Táto poistka sa však stane mimoriadne drahou, ak by sem nakúpený plyn musel fyzicky doputovať. Odhaduje sa, že len na poplatkoch za tranzit by Slovensko zaplatilo o 220 miliónov eur viac. Nehovoriac o tom, že krajina môže stratiť až okolo 1,5 miliardy eur, ktoré SPP či prepravcovi Eustream generuje tranzit a obchodné operácie s ruským plynom.

Podobne sú na tom aj ďalšie štáty strednej Európy, ako sú Maďarsko či Rakúsko, ku ktorým sa cez ukrajinskú trasu (a čiastočne aj turecký plynovod TurkStream) fyzicky dostáva stále veľké množstvo ruského plynu – v každom z nich pokrýva viac ako dve tretiny spotreby. Takmer polovicu potrebného objemu dováža aj Česko. V roku 2024 tam ruský plyn zaznamenal obrovský comeback, keď naši susedia zaznamenali medziročný nárast jeho dovozu o 530 percent.

Pre jednotlivé spoločnosti je to jednoducho ekonomicky výhodné, čo podporujú aj také opatrenia, ako je „daň zo skladovania plynu“, ktorú Nemecko vyberalo od zahraničných subjektov. Rakúsko na nej dosiaľ zaplatilo za plyn z Nemecka o 60 miliónov eur viac, a ak by sa na Ukrajine vypli kohútiky a slovenský sused dovážal komoditu vo väčšej miere z Nemecka, dodatočné náklady by sa mu pre tento poplatok vyšplhali na 750-tisíc eur denne. Dodajme, že 20. decembra tento poplatok po necelých dvoch rokoch fungovania nemecký parlament zrušil.

Vypnutie ukrajinskej trasy by tiež vyvolalo na trhu šok, ktorý by podnietil rast ceny komodity. To by najprv pocítili veľkoodberatelia a neskôr v roku 2026 aj zraniteľní odberatelia, teda domácnosti, prípadne by mohol niesť bremeno štát, pokiaľ by sa rozhodol naďalej stropovať koncové ceny energií. No aj v takomto prípade by sa na to v konečnom dôsledku poskladali Slováci prostredníctvom opatrení, ako je transakčná daň či vyššia DPH.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa nemožno čudovať, že energetické spoločnosti zo Slovenska, Maďarska, Rakúska a Talianska podpísali vyhlásenie za zachovanie ukrajinskej trasy. A list poslali aj šéfke eurokomisie.

Brusel totiž vypršanie kľúčovej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou dlhodobo ignoruje, keďže mu to sedí do (zatiaľ) nezáväzného plánu zbaviť sa ruského plynu do roku 2027. To je však pomerne ambiciózna myšlienka vzhľadom na to, že v posledných mesiacoch objem dovezeného ruského plynu do Európy veselo stúpa. A nie je to primárne zásluhou vyšších objemov v ukrajinských či tureckých rúrach.

Hlavnou príčinou je nárast dovozu ruského LNG krajinami ako Francúzsko, Belgicko či Španielsko. A to tak v absolútnych číslach, ako aj v relatívnom vyjadrení. V treťom kvartáli tohto roka EÚ importovala až 20 percent skvapalneného plynu z Ruska, zatiaľ čo pred rokom to bolo len 10 percent. Podobný trend si možno všimnúť aj v prvej polovici tohto roka. Dá sa pritom očakávať, že ak by sa stopla ukrajinská trasa, nárast dovozu ruského LNG do Európy by bol ešte citeľnejší.

Podstatným faktorom pri zbavovaní sa závislosti od ruského plynu je logistika. Prímorským krajinám sa zbavuje závislosti od ruského plynu ľahko, keďže vedia získavať plyn od alternatívnych dodávateľov bez toho, aby záviseli od tretej krajiny, cez ktorú musí plyn prechádzať. To pre vnútrozemské krajiny neplatí. Hoci môžu plyn nakupovať od nových dodávateľov, musia sa spoliehať na solidaritu krajín, cez ktoré k nim plyn doputuje.

Aj výskumy ukazujú, že odstrihnutie sa od ruského plynu dovážaného rúrami (ukrajinská a turecká trasa) by dopadlo na jednotlivé štáty EÚ s rôznou intenzitou – zatiaľ čo tie na juhu a západe Európy by čelili len miernemu rastu cien plynu, v centrálnej Európe by bolo zdražovanie drastickejšie.

Paradoxom však je už len to, že Brusel ticho odobruje Kyjevu krok, ktorý ešte viac podkope stabilitu európskeho priemyslu.

Ďalší nárast cien energií pre (nielen) slovenské firmy by sa totiž nepretavil len do zdraženia ich tovarov a zníženia schopnosti konkurovať na globálnom trhu, ale bol by to ďalší úder pre starý kontinent. Viac ako desať percent slovenského HPD tvorí automobilový sektor, pričom značnú časť z hodnoty vytvárajú subdodávatelia európskych automobilových gigantov, ako je napríklad Volkswagen. Zdraženie produkcie slovenských či českých firiem sa tak pre kľúčových európskych hráčov pretaví do vyšších nákladov.

Netreba pritom zabúdať, že európsky automobilový priemysel už dnes tvrdo bojuje o prežitie.

Sankcie, samozrejme, nemožno viniť z toho, že zapríčinili sťahovanie firiem z Európy a strácanie konkurencieschopnosti tunajších kľúčových a na trhu dlhodobo etablovaných priemyselných hráčov.

Aj keď ceny energií vystrelili v roku 2022 najmä pre šok z odstrihávania sa od ruského plynu, za týmto procesom stojí najmä európska zelená politika a opatrenia, ktoré sú v rozpore so slobodným trhom – zákaz spaľovacích motorov či emisné povolenky a kvóty, ktoré automobilky tlačia do produkcie elektromobilov a predražujú výrobu, čo sa v podobe inflácie odráža aj v peňaženkách spotrebiteľov.

Faktom je však aj to, že ceny energií ostali vyššie po vstrebaní prvotného šoku aj preto, že logistika je po novom drahšia. Plyn treba v USA, Katare či Rusku najprv vyťažiť, skvapalniť, natankovať do lodí, prepraviť, regazifikovať a dopraviť cez niekoľko krajín do vnútrozemských krajín. Neefektívny proces. Východná trasa tak nie je výhodná preto, lebo ruský plyn je lacný, ale pre existujúcu vybudovanú infraštruktúru, pričom za tranzit inkasujú od Rusov stámilióny eur aj Ukrajinci.