Kristus vo fraku a nekonečnosť Božieho milosrdenstva

Tento príbeh som v skratke po prvý krát počul niekedy pred päťdesiatimi rokmi v prostredí slovenskej podzemnej cirkvi, kde som niekoľko rokov navštevoval jedno spoločenstvo. Je príbehom o Božom milosrdenstve.

Bol to príbeh z čias komunistického boja proti náboženstvu v Sovietskom zväze. Príbeh jedného bohorúhačského divadelného predstavenia o Kristovi vo fraku, ktoré však dopadlo úplne inak, ako to jeho organizátori chceli.

Poznal som ho len v niekoľkých útržkoch. Bol však silný a utkvel mi v pamäti polstoročie. Nedávno som si povedal, že internet možno o ňom čosi bude vedieť. Stanovil som si niekoľko kľúčových slov a prekladačom ich preložil do ruštiny.

A potom som s nimi gúglil. A našiel som.

V totalitnej sovietskej ére, ktorá bola samozrejme predinternetovou, sa príbeh desaťročia mohol šíriť len ústnym podaním, pričom prirodzene metamorfoval. Vznikali rôzne verzie, ktoré príbeh datovali do rôznych období. Po rokoch sa rôzne verzie s rôznymi detailmi dostávali na internet.

Podľa jednej stručnej verzie sa to stalo až v dobe chruščovovského prenasledovania. Ale môj prieskum na internete rýchlo ukázal, že príbeh sa stal jednoznačne oveľa skôr. Dobové fotografie nasvedčujú, že v dvadsiatych rokoch alebo tridsiatych rokoch.  

Príbeh opísal Vasilij Nikiforov-Volgin

Náš príbeh opísal ruský spisovateľ Vasilij Akimovič Nikiforov-Volgin (1900 – 1941).  

Nikiforov-Volgin sa narodil v Tverskej gubernii, ale jeho rodina sa presťahovala do Narvy v Estónsku, ktoré po prvej svetovej vojne získalo samostatnosť.  

Angažoval sa v Ruskom študentskom kresťanskom hnutí. V dvadsiatych rokoch Nikiforov-Volgin začal svoju spisovateľskú dráhu, publikoval v Estónsku v ruskojazyčnej tlači. Bol pravoslávnym kresťanom, miloval pravoslávne bohoslužby a slúžil v katedrále Premenenia Spasiteľa v Narve ako čitateľ žalmov.

V polovici 30. rokov už pôsobil v Talline a patril k najznámejším zahraničným ruským spisovateľom. Pôsobil aj ako učiteľ. Jeho žiakom bol i neskorší patriarcha Moskvy a celej Rusi Alexij II (Rüdiger) (1929-2008).

Bohorúhačská komédia Kristus vo fraku

Nikiforov-Volgin v 30. rokoch zverejnil zbierku príbehov Beda tvojej vlasti. Šlo o príbehy z porevolučného sovietskeho obdobia, z čias občianskej vojny, ktorých bol sám autor svedkom. Písal aj o osudoch pravoslávneho duchovenstva a o militantných propagandistických, protináboženských kampaniach.

Súčasťou jednej kampane bola divadelné predstavenie bohorúhačskej komédie Kristus vo fraku.

Počas Veľkého týždňa dychová hudba prechádzala ulicami mesta smerom k divadlu a pozývala občanov na predstavenie. V čele orchestra muž v rúchu kňaza viezol transparent s postavou Krista v cylindri ako kostolnú zástavu. V sprievode boli komsomolci s fakľami. Nad vchodom do divadla červené žiarovky vytvárali nadpis „Kristus vo fraku“. Po námestí sa rozliehal rozhlas, odvysielal prednášku o „odpornej úlohe kresťanstva v dejinách národov“.

Po prednáške zbor komsomolcov na schodoch divadla spieval tanečnú pieseň:

Modlitba je mi málo užitočná,

Moja sviečka nehorí.

Nechcem proroka Eliáša

Daj mi Iľjičovu lampu!

A ďalšie a ďalšie slohy s výsmechom náboženstva, napríklad, že v kostole je len zopár starčekov a žobrákov, atď.

Nikiforov-Volgin píše, ako sa na chvíľu rúhačský spev komsomolcov miešal so zbožným spevom pravoslávnych veriacich, ktorí vychádzali z neďalekého kostolíka. Bola tma, veriacich nebolo vidno, len svetielka ich horiacich sviečok.

Sála bola nabitá

Sála divadla bola plná. Na javisku bol oltár, na ňom fľaše vína, likéry a chlebíčky. Pri oltári na vysokých reštauračných stoličkách sedeli kňazi v slávnostnom rúchu a štrngali si kostolnými kalichmi. Herec v diakonskom rúchu hral na harmonike, mníšky na zemi hrali karty.

Diváci sa smiali.

Počas prestávky si ľudia hovorili: „To je ešte nič! Len počkajte... v druhom dejstve sa objaví Rostovcev, všetci popukáte od smiechu“.

Herec Alexander Rostovcev mal hrať Ježiša Krista.

Keď herec ustrnie

V druhom dejstve Alexander Rostovcev vyšiel na javisko za búrlivých ovácií. Bol v bielom rúchu, predstavoval Krista, v ruke držal Evanjelium zdobené zlatom.

Rostovcev najprv pristúpil k rečníckemu pultu, pomaly a akoby zbožne, potom prečítal verše z Kázne na hore: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské... Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení...“

Podľa scenára za tým mal Rostovcev spustiť strašný rúhavý monológ, na konci ktorého mal povedať: „Podajte mi frak a cylinder!“

Lenže to sa nestalo. Rostovcev ostal ticho. Ticho bolo nekonečné. Zo zákulisia začali Rostovcevovi našepkávať slová, mávali mu rukami. On však nereagoval, nepočul.

Chvel sa, pozeral na evanjelium, v tvári mal strach a napätie. Po nekonečnom tichu šeptom začal čítať ďalej: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dostanú milosrdenstvo...“

Jeho hlas postupne silnel. V divadle bolo hrobové ticho.

Napokon do ticha zazneli Kristove slová: "Vy ste svetlo sveta... milujte svojich nepriateľov... a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú..."

Rostovcev dočítal celú kapitolu do konca.

Nikiforov-Volgin píše, že v zákulisí sa stále nádejali, že Rostovcev vari zámerne napína divákov do krajnosti, ale že už-už musí prísť to hrubé rúhanie, kvôli ktorému prišli.

Ale neprišlo. Prišlo čosi úplne iné.

Herec odprosil Ježiša Krista ako lotor na kríži

Citujme z rozprávania Nikiforova-Volgina:

Na javisku sa však udialo čosi ešte nečakanejšie, o čom sa následne rozprávalo takmer celej sovietskej krajine.

Rostovcev sa pomaly prežehnal znakom kríža a povedal:

„Pamätaj na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva!“

Chcel ešte niečo povedať, no v tej chvíli sa spustila opona.

O niekoľko minút neskôr bolo verejnosti oznámené: Pre neočakávanú chorobu súdruha Rostovceva sa naše dnešné vystúpenie neuskutoční.

Osud autora príbehu

V lete 1940 bolo Estónsko okupované Červenou armádou. Stalo sa súčasťou Sovietskeho zväzu. 24. mája 1941 bol Vasilij Nikiforov-Volgin, zatknutý NKVD a po vypuknutí vojny bol prevezený v konvoji do Kirova, kde bol zastrelený 14. decembra 1941 „za vydávanie kníh, brožúr a hier s ohováračským, protisovietskym obsahom“.

Ktovie, možno mu vyšetrovatelia k vine pripočítali aj napísanie príbehu o Kristovi vo fraku. Ten príbeh si však ľudia v Sovietskom zväze desaťročia pripomínali. A príbeh žije doteraz.

V roku 1991 bol Nikiforov -Volgin rehabilitovaný. Lebo každá lož raz skončí. Aj tá lož z primitívnych protináboženských kampaní, aj tá lož katov z NKVD.

Sila príbehu spočíva v sile Božieho milosrdenstva

Ešte pred pár dňami som netušil, že budem písať o príbehu, ktorý nám Nikiforov-Volgin zanechal. Keď ma Jaroslav Daniška požiadal o článok k Vianociam, zrazu sa mi v pamäti vynoril príbeh, z ktorého som poznal naozaj len pár viet.

Z pamäti napriek tomu päťdesiat rokov nezmizol, pretože je silný. Jeho sila spočíva v sile Božieho milosrdenstva. Boh podáva pomocnú ruku aj človeku, ktorý sa mu chce práve rúhať tým najhorším spôsobom, ako to hodlal urobiť Rostovcev.

Božie milosrdenstvo je mocné ako cunami a je láskavé ako rodičovské objatie. Láme ľudskú pýchu a zachraňuje.

Prečo si tento príbeh hodno pripomenúť na Vianoce

A poviem vám, prečo si tento príbeh hodno pripomenúť na Vianoce.

Na svätej omši sa veriaci modlia i modlitbu Vyznanie viery. A na jednom mieste sklonia hlavu. Je to pri slovách „A mocou Ducha svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

Tie slová hovoria o vesmírnej udalosti, kedy Boh preukázal nekonečné milosrdenstvo a podal pomocnú ruku celému ľudstvu naraz. Keď sa On, na ktorého meno sa zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí, stal človekom, podobným nám vo všetkom okrem hriechu.

A tú dejinnú chvíľu, keď sa Boh narodil ako betlehemské Dieťa a otvoril milosrdnú náruč celému ľudstvu, si pripomíname teraz. Na Vianoce.

Pekné Vianoce Vám prajem, priatelia.