Stratený a nájdený text Bohumila Hrabala o Vianociach

Bohumil Hrabal ešte nebol vtiahnutý do sveta permanentného zaznamenávania a nahrávania, takže jeho „prejav“ nemohol zovšednieť a zošedivieť. Ale niečo sa zachovalo a niečo si ľudia, ktorí ho majú radi, ba dokonca ho milujú, pamätajú: to, ako hovoril rytmicky a v akejsi kolísavej melódii, svoje vety akoby ťahal za nitku, vždy po častiach, pokojne zopakoval niekoľko slov, niekedy nedokončil vetu, ale potom sa nadýchol a opäť myšlienku priviedol k jasnému obrazu. A tiež ako ráčkoval a trochu mrmlal, ale ako bol jeho hlas mužný a krásny a zároveň krčmovo ľudový.

Nedávny objav v hrabalológii sa podaril Pavlovi Hoškovi, profesorovi teológie na Karlovej univerzite, keď sa mu podarilo objaviť nahrávky Hrabalových „prednášok“ na evanjelickej fare v Libici nad Cidlinou, kam Hrabal začiatkom 80. rokov chodieval za svojím priateľom Aloisom Štorkom.

Hrabal bol najčastejšie hosťom adventných stretnutí, na ktorých sa ujal slova alebo mu ho udelili, po ktorých nasledoval prúd spontánnych hrabalovských úvah a meditácií na, povedzme, duchovné a náboženské témy. Tie, samozrejme, prenikajú celou jeho tvorbou, ale „len“ akýmsi nepriamym spôsobom, s odkazmi a opakujúcimi sa motívmi, kým tu, na fare, to naplno spustil v hrabalovskom štýle.

Našťastie tieto jedinečné prejavy zaznamenal „jeden pán z Ašu“, ktorého objavil Pavel Hošek a získal od neho niekoľko hodín nahrávok. Úryvky z týchto prejavov na fare publikoval tento rok v knihe Evanjelium podľa Bohumila Hrabala, v ktorej sa zaoberá duchovnou stránkou Hrabalovej osobnosti a celkom oprávnene ho interpretuje ako hlboko (a pritom nenápadne) veriaceho a kresťanského spisovateľa.

V období liblických „kázní“ mal Hrabal sedemdesiat rokov: ako spisovateľ dosiahol všetko a tiež, ako sám povedal, dosiahol „vrchol prázdnoty“. Bol nekorunovaným kráľom českej literatúry, jednoznačným klasikom s veľkým dielom, ktoré vyvrcholilo trilógiou Svadby v dome.

Naďalej žil úplne jednoduchým životom, životom hedonistického asketizmu, vo svojej „hlučnej samote“. Bol plebejským mystikom, ktorý sa čoraz viac približoval ideálu duchovných mužov, mníchov, potulných kazateľov a nasledovníkov svätého Františka, ktorí odchádzajú k zvieratám. Nie náhodou sa jeho starnúca tvár podobala na tvár pápeža Jána Pavla II. Tak to už s mystikmi býva.

Niekoľko dní pred Vianocami – 18. decembra 1983 – Bohumil Hrabal povedal vo farnosti v Libici tieto slová:

„Je třeba se zamyslet nad tou spojitostí, že Ježíš se narodil, když škobrtl ten obratník… natolik, že nastává slunovrat čili souvislost přírodního, kosmického dění s narozením člověka, o kterém my víme anebo věříme, že je to ten, kterej nepřinesl jenom útěchu, ale přinesl nám i spasení…

Takže ten den, kterému jdeme vstříc, ten čtyřiadvacátý prosinec, narození Páně, je současně i narozením jisté radosti: my musíme býti, to i jako docela obyčejní lidé, jako kumštýři. Každý věřící člověk je kumštýř, protože tím, že vytvoří v sobě tu radost, tak je tvůrce. A odkázal bych i na slova Kristova: Bohové jste vy. Čili v nás to všechno je, ta aktivní a účinná láska k člověku… je nesena jedině radostí, tou radostí, protože kdo dává, tak se raduje a všichni ti, kteří tady sedíme a se kterými jsme ve spojení, naši blízcí, na které myslíme, tak budeme jim přát tu radost, která je právě naplněním toho odkazu, Kristova celýho učení, tj. účinná láska k bližnímu, která je radostí nejen mojí, ale nás všech… ne radost taková jako akademická, ale radost z toho, co jsme tou účinnou láskou vykonali pro toho druhýho…“

Zapamätajme si: účinná láska k blížnemu. Počuli sme slovo Boganovo.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.