V predvianočnom príbehu od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa nájdeme prvky ľudovej rozprávky, plnej žartovných momentov. Najprv čert ukradne z predvianočnej oblohy mesiac a schová si ho do vrecka. Krajinu zahalí také šero, že ešte striga podskočí od ľaku, keď sa obzerá v zrkadle. Vznikne akoby paralelný, naivný svet, kde sa dejú samé čudné veci. A nejde len o luxusné črievičky, ktoré si ako dôkaz lásky vypýta dedinská krásavica bez vízie, kam v nich bude chodiť.
Poviedka Noc pred Vianocami je súčasťou zborníka Večery na lazoch neďaleko Dikaňky, ktorým Gogoľ v roku 1831 odštartoval pôsobenie na literárnej scéne. Povinnú jazdu v podobe prvého neúspechu už mal dávno za sebou. Jeho epická báseň Ganc Kjuchelgarten v štýle nemeckých romantikov vyšla pod pseudonymom dva roky predtým a kritika ju rozsekala s jasným odporúčaním. Autor by mal na písanie doživotne zabudnúť. Zlomený Nikolaj Vasilievič skúpil celý náklad svojej prvotiny a spálil ho. Pálenie rukopisov ako nástroj sebakritiky využije viackrát aj budúcnosti. Pár dní pred jeho odchodom na večnosť v plameňoch skončí aj pokračovanie Mŕtvych duší. Práca nad ním potrvá dlhých desať rokov, ale nepredbiehajme. Dovtedy sa v živote Gogoľa udeje veľa iných dobrodružstiev.
„Toto je koniec, ešteže to nečítal Alexander Sergejevič. Veď kde je on, a kde ja...“ teatrálne zhliadol autor hore na strop a potom dole na krb, kde veselo tancovali plamene a stránky s Gancom Kjuchelgartenom premieňali na popol. Veru, z búrliváka Puškina už bola žijúca legenda. Verše písal ako Mozart skladby, v podstate bez škrtov, a mal priam neskutočný záber. Pýta sa pripomenúť, že nielen umelecký. Kam vtrhol Puškin, tam to proste zovrelo. Dámy zrýchlili tempo v kmitaní vejármi a páni sa napružili v očakávaní ďalšieho škandálu. Gogoľ bude presný opak. Na návštevách sa bude tváriť, že spí, alebo potrápi prítomných všakovakými ponosmi. V šomraní má už v mladom veku vybudovaný celý repertoár – od jedla až po zdravotné neduhy. Ako hosť a spolubesedník bude neznesiteľný, čo sa všeobecne známe stane až potom, čo zahviezdi poviedkami na ľudové motívy.
Drzosť romantika
Ruská literárna scéna vtedy naozaj žila Puškinom. Jeho veršami, témami, štýlom aj provokáciami. No a tejto celebrite v jedno januárové popoludnie roku 1829 zaklopal na dvere akýsi Gogoľ. V koženej kabele niesol rukopis spomenutej epickej básne, s rozbúšeným srdcom a zatajeným dychom čakal, že mu prídu otvoriť. Ticho. Zabúchal ešte raz, a zase nič. Až po chvíľke začul blížiace sa šuchtavé kroky. Dvere sa otvorili, vykukla strapatá hlava sluhu. „Á, príďte radšej inokedy. Náš bárin teraz nemôžu, lebo ešte vyspávajú. Zas celú božiu noc mastili karty...“ zamrmlal ospalo. Dvere sa zabuchli a hotovo. Scénka akoby ju vyfabuloval Daniil Charms, ktorý si o také storočie neskôr obľúbi túto dvojicu velikánov, a venuje jej niekoľko svojich miniatúr. Najlepšie však je, že táto príhoda sa naozaj stala, a má aj pokračovanie.
Nič netušiaci Puškin spal až do večera, a Gogoľ skľúčený neúspechom čoskoro začne baliť kufor. Odcestuje do Lübecku, kde nasaje atmosféru z tvorby E.T. A. Hoffmanna aj bratov Grimmovcov. Niežeby ich diela dovtedy nečítal, ale dôjde k povestnému cvak a nasleduje definitívne prepnutie na prózu. Jeho Večery na lazoch neďaleko Dikaňky si Puškin preštuduje so záujmom. V tom čase už má na konte bohaté experimenty s literárnou formou, ktoré vyústili do zveršovania ľudových rozprávok. Novej autorskej role sa zhostil vo veľkom štýle. Ako skúsený rozprávkar ohýba dej a z prvkov rôznych lyrických žánrov komponuje ľúbozvučný celok. O Gogoľových poviedkach sa vyjadrí s uznaním. Sú svieže, hravé, napísané v originálnom štýle, ale zato v trende svojej doby, keď romantici vášnivo vyhľadávajú inšpiráciu vo folklóre. Pozitívny koment samotného Puškina bol skvelým PR. Nejeden autor by sa zacyklil na odobrenom štýle aj témach a ťažil by z nich celý umelecký život. Ale to by nebol Gogoľ, ktorého umelecké pnutie potiahlo oveľa ďalej.
Nasledovať bude zbierka Mirhorod. Síce z podobného súdka, ale v inom duchu. Tu už čitateľa nesprevádza láskavý rozprávač, hravosť ustupuje do úzadia, dej je bičovaný do tragických rozuzlení a otvorených koncov. A reč nie je len o Tarasovi Buľbovi. Rovnako známou postavou bude Vij, bytosť temná a strašná, ktorej „viečka na očiach siahajú až po zem“. Bok po boku sa tak v rámci jedného zborníka ocitne historická novela aj hororová poviedka. Na 19. storočie nečakaný až prevratný ťah. Čitateľská obec zostane ako na ihlách a netrúfa si odhadnúť, s čím autor vyrukuje nabudúce. Gogoľ prekvapí opäť. V architektúre jeho celoživotnej tvorby bude zbierka Mirhorod oblúkovým mostom k Petrohradským poviedkam s obrazom bezvýznamného človeka. Jeho prototypom sa stane Akakij Akakievič, ktorý celý život ničotne splýva s drsným prostredím veľkomesta a zarezonuje až po smrti, keď ako prízrak straší v uliciach Petrohradu.
Bol to úkaz nad úkazy
Obraz zadumaného spisovateľa nie vždy harmonicky korešponduje so skutočnou osobnosťou autora. Pri „osadení“ umelca do bežného života máme pocit, že jeho tvorbu lepšie pochopíme. Gogoľ sa tejto schéme vymyká. A nejde len o to, že trpel najrôznejšími fóbiami, bol celoživotný melancholik, hypochonder, ktorý sa rád liečil a popisom svojich chorôb, tých ozajstných aj vymyslených, „obšťastňoval“ okolie. Bol aj talentovaný fabulant, ktorý priateľom vypisoval cestopisné poznámky z miest, ktoré v skutočnosti nikdy nenavštívil. Vraj to súviselo s jeho hereckým nadaním. Už ako dieťa hrával v otcových inscenáciách a v tomto umení sa zdokonaľoval aj mimo divadelnej scény. Ďalej rád vyšíval a háčkoval, miloval cestoviny a vo vrecku vždy nosieval kocky cukru. To áno, jeho sladkosti upokojovali, ale bola iná doba. Prvá polovica 19. storočia, samý bontón, etiketa, a tu zrazu dospelý bárin počas intelektuálnej debaty vytiahne z vrecka cukrík a cmúľa ho so spokojným výrazom malého dieťaťa. Ale čo už, bol to Gogoľ.
Ten istý, ktorého živelne fascinovalo stretnutie človeka s nečistými silami. Najoptimistickejšie sa s touto témou vyhral práve v poviedke Noc pred Vianocami. Dej sa ovíja okolo zaľúbeného kováča, ktorý plní prianie pyšnej krásavice. Tá si želá črievičky aké nosieva sama cárovná, a kováčovi nezostáva nič iné, len osedlať čerta a letieť na ňom z ukrajinskej dedinky až do ďalekého Petrohradu. Milé, naivné aj divné. Vianoce v podaní Gogoľa sú predsa mystickým obdobím v roku, kedy sa reálny svet prelína s nadprirodzeným. Aj preto na scénu vstupuje čert s cieľom prekaziť ľuďom radostné sviatky. Avšak v praxi nemá nato, je to babrák. Nevystupuje totiž ako stelesnený diabol, pripomína skôr vagabunda, na ktorého sa stačí zahnať päsťou a hneď utečie. Kováč Vakula čerta skrotí, donesie črievičky, ale Oksana sa medzitým doňho zaľúbi a žiadny dôkaz lásky už nepotrebuje. Nasleduje svadba, na svet príde dieťa. Chýba teda vyostrený boj dobra so zlom, lebo všetky postavy v podstate fungujú v symbióze a s naivnou ľahkosťou až do šťastného finále. Alebo nie?
Posledný odstavec poviedky nás totiž necháva na pochybách. Šťastné rozuzlenie prebíja záverečné memento. Naivný príbeh sa končí odkazom na čerta. Jeho podobizeň kováč zakomponuje do ornamentálnej výzdoby domu, v ktorom v láske a svornosti žije s rodinou. Pri pohľade na strašnú bytosť sa milované dieťa vydesí a usedavo rozplače, takže niečo temné predsa len zostáva na tomto svete. A pointa? Gogoľ je už raz taký. Nedá človeku vydýchnuť ani na tie Vianoce, a práve v tom spočíva čaro jeho tvorby.