S polnočnou omšou je to podobne ako s Claudelovým príbehom.
Dotkne sa tajomstva, ale nedá vám ho celé, musíte chcieť, treba vystrieť ruku, hľadať a tápať. Liturgia a spevy vedia zaujať, aj kňazi sa v túto noc viac snažia, ale čím je to všetko slávnostné bez prijímania?! Naplnenie teda záleží až od nás. Obrat vždy začína uvedomením si viny a hriechu, až potom môže prísť odmena.
Počas noci sme si bližší, zima preverí súdržnosť, ale ukázať to treba na ďalší deň. Niečo z toho je aj v Kompánkovom obraze.
Život je krásny je starý americký čierno-biely film z roku 1946. Môj obľúbený vianočný film.
Hlavná postava sa volá George Bailey, je to dobrák, snaživec, statočný muž. Na Štedrý deň príde o majetok obyčajných ľudí, ktorí mu ho zverili, pochybuje o sebe, o všetkom, čistá beznádej. Želá si, aby nikdy nebol. Splní sa mu to. Až potom pochopí, koľko dobrého urobil pre svet, aký smutný je svet bez neho, čo všetko sa bez neho nepodarilo, nestalo.
Občas počujeme vetu, že každý je nahraditeľný. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Ľudia sú nenahraditeľní, každý z nás je nenahraditeľný osobitným spôsobom. Považujem to za základný odkaz Vianoc.
Počas Vianoc je až príliš veľa z nás osamelých, trápi nás všeličo. Pritom je to naopak: bez nás by bol svet pustým miestom, každý z nás ho robí krajším. Dá sa to dokázať.
Keby hrali v televízii ten starý film, pozrite si ho.
K Vianociam patria zvyky, jedlá aj prekvapenie pod stromčekom. Stačí malé, možno ešte menšie ako malé, ale prekvapenie.
Pekné je, keď sa človeku podarí prekvapiť blízkeho, ale ešte krajšie je, keď niekto prekvapí nás. A najvianočnejšie je, keď nás prekvapí dieťa. Počíta sa všetko, radosť vôbec nesúvisí s hodnotou daru v peniazoch, Bože chráň!
Nahováral som doma najmladšieho syna, aby starým rodičom zložil básničku, veršík. Keď to kedysi robil jeho starší brat alebo keď najstarší brat zložil jednoduchú skladbičku, človek si to bude pamätať do konca života. Mávol na mňa rukou a vraj vymyslel niečo iné, už som zvedavý.
V detstve som nebol nijako nápaditý, ale aj tak si pamätám na radosť, keď som prekvapil rodičov. Stačilo zabalené mydlo. Podstata bola nemateriálna, bola v mysli, duchovná. Ako Vianoce.
Milí čitatelia a priatelia Štandardu,
prajem vám spolu s celou redakciou a kolegami, ktorí píšu a tvoria Štandard, radostné a pokojné vianočné dni. Ak budete mať možnosť, nech vás ako Paula Claudela zahreje polnoc v studenom kostole, uvedomme si spoločne, že každý z nás je ako Božie dieťa jedinečný a nenahraditeľný a pokúsme sme sa, prípadne sa nechajme prekvapiť. Patríme k menšine ľudstva, ktorá si to všetko uvedomuje a môže sa z toho tešiť.
Nezabudnime popri tom na všetkých našich blízkych, ktorí nás tento rok opustili.
Prajem vám pokojné Vianoce!
