Život je ohrozený pre protestantov, katolíkov a pravoslávnych kresťanov v Severnej Kórei, kde je približne 300-tisíc kresťanov nútených zaprieť svoje náboženstvo, zatiaľ čo 70-tisíc veriacich je internovaných v gulagoch.
V Afganistane, Egypte, Somálsku, Sudáne, Pakistane, Eritrei, Líbyi, Iraku, Jemene a Iráne dochádza ku každodennému násiliu voči kresťanom, diskriminácii, marginalizácii, znevýhodňovaniu a obťažovaniu zo strany štátu alebo spoločenského tlaku.
Organizácia ADF International, ktorá je prepojená s OSN, OECD a Európskym súdom pre ľudské práva, pomáha prenasledovaným kresťanom prostredníctvom právnych expertov. Napríklad v Indii partnerskí právnici vyhrali už viac ako 200 prípadov, v ktorých pro bono obhajovali pastorov, biskupov, misionárov alebo rodiny, všetci súdení pre svoju vieru.
Organizácia Pomoc Cirkvi v núdzi hovorí o „najväčšom prenasledovaní kresťanov za posledných 2000 rokov“.
Niektorí odborníci a organizácie interpretujú vývoj čisto geopoliticky, iní obviňujú islamistické a nacionalistické hnutia v Afrike, Ázii a na Blízkom východe. „V mnohých krajinách islamisti spôsobujú radikalizáciu veľkých skupín obyvateľstva a vrhajú ich do vojny a chaosu,“ píše Open Doors.
Prenasledovanie kresťanov sa zvyšuje a týka sa aj Západu
Po opakovaných teroristických útokoch na Srí Lanke Volker Kauder, bývalý vedúci parlamentnej skupiny v nemeckom Bundestagu, zdôraznil, že, žiaľ, nejde o ojedinelý prípad. "Som veľmi znepokojený rastúcim prenasledovaním kresťanov v celej Ázii. Nacionalistické hnutia budhistov, hinduistov a moslimov sú čoraz militantnejšie,“ dodal.
Okrem tejto fyzickej, hrubej formy prenasledovania kresťanov existuje v USA a Európe aj rafinovaná forma. Observatórium pre neznášanlivosť a diskrimináciu kresťanov (OIDAC) je dokumentačné centrum, ktoré každoročne zhromažďuje stovky prípadov. Od lekárov, ktorí odmietajú vykonávať interrupcie, a preto už nemajú prácu, až po politikov, ktorí hlasujú proti manželstvám homosexuálov a ich kariéra sa v dôsledku toho zastaví.
Správa tiež ukazuje, akou nepriateľskou sa stala atmosféra na západných univerzitách voči kresťanstvu. Kresťanským skupinám, ktoré nechcú prozelytizovať, ale jednoducho chcú prispieť svojím pohľadom do politických, intelektuálno-historických alebo sociálnych diskusií, sa často nielen odopiera uznanie v študentských radách, ale zakazuje sa im aj používať priestory univerzity, rozdávať letáky alebo organizovať podujatia.
Jeden z príkladov je z Francúzska, kde od roku 2017 platí zákon proti „šíreniu zavádzajúcich informácií“ o potratoch. Odvtedy sa už nesmie hovoriť, že život, ktorý sa má narodiť, je od začiatku ľudský alebo že ženy treba varovať pred „postabortívnym syndrómom“.
V podstate podľa zákona musíte byť „za voľbu“ namiesto „za život“, čo kriminalizuje všetky webové stránky hnutí za život. Ďalším je príklad z Anglicka. Kresťanská zdravotná sestra bola napriek dlhoročnej službe prepustená z Národnej zdravotnej služby za „hrubé porušenie predpisov“ po tom, čo so súhlasom pacientov hovorila o viere alebo im občas ponúkla modlitbu, aby im pomohla pripraviť sa na operáciu.
Vo Švédsku sa pod tlakom regionálnej vlády v súkromnej kresťanskej materskej škole už vôbec nepovoľujú modlitby pred jedlom, presnejšie údaje o ďalších protikresťanských tendenciách vlády nie sú k dispozícii.
To je v kontraste so Spojeným kráľovstvom, kde OIDAC eviduje viac ako 700 trestných činov z nenávisti voči kresťanom. Aj v Nemecku sa počet protikresťanských prípadov zvýšil o viac ako 100 percent, zo 135 prípadov v roku 2022 na 277 prípadov v roku 2023.
V Nemecku sa však zaznamenávajú len politicky motivované trestné činy z nenávisti, čo znamená, že mnohé z nich nie sú zahrnuté do štatistík. Ak by boli zahrnuté údaje štátnych kriminálnych úradov o poškodení majetku v Nemecku, len v roku 2023 by bolo zaznamenaných viac ako dvetisíc prípadov poškodenia majetku v nemeckých kostoloch.
Okrem násilných útokov správa OIDAC Europe poukazuje aj na diskrimináciu kresťanov na pracovisku a vo verejnom živote. Tá siaha od straty zamestnania a suspendovania až po súdne konania proti kresťanom, ktorí verejne vyjadrujú svoje náboženské presvedčenie, napríklad v témach, ako je manželstvo a rodina.
Medzi kresťanmi v Európe narastá autocenzúra zo strachu pred stratou kariéry a zamestnania. Podľa prieskumu 2024 len 36 percent kresťanov mladších ako 35 rokov uviedlo, že na pracovisku cítia, že môžu slobodne vyjadrovať svoje kresťanské názory na sociálne otázky.
Je zaujímavé, že pápež František už roky hovorí o „slušnom“ prenasledovaní kresťanov v Európe. To je „maskované ako kultúra, maskované ako modernosť, ako pokrok“. Médiá o tom takmer nikdy neinformujú, rovnako ako politici to nepovažujú za problém.
O dramatickom náraste fyzického prenasledovania kresťanov vo svete mnohé médiá buď neinformujú vôbec, alebo len okrajovo. Je to až zarážajúce ignorovanie.
Možno je to jeden z dôvodov, prečo kardinál Francis George, arcibiskup Chicaga, pred niekoľkými rokmi povedal: „Očakávam, že zomriem v posteli, môj nástupca zomrie vo väzení a jeho nástupca zomrie ako mučeník na verejnom priestranstve.“
Pochmúrna predpoveď, s ktorou sa, samozrejme, netreba stotožňovať. Isté však je, že vraždenie, znásilňovanie, upaľovanie, útoky, stigmatizácia a ostrakizácia kresťanov sotva vyvolá mediálny ohlas, spomienkový pochod alebo veľké solidárne zhromaždenie.
Na druhej strane sa málokedy stane, že sa nekoná protest, pokiaľ nejde o kresťanov, ale o ohrozených moslimov, „Me too“, Donalda Trumpa alebo klimatické zmeny. Je teda zrejmé, že existujú dvojaké štandardy.
Prenasledovanie bolo súčasťou kresťanstva
Čo to v konečnom dôsledku znamená pre samotných kresťanov? Pre rodiny, komunity, cirkvi? Musia rátať s tým, že väčšina Európanov bude naďalej ignorovať ich brutálne utrpenie a smrť v Afrike, Ázii a na Blízkom východe a že toto utrpenie bude dokonca tajne chápať ako odčinenie zlého, patriarchálneho Západu. A že diskriminácia a marginalizácia vyznávačov kresťanstva v Európe bude naďalej narastať.
Možno si kresťania nakoniec budú musieť bolestne uvedomiť, že prenasledovanie a kríž boli vždy súčasťou kresťanstva. Dokonca aj v Rímskej ríši boli kresťania - v tom čase malá, zdanlivo cudzia menšina - zosmiešňovaní, opovrhovaní a dokonca nenávidení Rimanmi aj Grékmi.
Pôsobivo to zaznamenáva „List Diognetovi“, text z ranokresťanskej literatúry, ktorý napísala neznáma osoba pravdepodobne v druhom alebo treťom storočí. Vysvetľuje v ňom, že kresťania v staroveku sa nelíšili od ostatných ľudí z hľadiska svojej vlasti, jazyka alebo zvykov, že sa zúčastňovali na všetkom ako občania.
Vysvetľuje, že každá cudzia krajina bola pre kresťanov v tom čase vlasťou a každá vlasť cudzinou a že títo ľudia sa ženili a vydávali a plodili deti ako všetci ostatní, ale narodené deti neopúšťali, ako to bolo v tom čase zrejme zvykom.
V závere listu sa píše: „Bývajú na zemi, ale ich správanie je v nebi. (…) Nedbajú na nich a oslavujú ich v nedbanlivosti; sú hanobení a predsa sú uznaní za spravodlivých. Sú urážaní a blahorečia, sú vysmievaní a vzdávajú česť. Konajú dobro a sú potrestaní ako zločinci. Zaobchádzajú s nimi nepriateľsky ako s cudzincami a prenasledujú ich; nenávidiaci však nevedia uviesť dôvod svojho nepriateľstva.“