Palko a Maďarič: Aká bola politika v roku 2024 a aká je prognóza

Okrúhly stôl parlamentných strán, na ktorý vyzývali prezidentka Zuzana Čaputová a jej nástupca Peter Pellegrini, sa krátko po atentáte ukázal ako chiméra. Dokážu sa politici na Slovensku vôbec rozprávať bez toho, aby po sebe vykrikovali z politických zákopov, a čo by mali urobiť pre kultivovanejší štýl politiky?

V. P.: Opozícia má akúsi mentálnu bariéru vnímať, že v Úrade špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) a NAKA došlo k veľkým chybám pri stíhaní korupcie. Vládny tábor zase odmieta zobrať na vedomie, že za Ficových vlád bola korupcia naozaj veľkým problémom. Veď všetci tí známi kajúcnici, to sú niekdajší vysokí štátni funkcionári z čias premiéra Fica. Ten cíti krivdu, v niečom má pravdu, ale berie to veľmi osobne, čo si premiér nesmie dovoliť. Pomohlo by mu, keby si spomenul, že sám sa niekedy správal značne agresívne.

Človek premýšľa, čo sa s tým dá robiť. Osobne sa snažím uznať každému jeho časť pravdy. Mne zúfalo chýba niečo tretie, čo je konzervatívne a nie je v objatí žiadneho zo spomínaných dvoch táborov. Tendenciu byť niečím takým malo niekdajšie KDH, ale dávnejšie stratilo schopnosť formulovať v niektorých témach postoje nezávislé od liberálneho tábora. Niekedy mi napadá, že súčasná rozpoltenosť politickej scény má súvislosť so zmenou, ku ktorej pred rokmi došlo v KDH.

M. M.: Vyzerá to tak, že z atentátu sme sa príliš nepoučili. Okrúhly stôl by na tom veľa nezmenil, no ani by neuškodil. Komunikácia medzi koalíciou a opozíciou z princípu pluralitnej demokratickej politiky má mať povahu sporu. Ale mala by mať aj úroveň. Aj dnes sú politici, ktorých konflikty majú vecný obsah. Sú však v menšine. Prevažuje nezmieriteľnosť, povrchnosť, frázy, dokonca by som povedal, že občas aj súťaž o to, kto vulgárnejšie urazí druhého. Neexistuje jednoduchý recept, ako to zmeniť, pretože my si už volíme politikov, ktorí sa práve nekultivovanosťou dostávajú do parlamentu. Ich hlavnou schopnosťou je strhnúť na seba pozornosť. Sú to, obrazne povedané, klauni alebo bitkári, pri ktorých kultivovaní politici pôsobia nudne. Celá naša spoločnosť by sa musela zmeniť, aby sa zmenil k lepšiemu štýl politiky.

Vláda má za sebou viac ako rok fungovania. V čom by ste ju ocenili, v ktorej oblasti ste čakali od nej viac a kde vyslovene zlyhala?

V. P.: Robertovi Ficovi treba uznať, že ako jeden z mála európskych premiérov dokázal pravdivo pomenovať korene vojny u našich susedov. Je zlé, že Fico to dokázal a zástupcovia kresťanov nie. Katastrofou bolo zrušenie rodičovského dôchodku. Vláda tak v čase demografickej krízy ťažko urazila rodičov pracujúcich detí a aj tie deti. Veď sú to práve rodičia pracujúcich detí, vďaka ktorým má vláda z čoho vyplácať všetky dôchodky. Zlé bolo zrušenie ÚŠP. Ako som spomínal, ÚŠP i NAKA sa dopustili aj chýb, čo sa dalo riešiť personálnymi zmenami. Vláda ale ÚŠP zrušila a zostane na nej podozrenie, že tým chránila samu seba. Spôsobilo to zlú atmosféru v spoločnosti.

M. M.: Vláda je v ekonomickej pasci. Pokračuje v rozbehnutom trende zvyšovania dávok a udržiavania cien, čo je z istého hľadiska pozitívne, no zároveň musí konsolidovať. Ja by som od vlády, ktorú tvoria dve sociálne demokracie, očakával, že okrem dávkovej politiky zapracuje na kvalite verejných služieb. Takáto snaha je viditeľná jedine v školstve.

V zdravotníctve a v kultúre sledujeme, naopak, úpadok a napätie. Výsledkom je, že v zdravotníctve sa vláda pripravovala na vyhlásenie mimoriadnej situácie a k nútenej práci lekárov. Len na poslednú chvíľu sa tomu vyhla. V kultúre sú deštruované kľúčové inštitúcie a napätie rastie. STVR nemá vrcholové orgány a jej činnosť je tým obmedzená. SNG má v priebehu pár mesiacov už tretieho povereného riaditeľa, ktorému sa zamestnanci obracajú chrbtom. Fond na podporu umenia je nefunkčný. Paradoxne je ochromená aj obnova pamiatok, ktorú vláda označila za svoju prioritu. Veľmi rozpačité je pôsobenie vlády v životnom prostredí, rozporuplné v oblasti spravodlivosti a problémy čoraz intenzívnejšie vyskakujú aj na vnútre. Negatíva prevažujú nad pozitívami.

S nástupom Ficovej vlády prišlo aj iné vnímanie slovenskej zahraničnej politiky. Premiér hovorí o politike na štyri svetové strany, z opozície počuť slová o zrade, o ochladnutí vzťahov s Ukrajinou a o predklone pred Ruskom. Aká je podľa vás zahraničná politika súčasnej vlády?

V. P.: Opozícia sa považuje za prozápadnú a proukrajinskú. Dlhodobo však podporuje politiku, ktorá v konečných dôsledkoch vedie k úpadku nášho západného civilizačného priestoru a k obrovskému utrpeniu a zničeniu Ukrajiny. Čo sa predklonu týka, Fico aspoň dokázal ruskú inváziu odsúdiť a povedať, že Rusko porušilo medzinárodné právo. Ak tu stojí niekto pred niekým v predklone, tak je to slovenská opozícia, ktorá nepripúšťa, čo je zjavné, a síce, že západné elity, mediálne a politické, nás dlhodobo vedú do vojny s Ruskom. Zatiaľ sa premiér Fico snaží o to, aby Slovensko neutrpelo v tragickej medzinárodnej situácii žiadnu zahranično-politickú ujmu.

M. M.: Slabá, dvojtvárna a pomýlená. Slabá, pretože len napodobňuje, chcela by byť orbánovská, ale ani na to nemá rozmer a potrebnú profesionalitu. Dvojtvárna, pretože slovne je viac empatická k Putinovmu Rusku než k Ukrajine, ale v realite je konformná s politikou NATO a EÚ. A pomýlená, pretože tézou o politike na štyri svetové strany implicitne popiera podstatu nášho geopolitického ukotvenia. Obchodne na všetky strany je v poriadku, ale politicky sme snáď na západe, ten je pre nás oporou a prioritou, nie východ.

Mimochodom, išli by ste na oslavy 80. výročia ukončenia 2. svetovej vojny do Moskvy, ako plánuje premiér Fico?

V. P.: Myslím, že nie. Keby som to chcel odľahčiť, poviem, že Fico už dal nákupom zbraní toľko zarobiť americkému zbrojárskemu priemyslu, že si to môže dovoliť. Ale teraz vážne. O pár rokov taká účasť nemusí byť kontroverzná. Teraz však budú účastníci viac myslieť na krv, čo tečie na Ukrajine, ako na krv, čo tiekla pred 80 rokmi. Platí, že studenú vojnu obnovil Západ, ktorý expanziou na východ vyložene vyzýval Rusko na súboj, ale tú úplne horúcu fázu vojny začalo Rusko inváziou. Čo sa týka terajšieho stretnutia Fica s Putinom, šlo o riešenie praktického problému dodávok plynu. Tu by som proti stretnutiu nenamietal.

M. M.: Ak máme úctu k tým, ktorí nás v roku 1945 oslobodili od okupantov, tak si nemôžeme sadnúť na tribúnu so súčasným okupantom.

Nie je nič neobvyklé, že po voľbách a vytvorení novej vládnej väčšiny sa začne hovoriť o ďalších voľbách. Je prehnané povedať, že v roku 2025 sa na Slovensku môžeme dopracovať k predčasným voľbám?

V. P.: Možné je všetko, ale v roku 2025 asi nie. O tom pochybujem.

M. M.: Prehnané to nie je, ale skôr predpokladám, že lídri koalície urobia vo vzťahu k rebelujúcim poslancom také ústupky, že budúci rok koalícia ešte vydrží.

Nová vláda Smeru, Hlasu a SNS vyzerala spočiatku stabilne, ale aj tak boli pochybnosti o SNS, pretože za túto stranu sa do parlamentu dostal len jej predseda Andrej Danko. Mal inak vyskladať kandidátku SNS, aby predišiel nestabilite poslaneckého klubu a možno povedať, že Danko sa teraz správa v koalícii inak ako v rokoch 2016 a 2020, keď vládol so Smerom a Mostom-Híd?

V. P.: Andrej Danko potreboval dostať SNS do parlamentu za každú cenu. Na to potreboval známe mená na kandidátku a v strane ich nemal. Podarilo sa mu to, čo bude ďalej, o tom až tak nepremýšľal. Má otvorené už tri konflikty. S Hlasom o funkciu predsedu parlamentu, so skupinou Rudolfa Huliaka a s prezidentom Pellegrinim. To sa nedá zvládnuť. A nedá sa len povedať huliakovcom, aby hlasovali a boli ticho. To nefunguje. Inak, Dankovi som vďačný za to, že aspoň ešte jeden rok dokázal uchrániť rodičovský dôchodok.

M. M.: Andrej Danko vystužil kandidátku SNS po vzore Matoviča pozbieranými nestraníkmi a vďaka nim sa dostal znovu do parlamentu. Zdôrazňujem, on je tam vďaka Huliakovi, Tarabovi, Kotlárovi, Šimkovičovej, a nie naopak. Správanie predsedu SNS sa pritom nezmenilo, stále je určované tým, že jeho ambície ďaleko prevyšujú jeho politické schopnosti a o čo viac sa mu ich nedarí napĺňať, viď spadnuté preferencie, neúspešná kandidatúra na prezidenta, prehra v eurovoľbách, márna snaha o funkciu predsedu parlamentu, o to viac sa uchyľuje k arogancii a k obviňovaniu druhých. Stručne povedané: Danko vidí len seba a z toho dôvodu neudržal pokope ani svoj poslanecký klub.

Čo môže premiéra prinútiť k dohode na spolupráci s nezaradenými poslancami okolo Rudolfa Huliaka, aj keď zdôrazňoval, že v parlamente zákony prechádzajú a vo vládnych kluboch je 76 poslancov?

V. P.: Premiér sa zatiaľ neponáhľa, veď štátny rozpočet mu v parlamente prešiel. Má čas. Stačí, ak prevezme iniciatívu vtedy, keby sa neschválenie zákonov stalo pravidlom. Myslím, že huliakovcom by vedel ponúknuť primeraný podiel na vládnutí, i keď nie taký, aký si predstavovali oni. A myslím, že je v poriadku, ak sa Huliakova skupina dožaduje vplyvu. Samozrejme, musí to robiť kultivovanejším spôsobom.

M. M.: Ak sa naplní riziko, že koalícia stratí aj tú najtesnejšiu väčšinu, premiér bude konať. Mimochodom, v roku 2018 Robert Fico dokázal v záujme prežitia vtedajšej koalície priniesť najväčšiu obeť, keď sa vzdal funkcie premiéra. Prečo by dnes nedal jedno ministerstvo Huliakovi, ak to zachráni koalíciu a možnosť vládnuť ešte tri roky?

Na decembrovej schôdzi parlamentu sa však prejavili aj štyria poslanci Hlasu Samuel Migaľ, Roman Malatinec, Radomír Šalitroš a Ján Ferenčák, ktorí mali výhrady k niektorým návrhom koalície, a preto sa hlasovanie o nich preložilo na február. Vnímate týchto poslancov ako hlas odlišnosti a kritickosti dovnútra koalície alebo majú aj našliapnuté k odchodu z koalície?

V. P.: Hlas prežíva krízu identity. Vznikol ako iný, slušnejší Smer, ale nedokázal sa od Smeru odlíšiť v prvých mesiacoch vládnutia. Podporil kontroverzné veci ako novelu Trestného zákona či rušenie ÚŠP, hoci Pellegrini pred parlamentnými voľbami sľuboval, že presne proti takým pomstám sa postaví. Lenže Pellegrini potreboval podporu Smeru v prezidentských voľbách. Teraz je na zmenu imidžu strany už trochu neskoro. Má problémy s nespokojnými lekármi a nevie získať kreslo predsedu parlamentu, ktoré mu patrí. Zatiaľ smeruje k tomu, že sa stane obyčajnou liberálnou stranou. Nespokojní poslanci sa zo strany tak rýchlo ponáhľať nebudú.

M. M.: Sami sa už začínajú definovať ako skupina, nazvali sa hlasom rozumu, ich postoje sú racionálne, takže odlišní od zvyšku koalície zjavne sú. Na jednej strane síce ubezpečujú, že chcú zostať súčasťou koalície, na druhej strane chtiac či nechtiac spustili polčas rozpadu a vývoj nie je už len v ich rukách. Tvrdia, že v Hlase sú aj ďalší s podobnými názormi, no určite voči nim rastie aj nevôľa mnohých spolustraníkov. Veľmi bude záležať na vedení Hlasu, ako to dopadne. Predseda Šutaj Eštok to bude mať ťažké, pretože je jasné, že tu nejde len o čiastkové problémy, ale sme svedkami sporu o charakter Hlasu a to sa nedá vyriešiť pridelením nejakej trafiky. Huliaka koalícia dokáže vyriešiť pridelením ministerstva, ale pre udržanie Migaľa, Šalitroša a ďalších by musela zmeniť charakter vládnutia.

Je reálne uvažovať o tom, že keby koalícia stratila väčšinu, oprie sa o niektorých poslancov opozície?

V. P.: Určite by sa žiadna politická opozičná strana k niečomu takému nezaviazala.

M. M.: Nepriateľský tón vlády voči opozícii nevytvára predpoklad na to, aby sa v núdzi mohla oprieť o nejakých opozičných poslancov. Navyše, v situácii, keď vláde klesá podpora, nemá logiku, aby niekto v opozícii uvažoval o prebehnutí na jej stranu. 

Robert Fico si doteraz zakladal na tom, že Smer dokázal udržať vládnu koalíciu pohromade celé štyri roky, ale už aj on pred časom pripustil skorší termín volieb. Čo by mohlo byť pre Fica červenou čiarou, kedy si povie, že nech radšej ľudia rozhodnú o novej vláde a parlamente predčasne?

V. P.: Bolo by to vtedy, keby už jeho parlamentná väčšina nebola nijako obnoviteľná. V takom prípade by jeho Smer štartoval do predčasných volieb v lepšej pozícii ako SNS a Hlas, ktoré krízu spôsobili.

M. M.: Myslím si, že v súčasnosti takáto červená čiara preňho neexistuje a na predčasné voľby by nepristúpil ani v situácii, ak by vláde bola vyslovená nedôvera v parlamente. Radšej by prešiel do opozície voči nejakej úradníckej vláde vymenovanej prezidentom.

Prezident Peter Pellegrini je vo funkcii pol roka. Odstrihol sa od Hlasu?

V. P.: Myslím, že sa neodstrihol, ale nepovažujem to za dôležité.

M. M.: Zdá sa mi, že nie.

Zachoval sa nadstranícky napríklad v októbri, keď sa zastal ministerky zdravotníctva Zuzany Dolinkovej a kritizoval ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú?

V. P.: Mýlil sa v oboch prípadoch, ale s nadstraníckosťou či straníckosťou to nesúvisí.

M. M.: Takéto kritické vyjadrenia nepovažujem za hlavný dôkaz toho, že prezident nie je nadstranícky.

Z radov opozície zaznelo, že prezident reálne nejde proti koalícii. Je Peter Pellegrini koaličný prezident?

V. P.: Peter Pellegrini bol zvolený ako koaličný kandidát ešte len pred vyše pol rokom a už by mal ísť proti koalícii? Okrem toho, raz už Pellegrini ako prezident Fica napomenul. Fico hrozil menším stranám zmenou volebného systému a Pellegrini mu odporučil, aby sa sústredil na skutočné problémy. A dobre urobil. Nebola to nejaká čelná zrážka, ale médiá si to všimli.

M. M.: Upresnime to. Dokedy bude Hlas súčasťou koalície, dovtedy bude Pellegrini ako čestný predseda Hlasu v podozrení, že je čiastočne koaličným prezidentom.

Premiér svojho času spomínal, že od leta čaká pokojnejšie vládnutie, ale jeseň to nepotvrdila. Aká je vaša prognóza na rok 2025 a zovrú Slovensko ešte viac kliešte zápasu vládnych strán s dominantnou stranou opozície Progresívnym Slovenskom?

V. P.: Koaličná kríza až tak veľmi nepokročila. Myslím, že vláda rok 2025 prežije. Nezabúdajme však na vplyv medzinárodnej situácie. Tá nás môže ovplyvniť viac ako vnútorné slovenské pohyby.

M. M.: Teoreticky, ak by Fico uspokojil Huliaka a umožnil by zvolenie Rašiho za šéfa parlamentu, čím by dal umravňujúcu frčku Dankovi, a ak by Šutaj Eštok našiel modus vivendi s Migaľom a Šalitrošom, mohlo by vládnutie v roku 2025 byť pokojnejšie. Verejnosť však určite spokojná nebude. Boli tu výpovede lekárov a aj keď nateraz došlo k dohode, zlý pocit a zlý stav zdravotníctva zostane. Budú sociálne dopady konsolidácie. Učitelia sa cítia ukrivdení, policajti zneistení. Deštrukcia kultúry bude pokračovať.

Ak bude ďalej klesať podpora vládnych strán, začnú zostrovať zápas s opozíciou a svoje vnútorné problémy budú prekrývať hľadaním nepriateľa a prví na rane budú liberáli a progresívci. To, samozrejme, upevní Progresívnemu Slovensku jeho líderské postavenie v opozícii. Do hry sa však tým pádom začne vracať aj agresívna časť opozície, ako je Matovič. Takže rok 2025 politicky pokojný asi nebude.