V Javorkovej asociatívnom herectve, zosobňujúcom ženstvo a materstvo, cítiť empatické pochopenie postavy, a to v mene úcty k autorovi, inscenátorom i divákom. Je zvestovateľkou mnohoznačnej podstaty umenia ako takého. Neponúka hotovú odpoveď na dramatikom stanovené otázky. Naopak, pokúša sa ich v čo najväčšej miere zachovať, zhmotniť a položiť publiku namiesto autora. A tak aj Matku, ktorá prišla o muža a jedného syna, odkrýva so všetkou bolesťou, hnevom, zatrpknutosťou i túžbou. Témy lásky, smrti a odpustenia prejavuje nehou i tvrdosťou. Ako Matka je schopná sa pomstiť i pomodliť.

Anna Javorková dokonca obdarila Lorcovu Matku, divákov, a teraz i čitateľov Štandardu, vlastnou modlitbou, ktorú ju naučila herečkina stará mama: Sen Panny Márie. Ňou rámcuje, otvára a uzatvára inscenáciu. Vkladá tak do Krvavej svadby silný evanjelizačný prvok – nádej:

Spala Panna Mária v meste Betleheme.
Prišiel k nej najmilejší syn a riekol jej: „Matko moja, spíš?“
„Spala som, ale už nespím. 
Ó, krutý sen sa mi zdal:
že Ťa zajali.
Na kríž Ťa, nohy i ruky pribili.
Žlč s octom zmiešali, a tak Ťa napájali.
Na horu Kalváriu vyzdvihli tak, že som Ťa ani dočiahnuť nemohla.“
„Moja najmilejšia matko! Neboj sa toho nič.
Ten sen je istý. Ten sen sa vyplniť Ti musí.
Kto ten sen riekať bude na deň stávajúci, na noc líhajúci,)
zachovám ho od hanby svetskej, od ruky pohanskej, od choroby zotrvácej.
Privediem ho do večnej blaženosti, až naveky vekov.“ 
Amen.

Anna Javorková postavy interpretuje viacvrstvovo a dodáva im osobitý svojský tón, spolu s dávkou životného tajomstva. Nenútene oslovuje diváka pravdivosťou svojej postavy. Priam ho vyzýva, aby sa rovnocenne spolupodieľal na premenách charakteru. Pritom sa vyhýba podkladaniu sa hľadisku „nadhrávaním“. Odmieta nefunkčnú komediálnosť či povrchnú iróniu.

Virtuozita Anny Javorkovej navyše odkrýva najväčší bonus, herečkino vnútro – Ducha; alebo aspoň jeho časť, zapojenú do tvorivého procesu. Boh, rodina, sloboda, priestor, vnútorná i vonkajšia krása, to všetko je vpísané v každej jednej jej postave. Mnohému napovedá aj Javorkovej obľúbené motto, ktoré dopĺňa čaro, šarm, skromnosť, ale aj silu i noblesu herečkinej osobnosti:

„Keď túžiš po láske, dávaj lásku. Keď chceš mať priateľov, buď priateľom. Keď chceš milosrdenstvo, buď milosrdný. Keď túžiš po kráse, skrášľuj svet okolo seba pre druhých.“

Svojím majstrovstvom píše vlastne akúsi výnimočnú hereckú báseň, pri ktorej čítaní si nevystačíme s chladnou logikou, ale musíme zapojiť tvorivú myseľ poetov. Môžeme tak zažiť priam extatický divadelný zážitok.

Je skvelé sledovať Javorkovej mimoriadne herecké kvality v  súčasných tituloch, tešiac sa na jej ďalšie diela. A to aj preto, že takéto vzácne umenie z našich scén mizne. Majstrovstvo, ktoré by sme opäť mohli nazvať umením vyšším, pretože sa v ňom tvorivá duša nespája len s telom, ale aj s Duchom, ktorý ju za to svätí. Kto má ešte pre duchovný zmysel umenia pochopenie, pocíti, ako sa herečka Anna Javorková o toto vzácne požehnanie s nami delí.       

Hydepark je otvorený priestor na diskusiu určený pre predstaviteľov verejného, politického či náboženského života. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.