na príklade štátneho dlhu. Dlh nie je nič iné ako odložené dane. Tieto dlhy všetci zaplatíme. Buď sa zdvihne DPH, alebo sa zníži kvalita štátnych služieb, alebo sa zavedie nejaká nová daň. Cesta k úspechu vedie iba tadiaľ, že väčšina ľudí si bude opakovať mantru, že dlh sú odložené dane.
Následne by sa mal zmeniť postoj k správe všeobecného majetku. Iná cesta ako morálne uvedomenie politického života neexistuje. A tu sa dostávame k druhej myšlienke, ktorú by malo Slovensko zmeniť.
Povstane muž prozreteľnosti
Na Slovensku sa neustále opakuje rovnaký cyklus. Vždy sa nájde niekto, kto správne upozorňuje na nefunkčnosť spoločnosti: korupcia, zlé zaobchádzanie so všeobecným majetkom, klientelizmus a mnoho ďalších verejných prehreškov.
Zrazu sa tu objaví niekto, kto všetko pochopil. Vie, kde je chyba a čo treba zmeniť. Získa si dôveru verejnosti, no len čo sa dostane k moci, je to fiasko. Nielenže nevykynoží staré nešváry, ale objavia sa nové a ešte škandálnejšie. Z podpory podnikania a slobodného života sa zrazu stanú drábovia vyžadujúci zachovávanie absurdných príkazov a posilňovanie štátnej moci. Skúsenosť s covidom bola viac než manifestujúca.
A tak sa na Slovensku opakuje neustály cyklus očakávania a sklamania. Katarziou tohto cyklu očakávania bolo zvolenie Roberta Fica, ktorý už nesľuboval nič nové, ale návrat k starým poriadkom. Tie síce neboli dokonalé, ale aspoň boli funkčné a nezaťažovali ľudí progresívnou ideológiou. Korupcia existovala, ale bez zbytočného morálneho étosu o bielych rytieroch.
Vytriezvenie z politickej naivity priniesol pragmatizmus. Lenže všetci už vedia, že premiér nie je spasiteľ ani muž prozreteľnosti, pretože už vo funkcii bol. Nikto nič neočakáva. Teda až dovtedy, než sa objaví nový neopozeraný spasiteľ, ktorý sľúbi ružové zajtrajšky.
Nikto iný naše problémy nevyrieši ako my sami
Čakanie na spasiteľa však v sebe skrýva veľké nebezpečenstvo, ktorým je rezignácia. Postoj, že sa nedá nič zmeniť, je vlastne kapitulácia. A možno aj vytúžený efekt súčasného systému. Bojovať proti úradníckej mašinérii na Slovensku alebo rovno proti celej Európskej únii nemá ako jedinec zmysel. A tak tento jedinec túži po jedinej veci – že príde spasiteľ. Ale ako už vieme, je to falošný spasiteľ.
Aby sme sa vyhli tomuto cyklu, je potrebné si uvedomiť, že máme veľa vecí v rukách. Nie je to o tom, že nájdeme nového kandidáta alebo novú stranu. Tieto veci len ťažko ovplyvníme, pretože si vyžadujú talent, ako aj finančné prostriedky.
Z toho však nevyplýva, že nič nemôžeme zmeniť. Ba naopak, môžeme toho meniť veľa, napríklad sa môžeme rozhodnúť, kde budeme utrácať svoje peniaze – či za globálne, alebo lokálne produkty. Môžeme sa rozhodnúť, aké médiá budeme čítať a aké budeme podporovať.
Rovnako sa môžeme rozhodovať o kultúre, o knihách. Môžeme sa rozhodnúť vychovávať morálne svoje deti, aby vznikla celá nová spoločnosť. A práve keď sa prihliadne na tento spoločenský a politický rozsah jedinca, tak sa spoločnosť aj politika začnú uzdravovať.
Pre Slovensko sa tak otvára dlhá cesta, ktorá môže viesť k naozaj lepším zajtrajškom. Každý z nás však musí začať od seba a zbaviť sa falošných predstáv o politickom spasiteľovi.