Nič viac. Toto stačí.

Veď ako si dovoľuje spolupracovať s ministrom, ktorého časť verejnosti, áno aj časť odbornej verejnosti, a samozrejme značná časť politického spektra (vrátane mimovládiek, ktoré sa tvária, že sú od politikov nezávislé), nenávidí a bude ho hejtovať za čokoľvek, čo urobí?!

A ako si dekan fakulty dovolí sa k tejto vlne nepripojiť? Ako si dovolí spolupracovať a možno aj niektoré z odborných námietok k plánom ministerstva skorigovať do všeobecne prijateľnej podoby? Veď o čo ide, odborne veci doriešiť, alebo apriori označiť celú prácu ministerstva za zlú, pretože to politicky vyhovuje? Aj subjektom, ktoré nie sú politici alebo politické strany.

Absurdné.

Dekan Fedor konal jednoznačne správne, keď podpísal s ministrom Tarabom Memorandum o spolupráci. Na jeho mieste by som konal rovnako a to z troch dôvodov.

Po prvé, minister Taraba je legitímnym ministrom životného prostredia, ktorý bol kreovaný demokratickými právnymi prostriedkami a vzišiel z riadnych demokratických volieb. Preto jeho nerešpektovanie alebo ignorácia je nerešpektovaním samotných demokratických princípov. Či sa to komu páči alebo nie.

A k tomu ešte jedna provokačná otázka. Vážne si niekto predstavuje, že by sme mali veriť tomu, že minister Taraba robí všetko zle?

Po druhé, zákon o vysokých školách stanovuje pre vysoké školy viaceré úlohy a okrem vzdelávacej a vedecko-výskumnej, je to aj, citujem: „Vysoké školy napĺňajú svoje poslanie... spoluprácou s orgánmi štátnej správy, obcami, vyššími územnými celkami a s ustanovizňami z oblasti kultúry a hospodárskeho života“. Takže úlohou vysokých škôl je aj prispievať k praktickým riešeniam rôznych oblastí života, inak povedané, byť užitočnými pre spoločnosť a pre štát. Toto je mimochodom to, o čom sa dlhé roky rozpráva, že by malo ísť do popredia ako úloha vysokých škôl a väčšina vysokých škôl to aj reálne robí.

Po tretie, spolupracovať pri riešení rôznych úloh a problémov je predsa normálne, aj keď sa nemusíme vo všetkom zhodnúť.

Uvediem príklad.

Ako dekan Právnickej fakulty UK som sa v mnohých otázkach nezhodol s jednou (v tomto článku) nemenovanou nedávnou ministerkou spravodlivosti, čo som často aj verejne komunikoval. Nie preto, aby som jej robil zle, ale preto, že som považoval za potrebné poukazovať aj na iný odborný názor, ktorý mimochodom, bol častokrát v právnej praxi väčšinový.

Nikdy by mi však nenapadlo akokoľvek hatiť akúkoľvek odbornú spoluprácu medzi fakultou a ministerstvom. Veď na niektoré otázky vieme vzájomnou komunikáciou nájsť lepšie riešenie, než by ich našla len jedna zo strán. A to riešenie je potom lepšie pre obyvateľov Slovenska. Prípadne, vždy existuje šanca, a to akcentoval aj dekan Fedor, že komunikáciou skôr dokážeme názorového oponenta presvedčiť o vhodnosti nejakého riešenia, než keď budeme dávať najavo opovrhnutie.  

Števček fandí Zóne A

Ešte zábavnejšieho „zločinu“ proti „vyhosťovaniu názorov“ sa dopustil rektor Števček. Dovolil si na každoročnom zimnom seminári advokátov, organizovanom Slovenskou advokátskou komorou, urobiť fotku so spevákom hosťujúcej skupiny Zóny A Petrom „Kóňykom“ Schredlom. A keby sa len bol vyfotil, on si ešte dovolil tú fotku zavesiť na Instagram.

Keď som počul o tomto „megaprobléme“, okamžite som si uvedomil, že Zónu A vnímam ako kapelu spievajúcu satirický song „Ľudia v pohybe“, v ktorom inteligentným spôsobom upozorňuje na to, že nie všetci ľudia sú nadšení z migrácie. Mimochodom, ešte dva-tri roky dozadu tento hit bežne hrávali v rádiu, ale v ostatnej dobe som ho veru nepočul...

Zóna A je okrem toho punkovou legendu osemdesiatych rokov, ktorú zakazovali komunisti, totalitná minulosť z nich teda robí aj bojovníkov za slobodu slova.

Keďže rektora Števčeka poznám veľmi dobre, viem, že je fanúšikom slovenskej populárnej hudby a že Zóna A je pre neho symbolom nostalgie (mladosti našej generácie) a práve undergroundovej slobody. A pokiaľ viem, nejako obdobne to vníma aj predseda Slovenskej advokátskej komory a ďalší členovia predsedníctva SAK. Zároveň opätovne pripomínam, že väčšina právnikov z podstaty svojej profesie na rôzne veci pozerá z nadhľadu a rozlišuje súkromné a profesionálne, jednotlivca a jeho pracovné pôsobenie, jednoducho rôzne statusy ľudí a rôzne názory. Ale to len na okraj.

Poďme k podstate veci.

Rektor Števček a Slovenská advokátska komora sú vlastne ostrakizovaní za to, že jedni si zavolali na svoju akciu hudobnú skupinu a jej speváka a druhý za to, že sa s týmto spevákom odfotil a fotku zverejnil, pričom tento spevák sa ako súkromná osoba názorovo stotožnil s Mariánom Kotlebom a jeho ĽSNS. Predmetné mal prezentovať tým, že povedal, že mu nevadia názory uvedeného politika a jeho vtedajších súputníkov, povedal, že ĽSNS je jedinou stranou, ktorá háji záujmy Slovenska, zároveň sa s Mariánom Kotlebom vyfotografoval a tiež s nejakým ďalším spevákom, ktorý (ak mám veriť Denníku N) mal naozaj rasistické a neznášanlivé texty vo svojich pesničkách, pričom o ňom povedal, že je to dobrý človek. No a ešte utrúsil jeden politicky nekorektný vtip o multikultúrnom človeku. Toľko aspoň podľa Denníka N.

Keď to zhrniem, rektor Števček a advokátska komora by mali byť vinní z toho, že sa prezentujú kontaktmi s človekom, ktorý sa prezentuje kontaktmi s ľuďmi, ktorých by niekto mohol označiť za extrémistov (podľa mňa sú tiež extrémisti, ale hovorím to subjektívne). A samotného speváka Zóny A by mohol niekto označiť za extrémistu za to, že mu nevadia názory týchto ľudí a hlási sa k týmto ľuďom (to zas podľa mňa extrémizmus nie je).

A tu je jadro problému dnešnej doby. Kultúra vylučovania, rušenia, začala bojom proti extrémizmu a nejako sa nám to začína reťaziť a vymykať spod kontroly.

Aby bolo jasné, nikto o mne nemôže povedať, že by som bol extrémista, rasista či nejaký podporovateľ nacizmu. Téme extrémizmu z trestnoprávneho hľadiska som sa venoval v komplexnej vedeckej práci. Napísal som odborno-popularizačný článok „Hindenburgov odkaz alebo ako sa nestať národom extrémistov“, v ktorom som publikoval dôvody, pre ktoré som považoval za dôležité, aby Najvyšší súd SR vyhovel návrhu generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára a rozpustil ĽSNS, čo sa napokon nestalo, a viackrát som verejne vyjadril názor, že kauza Mariána Kotlebu a šek na 1488 eur je podľa mňa trestným činom, čo sa napokon aj preukázalo. A hovoril som aj o tom, že s extrémistami nemá zmysel diskutovať. Tým som vlastne svojou trochou prispel k začiatkom cancel culture na Slovensku.

Lenže, veci sa vyvíjajú.

Ako som už viackrát písal a ešte určite budem, s fanatickým výkladom trestných činov extrémizmu, by za extrémizmus mohli byť vyhlásené bežné názory, napríklad názor, že nelegálna migrácia by nemala byť podporovaná, alebo názor, že potraty sú zlé. Rovnako legislatívnymi úpravami týchto trestných činov by sme mohli ľahko skĺznuť k obmedzeniu slobody slova. A cancel culture je spoločenským predpokladom pre takéto sprísňovanie extrémistických trestných činov a rozširovanie pojmu extrémizmus viac do stredu názorového spektra.

Preto odsudzovaním toho, že sa niekto rozpráva s niekým, kto sa rozprával s údajnými extrémistami, vlastne rozširujeme cancel culture do obludných rozmerov, keď už nikto nebude môcť nič povedať či urobiť, lebo z toho bude mať zle (tak ako Chris Hemsworth, filmový Thor, ktorého aktuálne hejtujú za to, že si zaobstaral šteniatko nemeckého ovčiaka a že si nezaobstaral psíka z útulku). Za to ľudia v osemdesiatomdeviatom štrngali na námestiach?

ĽSNS napokon nerozpustili, tým pádom, či kto chce alebo nie, je to možno radikálna, ale právne nie je extrémistická politická strana. Marián Kotleba bol odsúdený a trest vykonáva so všetkými obmedzeniami, ktoré právny poriadok s tým spája. Napokon, voliči celý problém vyriešili v ostatných voľbách.

Keď sa stretneme s prejavmi rasizmu či nenávisti, nemali by sme to tolerovať a mali by sme sa vyjadriť proti tomu a ak je to podľa nás trestný čin, tak dať trestné oznámenie. A toho by sme sa mali držať. 

Ak pôjdeme ďalej, môže sa nám stať, že sa sami staneme extrémnymi, len na opačnej strane spektra.

Záver    

Cancel culture svojou podstatou vylúčenia kontaktov s danými osobami prakticky dehumanizuje ľudí, označuje ich za bytosti, ktoré nie sú hodné toho, aby sa s nimi ktokoľvek bavil. A to často nie za skutky, ale za názory.

Ako taká je cancel culture prejavom extrémizmu, pretože šíri nenávisť. V súčasnosti je to skôr prejav progresívneho extrémizmu (pojem progresívny tu používam výlučne na označenie ideológie, a netvrdím, že automaticky celá progresívna ideológia musí byť extrémistická). Za takýto extrémizmus považujem aj kauzy, ktoré Denník N živí proti rektorovi Števčekovi a Slovenskej advokátskej komore za Zónu A a proti dekanovi Fedorovi za spoluprácu s ministrom Tarabom. Preto podľa mojej mienky sa tieto články snažia tlačiť Univerzitu Komenského, aby dištancovaním sa od ľudí - šírila nenávisť.

Otázka je, ako sa proti tomu postaviť. Ak by sme povedali, že ani my sa nebudeme baviť s progresívnymi extrémistami, tak ich budeme dehumanizovať a tým budeme šíriť nenávisť. Kruh sa uzatvára, nenávisť eskaluje. A to zrejme nechceme.

Preto je riešením prestať sa báť kričiacej menšiny a robiť presný opak voči tým, ktorých chcú vylúčiť (ak teda nie sú zjavní extrémisti v tom najklasickejšom zmysle slova). Verejne sa kontaktovať. Napríklad v týchto prípadoch nadväzovať zmysluplné spolupráce s Ministerstvom životného prostredia SR či zasypať Zónu A pozvánkami na vystúpenia.

Má to len jeden háčik. Ak to urobí len jeden človek, zas bude masívne hejtovaný a možno sa pre niekoho stane hrdinom, všeobecný odkaz Stop cancel culture sa tým však nedosiahne.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, určený predstaviteľom akademickej a verejnej sféry. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.