Stratený a nájdený text Bohumila Hrabala o Vianociach

Nedávny objav v hrabalológii sa podaril Pavlovi Hoškovi, profesorovi teológie na Karlovej univerzite, keď sa mu podarilo objaviť nahrávky Hrabalových „prednášok“ na evanjelickej fare v Libici nad Cidlinou.

Spisovateľ Bohumil Hrabal. Foto: Profimedia.sk

Publikované: 23. decembra 2024 | 11:44

Autor: Jiří Peňás,

Bohumil Hrabal ešte nebol vtiahnutý do sveta permanentného zaznamenávania a nahrávania, takže jeho „prejav“ nemohol zovšednieť a zošedivieť. Ale niečo sa zachovalo a niečo si ľudia, ktorí ho majú radi, ba dokonca ho milujú, pamätajú: to, ako hovoril rytmicky a v akejsi kolísavej melódii, svoje vety akoby ťahal za nitku, vždy po častiach, pokojne zopakoval niekoľko slov, niekedy nedokončil vetu, ale potom sa nadýchol a opäť myšlienku priviedol k jasnému obrazu. A tiež ako ráčkoval a trochu mrmlal, ale ako bol jeho hlas mužný a krásny a zároveň krčmovo ľudový.

Hrabal bol najčastejšie hosťom adventných stretnutí, na ktorých sa ujal slova alebo mu ho udelili, po ktorých nasledoval prúd spontánnych hrabalovských úvah a meditácií na, povedzme, duchovné a náboženské témy. Tie, samozrejme, prenikajú celou jeho tvorbou, ale „len“ akýmsi nepriamym spôsobom, s odkazmi a opakujúcimi sa motívmi, kým tu, na fare, to naplno spustil v hrabalovskom štýle.

Našťastie tieto jedinečné prejavy zaznamenal „jeden pán z Ašu“, ktorého objavil Pavel Hošek a získal od neho niekoľko hodín nahrávok. Úryvky z týchto prejavov na fare publikoval tento rok v knihe Evanjelium podľa Bohumila Hrabala, v ktorej sa zaoberá duchovnou stránkou Hrabalovej osobnosti a celkom oprávnene ho interpretuje ako hlboko (a pritom nenápadne) veriaceho a kresťanského spisovateľa.

V období liblických „kázní“ mal Hrabal sedemdesiat rokov: ako spisovateľ dosiahol všetko a tiež, ako sám povedal, dosiahol „vrchol prázdnoty“. Bol nekorunovaným kráľom českej literatúry, jednoznačným klasikom s veľkým dielom, ktoré vyvrcholilo trilógiou Svadby v dome.

Naďalej žil úplne jednoduchým životom, životom hedonistického asketizmu, vo svojej „hlučnej samote“. Bol plebejským mystikom, ktorý sa čoraz viac približoval ideálu duchovných mužov, mníchov, potulných kazateľov a nasledovníkov svätého Františka, ktorí odchádzajú k zvieratám. Nie náhodou sa jeho starnúca tvár podobala na tvár pápeža Jána Pavla II. Tak to už s mystikmi býva.

Niekoľko dní pred Vianocami – 18. decembra 1983 – Bohumil Hrabal povedal vo farnosti v Libici tieto slová:

„Je třeba se zamyslet nad tou spojitostí, že Ježíš se narodil, když škobrtl ten obratník… natolik, že nastává slunovrat čili souvislost přírodního, kosmického dění s narozením člověka, o kterém my víme anebo věříme, že je to ten, kterej nepřinesl jenom útěchu, ale přinesl nám i spasení…

Takže ten den, kterému jdeme vstříc, ten čtyřiadvacátý prosinec, narození Páně, je současně i narozením jisté radosti: my musíme býti, to i jako docela obyčejní lidé, jako kumštýři. Každý věřící člověk je kumštýř, protože tím, že vytvoří v sobě tu radost, tak je tvůrce. A odkázal bych i na slova Kristova: Bohové jste vy. Čili v nás to všechno je, ta aktivní a účinná láska k člověku… je nesena jedině radostí, tou radostí, protože kdo dává, tak se raduje a všichni ti, kteří tady sedíme a se kterými jsme ve spojení, naši blízcí, na které myslíme, tak budeme jim přát tu radost, která je právě naplněním toho odkazu, Kristova celýho učení, tj. účinná láska k bližnímu, která je radostí nejen mojí, ale nás všech… ne radost taková jako akademická, ale radost z toho, co jsme tou účinnou láskou vykonali pro toho druhýho…“

Zapamätajme si: účinná láska k blížnemu. Počuli sme slovo Boganovo.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.