Anna Javorková s pokorou „spláca“ dlh obrovského daru. Herečka „par excellence“, talent, ktorý sa zrodí len málokedy. Už v roku 1975 si predsavzala: „Zmluva, ktorú podpíšeme, bude formálnym vyjadrením profesionality. Chcela by som a budem sa snažiť o to, aby skutočnou náplňou mojej ďalšej tvorby bola zmluva uzatvorená s vlastným svedomím – cieľavedomou snahou neustále sa zdokonaľovať v službe divadelného umenia.“
Anna Javorková aj v súčasnosti potvrdzuje duchovné posolstvo svojej profesie. Podpisuje, čo naznačila v rozhovore už pred rokmi: „Netrúfam si to posudzovať, ale snáď hierarchia hodnôt, postavenia, vzťahov, aby bol súbor jednotný a držal spolu ako rodina, aby dar, ktorý sme dostali z hora, nebol zneužívaný, aby si nerazil cestu závisťou, intrigami, podrazmi. Je to skôr zbožné prianie – túžba, ktorú si želám pre divadlo, resp. divadlá vôbec, aby divadlo mohlo hlásať morálku, musí ju v prvom rade obsahovať ono samo – jeho poslanie je posvätné... Môj názor na herectvo a divadlo ostal rovnaký, aj dôvod, prečo som sa rozhodla ísť za divadlom. Je to veľmi osobné, intímne, ťažko sa mi to definuje. Sú to pocity, cítenie v človeku, hlasy volania. Avšak, dnes už nie je na najvyššom priečinku mojich hodnôt i keď ho milujem rovnako ako na začiatku.“
Posvätné posolstvo divadla Anna Javorková sprítomňuje prostredníctvom tela, duše i ducha v introspektívnom herectve. Je to herečka vyšších hodnôt, ktoré z nezvyčajnej hĺbky odráža v svojej divadelnej tvorbe.
V súčasnosti Anna Javorková účinkuje v Slovenskom národnom divadle v inscenáciách: Čistý dom, Čaj a apokalypsa či Odliv. Ale až čerstvo naštudovaná rola Matky v Lorcovej tragédii Krvavej svadby (premiéra 9. a 10. novembra) dáva nevšednej herečke priestor rozohrať odtienky jej obrovského výrazového registra.
V Javorkovej asociatívnom herectve, zosobňujúcom ženstvo a materstvo, cítiť empatické pochopenie postavy, a to v mene úcty k autorovi, inscenátorom i divákom. Je zvestovateľkou mnohoznačnej podstaty umenia ako takého. Neponúka hotovú odpoveď na dramatikom stanovené otázky. Naopak, pokúša sa ich v čo najväčšej miere zachovať, zhmotniť a položiť publiku namiesto autora. A tak aj Matku, ktorá prišla o muža a jedného syna, odkrýva so všetkou bolesťou, hnevom, zatrpknutosťou i túžbou. Témy lásky, smrti a odpustenia prejavuje nehou i tvrdosťou. Ako Matka je schopná sa pomstiť i pomodliť.
Anna Javorková dokonca obdarila Lorcovu Matku, divákov, a teraz i čitateľov Štandardu, vlastnou modlitbou, ktorú ju naučila herečkina stará mama: Sen Panny Márie. Ňou rámcuje, otvára a uzatvára inscenáciu. Vkladá tak do Krvavej svadby silný evanjelizačný prvok – nádej:
Spala Panna Mária v meste Betleheme.
Prišiel k nej najmilejší syn a riekol jej: „Matko moja, spíš?“
„Spala som, ale už nespím.
Ó, krutý sen sa mi zdal:
že Ťa zajali.
Na kríž Ťa, nohy i ruky pribili.
Žlč s octom zmiešali, a tak Ťa napájali.
Na horu Kalváriu vyzdvihli tak, že som Ťa ani dočiahnuť nemohla.“
„Moja najmilejšia matko! Neboj sa toho nič.
Ten sen je istý. Ten sen sa vyplniť Ti musí.
Kto ten sen riekať bude na deň stávajúci, na noc líhajúci,)
zachovám ho od hanby svetskej, od ruky pohanskej, od choroby zotrvácej.
Privediem ho do večnej blaženosti, až naveky vekov.“
Amen.
Anna Javorková postavy interpretuje viacvrstvovo a dodáva im osobitý svojský tón, spolu s dávkou životného tajomstva. Nenútene oslovuje diváka pravdivosťou svojej postavy. Priam ho vyzýva, aby sa rovnocenne spolupodieľal na premenách charakteru. Pritom sa vyhýba podkladaniu sa hľadisku „nadhrávaním“. Odmieta nefunkčnú komediálnosť či povrchnú iróniu.
Virtuozita Anny Javorkovej navyše odkrýva najväčší bonus, herečkino vnútro – Ducha; alebo aspoň jeho časť, zapojenú do tvorivého procesu. Boh, rodina, sloboda, priestor, vnútorná i vonkajšia krása, to všetko je vpísané v každej jednej jej postave. Mnohému napovedá aj Javorkovej obľúbené motto, ktoré dopĺňa čaro, šarm, skromnosť, ale aj silu i noblesu herečkinej osobnosti:
„Keď túžiš po láske, dávaj lásku. Keď chceš mať priateľov, buď priateľom. Keď chceš milosrdenstvo, buď milosrdný. Keď túžiš po kráse, skrášľuj svet okolo seba pre druhých.“
Svojím majstrovstvom píše vlastne akúsi výnimočnú hereckú báseň, pri ktorej čítaní si nevystačíme s chladnou logikou, ale musíme zapojiť tvorivú myseľ poetov. Môžeme tak zažiť priam extatický divadelný zážitok.
Je skvelé sledovať Javorkovej mimoriadne herecké kvality v súčasných tituloch, tešiac sa na jej ďalšie diela. A to aj preto, že takéto vzácne umenie z našich scén mizne. Majstrovstvo, ktoré by sme opäť mohli nazvať umením vyšším, pretože sa v ňom tvorivá duša nespája len s telom, ale aj s Duchom, ktorý ju za to svätí. Kto má ešte pre duchovný zmysel umenia pochopenie, pocíti, ako sa herečka Anna Javorková o toto vzácne požehnanie s nami delí.
Hydepark je otvorený priestor na diskusiu určený pre predstaviteľov verejného, politického či náboženského života. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.