Rok v kocke: Fico sa zmenil. Na radikálov z druhého brehu sa však nechytá

1. Nová podoba „frustrátov“

Najsilnejším trendom roka 2024 bol pokračujúci pád progresívcov. Dialo sa to vo svete. A dialo sa to aj na Slovensku, kde po parlamentných voľbách prehrali aj prezidentské. Z hnutia, ktoré si robilo nárok na „vedúcu úlohu v spoločnosti“, sa stal opak: hnutie porazených a frustrovaných. Progresívny tábor je čoraz viac opustený a zúfalý.

Scéna sa otočila. Zradikalizovaný nie je len Fico s jeho „hrádzou proti progresivizmu“, ale aj druhá strana. Dokonca to vyzerá tak, že je zradikalizovaná nielen politicky, ale čoraz viac aj mentálne – za stratu príčetnosti. Na verejných protestoch „demokratov“ je v súčasnosti viac frustrácie ako na mítingoch Kotlebu.

Veľmi dramatickým spôsobom sme to videli v máji 2024, keď jeden z protivládnych fanatikov strieľal na premiéra. Lebo ho vraj poburovali útoky vlády na médiá a odchod súdruha Mazáka zo súdnej rady…

Slovom, tí, ktorí sa roky vyhlasovali za majiteľov pravdy, slušnosti a budúcnosti sú dnes chorobne depresívni. Pretekajú sa vo vyhláseniach, kto sa viac hanbí za Slovensko, kto chce rýchlejšie emigrovať, kto je viac zúfalý alebo závislý od sedatív. Je na nich smutný pohľad.

Prvýkrát sa takto opúšťali po druhom kole prezidentských volieb. Volebnú porážku Korčoka nevnímali politicky, ale osudovo – ako koniec demokracie, slobody a európskej budúcnosti Slovenska. Bolo zbytočné vysvetľovať, že Pellegrini nie je „agent Putina“, ktorý chce vytrhnúť Slovensko z NATO a EÚ. Videli to inak. Tak, ako im to tlačili do hláv mediálne kampane.

Druhá vlna depresie prišla v decembri, po rokovaní Fica s Putinom. Vnímali to ako zradu. Bolo zbytočné vysvetľovať, že o rozhovory s Putinom a pokusy urovnať ukrajinský konflikt prejavil záujem kancelár Scholz, zvolený prezident Trump či pápež František. Vidia to inak a nový, triezvy pohľad na vec nepripustia.

Frustrácia v opozičnom tábore nabrala patologické rozmery.

A nie, nie je za tým „lebo Fico“. Úspech Fica nie je príčinou, ale následkom hlbších zmien v spoločnosti (a nielen slovenskej).

Tie zmeny by sme mohli pomenovať ako „konzervatívna revolúcia“. Jej motorom nie sú staré konzervatívne strany. Naopak, tie sa bezmocne hrbia pri nohách progresívnych strán. Je to tak v Británii, v Nemecku, v Bruseli aj na Slovensku. Motorom konzervatívnej revolúcie sú tvrdšie národné a protiprogresívne sily. Tie sily, ktoré progresívci nedokázali zlomiť na svoju stranu. A preto sa ich pokúšali izolovať.

Nevyšlo im to.

Z tých, ktorí mali byť izolovaní, je väčšina. Vládnuca väčšina so širokou verejnou podporou. A so zálohami v Republike.

Jednoducho: odpor voči progresivistom a globalistom je v súčasnosti silnejší, ako bol kedysi odpor voči Ficovi.

Ukázalo sa to už vo voľbách 2023. No len tesným spôsobom. Vtedy to ešte mohlo vyzerať ako volebná nehoda. Protificovský tábor bol predsa desať rokov presvedčivo väčšinový. Potvrdili to prezidentské voľby 2014 a potom 2019. A mali to potvrdiť aj prezidentské voľby 2024. Po Kiskovi a Čaputovej mal nastúpiť Korčok.

Nenastúpil.

Dôvodom nebola popularita Fica či Pellegriniho. Dôvodom bol odpor väčšiny spoločnosti k tomu, čo reprezentoval Korčok ako kandidát PS, SaS, KDH, Matoviča. A americkej ambasády.

Povedané na rovinu: Korčok bol vnímaný ako servilná proamerická figurína, ktorá by neváhala zatiahnuť Slovensko do vojny proti Rusku – ak by to vyžadovali západní partneri. Väčšina spoločnosti túto riskantnú politiku odmietla. A volila Pellegriniho ako menšie zlo.

To isté platí o stranách ako PS či Demokrati a ich lídroch. Ich úlohou bolo poslušne vykonávať bojové úlohy z Londýna a Washingtonu. Od darovania raketového štítu S-300 bez zabezpečenia náhrady po protiústavné odovzdanie migov (tiež bez zabezpečenej náhrady). Čaputová, Ódor či Naď s Hegerom pri vojnových zadaniach, ktoré boli pre Slovensko neprijateľné, nezaváhali.

Následky: Demokrati išli z vlády rovno na ulicu, nezachránil ich už ani reparát v eurovoľbách s Hamranom. Čaputová skončila a odišla do Spojených štátov. Progresívci a ich registrovaní partneri pohoreli s Korčokom.

Prezidentské voľby 2024 ukázali, že stará protificovská väčšina už nefunguje. A, naopak, celkom dobre funguje protiprogresívna väčšina.

„Konzervatívna revolúcia“ urobila z progresívcov, ktorí mali do roku 2023 svoju vládu aj svoju prezidentku, vyhnancov. Nepomohli im ani široké mediálne kampane, ani podpora zo zahraničia. Vyhoreli.

V tejto hre pritom nešlo len o Šimečku a bežnú domácu politiku. Poslanie PS malo byť oveľa hlbšie. Malo sa presadiť ako „vedúca strana“ nielen v politike, ale aj v kultúre, vzdelávaní, vede, práve… A dokonca aj v biznise, aj korporátny svet mal byť woke. Inkluzívny, dúhový, zelený.

Pointa vôbec nemala byť národná (PS nemá s národom a národnými záujmami spoločné zhola nič), ale globálna, respektíve geopolitická. Západný svet mala ovládnuť sieť progresívnych strán a ich ideológia. Niečo ako progresívna internacionála.

V bezpečnostnej oblasti mala byť ich doktrína prísne atlantická – aj vtedy, ak by to ohrozovalo Slovensko a národné záujmy. V kultúrnej a právnej rovine mala byť dúhovo-inkluzívna. A malo sa to presadiť ako všeobecná norma, predpísaná štátna a spoločenská línia, z ktorej sa nikdy nevybočuje. Za nijakej vlády…

Kto by náhodou vybočoval, ten mal byť izolovaný ako dezolát a bezpečnostná hrozba. Za Čaputovej, Matoviča a Korčoka to fungovalo presne podľa vzoru západných progresívcov. Takzvané protihybridné úlohy už nemali len aktivistické médiá a mimovládny sektor, ale aj štátne úrady. Spisovali sa čierne zoznamy „vnútorných nepriateľov“. Na podnet tajných služieb sa vypínali alternatívne médiá. Opozičné strany, hlavne národné a otvorene protiprogresívne, mali byť potláčané ako „bezpečnostná hrozba“.

Bojová jednota sa mala vynucovať. Politika a spoločnosť mala byť jednotne preformátovaná (prevychovaná) podľa atlantickej a dúhovej „generálnej línie“. Čiže podľa záujmov globalistov a ich progresívnych strán.

Kritika, otvorená diskusia a sloboda slova sa mali obmedziť. Kto odmietal poslušnosť – imigračnú, pandemickú, klimatickú, vojnovú, dúhovú – ten bol nepriateľ štátu a spoločnosti.

Nakoniec odmietla poslušnosť väčšina.

O tom bola a je konzervatívna revolúcia. O vzbure väčšiny proti globálnej prevýchove a o návrate k národným záujmom, suverenite a slobode.

2. Vzbura Američanov

Tieto trendy pritom nie sú len slovenské či maďarské. Presadili sa – a celkom presvedčivo a naplno – aj v Spojených štátoch. Médiá a agentúry veštili, že voľby vyhrá Kamala Harrisová. Nakoniec voľby prevalcoval Donald Trump. A vôbec nie tesným spôsobom, ale širokou väčšinou.

Američania si zopakovali rok 2016 – vzburu väčšiny proti vládnucej oligarchii, ktorá bola posadnutá menšinovou agendou (LGBTIQ+ témami, imigrantmi). A vojnami.

Američania už s Bidenovými progresívcami stratili trpezlivosť. Pochopiteľne. Politika demokratov nefungovala. LGBTIQ+ agenda rozvracala národnú identitu spoločnosti, rodovú identitu mužov a žien a rodiny. Imigranti urobili zo štátnej hranice korzo a z amerického poriadku karikatúru. Nákladná vojenská politika globalistov neprinášala sľubované výsledky. Naopak, škaredo narazila.

Zákaz rokovať s Ruskom a príkaz riešiť konflikt na Ukrajine výlučne silou sa obrátili aj proti Ukrajine, ktorá vojnu prehráva. Aj proti Západu a Európe, ktorú dusia predražené energie a miliardové dlhy.

Američania pochopili, že žijú v klamstve a falošnej hre, ktorá kolabuje. Prestali veriť mediálnej propagande. A širokou väčšinou hlasov si zvolili Trumpa, z ktorého médiá vyrábali démona a zločinca.

Víťazstvo trumpovcov už nebolo krehké ako v roku 2016, ale revolučné.

Konzervatívna vzbura Američanov má podobné ciele ako konzervatívna vzbura vo veľkej časti Európy: návrat k slobode slova, návrat k suverenite, návrat k ochrane národných záujmov a tradičného, rokmi overeného poriadku.

Američania chcú uzákoniť existenciu dvoch pohlaví (ako to hlása veda), ukončiť podporu otravných dúhových kampaní, obmedziť imigráciu, podporiť domácu ekonomiku. A ukončiť vojnu na Ukrajine, ktorá ich oberá o strategické muničné zásoby a miliardy dolárov – a bez pointy, teda bez sľubovanej porážky Ruska.

Môžeme predpokladať, že pád amerických progresívcov bude tentokrát tvrdší ako v roku 2016. A nielen preto, že Trump je silnejší a lepšie pripravený.

Hlavným dôvodom krízy progresivizmu je fakt, že je od podstaty chorý a pomýlený. Ignorovanie záujmov väčšiny, posadnutosť sexuálnymi menšinami, snahy prevychovať svet podľa nanútených vzorov… To nemôže dlhodobo fungovať. Hlavne, ak sa ukazuje, že mediálne kampane už nezaberajú. Aktivistické médiá stratili dôveru.

Liberálne a neskôr progresívne hnutie bolo roky postavené na kultúrnom imperializme. Teda na arogantnom presvedčení, že britská a americká kultúra, údajne pokroková, je nadradená iným kultúram: európskej, katolíckej, ortodoxnej, moslimskej, čínskej… A musí sa presadiť univerzálne.

Jednoducho: progresívni kazatelia verili, že sú morálne nadradení iným politickým a kultúrnym prúdom. A preto je ich povinnosťou viesť svätý boj za výchovu sveta. V Afganistane mali donedávna inštitúty pre rodovú rovnosť a inkluzívnu politiku (áno, v Afganistane!), v Južnej Kórei mali ministerstvo pre rodovú rovnosť, ešte aj bojujúca Ukrajina bola pod tlakom, aby preskúmala otázku práv homosexuálov a LGBTIQ+ komunít.

V súčasnosti sa ukazuje, že tieto otravné bludy už nemajú podporu ani tam, kde mala byť ich bašta – v americkej spoločnosti.

A bez americkej politickej podpory sa medzinárodné progresívne hnutie zosype. Ako všetko, čo nemá zdravé pevné jadro. Alebo ako všetko, čo odporuje realite, rozumu a prirodzenému poriadku.

Americká konzervatívna revolúcia môže byť kľúčová – a ozdravná – nielen pre Spojené štáty, ale aj pre západný svet.

Ak dnes Západ niečo naliehavo potrebuje, tak je to návrat ku koreňom: k slobode, polemike, vzájomnému rešpektu, k súťaži. Toto robilo Západ silným, nie queer festivaly, woke cenzori, mediálne spartakiády a protihybridní komsomolci.

S Trumpom prichádza nádej, že slaboduchá progresívna karikatúra Západu sa skončí. Ako jeden z evolučných omylov. A západný svet už nebude politicky a mediálne retardovaný, ale o niečo viac normálny.

3. Vytriezvenie na Ukrajine

Ďalšími dôležitými krajinami, kde sa začína dariť realistickému prístupu pred aktivistickým, sú Ukrajina a Gruzínsko.

Začiatkom roka sa naplno rozhorel spor medzi dvoma silnými mužmi Ukrajiny – generálom Zalužným a prezidentom Zelenským. Zalužného by sme mohli zaradiť k realistom a armádnym konzervatívcom.

Pochopil, že strategickým zámerom Ruska je vyčerpať a následne zničiť ukrajinskú armádu. Preto odmietal vojensky zbytočné snahy udržať Bachmut (2023) alebo Avdijivku (2024). Rovnako odmietal plány na veľkú ukrajinskú protiofenzívu. Chcel šetriť životy vojakov – aj za cenu straty území a stiahnutia obrany. Zalužnyj bol dokonca otvorený vojenským rokovaniam s ruským generálom Gerasimovom, ktoré by časom mohli viesť k mierovej dohode.

Táto línia – vojensky a politicky rozumná – však bola neprijateľná pre aktivistickú časť ukrajinského vedenia. Teda pre Zelenského. A neprijateľná bola aj pre jeho západných sponzorov. Západ a Zelenskyj potrebovali za akúkoľvek cenu zvyšovať straty Rusov – aj za cenu fatálnych strát pre ukrajinskú armádu.

Vo februári to vyzeralo tak, že Zalužného „konzervatívci“ spor prehrali. Obľúbený generál musel skončiť, nahradil ho Syrskyj, ktorého vojaci prezývali mäsiar. Úlohou Syrského bolo plniť rozkazy a nerátať straty.

Zdanie z februára však klamalo. Zelenského (Syrského) tvrdá línia sa po necelom roku ukázala ako neúspešná.

Zalužnyj mal pravdu. Ukrajina už nemala na väčšie protiofenzívy, ktoré by viedli aspoň k čiastočnej porážke Rusov na Ukrajine. Dokonca nemala sily ani na to, aby udržala Avdijivku (z ktorej sa chcel Zalužnyj takticky stiahnuť, aby šetril silami). Avdijivka krátko po výmene velenia padla – a s obrovskými stratami Ukrajincov, keďže Rusi mali vzdušnú aj pozemnú prevahu. Vojaci opisovali porážku pri Avdijivke ako masaker. Ukrajina prišla po bombardovaní frontovej línie o tisíce najlepšie vycvičených mužov a elitných jednotiek.

V priebehu roka 2024 Rusi postupovali. A pokračovali v pôvodnom pláne – v postupnom oslabovaní ukrajinskej armády. Výsledky boli pre ukrajinské sily zničujúce. Západní poradcovia začali tlačiť na prezidenta Zelenského, aby mobilizáciu rozšíril aj na 18-ročných. Inak bude v prvej polovici roka 2025 čakať ukrajinskú obranu kolaps a obkľúčenie.

Stalo sa presne to, pred čím varoval generál Zalužnyj. Ukrajincom sa rýchlo míňali sily, skracoval čas. A hlavne: zvýšila sa existenčná závislosť Ukrajiny od západnej vojenskej a finančnej pomoci.

Zelenskyj zjavne rozohral vabank. Spoliehal sa na to, že po ukrajinských útokoch na ruské územie (Kursk) Rusi poľavia v tlaku na Donbase. To sa nestalo. A spoliehal sa na to, že americkí demokrati vyhrajú voľby a Spojené štáty nasadia na Ukrajine väčší počet amerických rakiet. A amerických vojenských inštruktorov.

Ani to sa nestalo. Voľby vyhral Trump, ktorý chce Ukrajinu dotlačiť k ukončeniu bojov a k mierovým rokovaniam s Ruskom.

Ukrajine hrozí, že začiatkom roka nebude mať na obranu ani vlastné sily, ani západné (americké). A bude nútená pristúpiť na scenár, ktorý presadzoval generál Zalužnyj – stiahnutie obrany a pripravenosť na mierové rokovania. Lenže to by už bolo za horších podmienok pre Ukrajinu ako v marci 2022, keď prišla prvá ponuka na mierové dohody. Alebo ako v roku 2023, keď mala Ukrajina dostatok záloh, aby mohla rokovať z pozície sily.

V roku 2024 sa naplno potvrdilo to, pred čím realisti varovali od roku 2022, keď NATO aj Ukrajina odmietli rokovania s Ruskom, alebo dokonca od roku 2014, keď ukrajinská armáda zaútočila na proruské regióny v Donecku. A viac ako milión ukrajinských občanov, prevažne z radov ruských menšín, vytlačila do Ruska.

Stratégia nerokovať s Rusmi, vojensky ich poraziť a následne privítať Ukrajinu v NATO sa ukázala ako trestuhodne hlúpa. A sľuby Západu, že bude Ukrajinu vojensky podporovať dovtedy, kým nevyhrá, sa ukázali ako trestuhodne krivé.

Ukrajina za to po desiatich rokoch vojny zaplatila extrémne vysokú cenu. Stratila stotisíce životov, územia, suverenitu. Stala sa existenčne závislou od miliardových západných úverov. A aj od Bidena, aj od Trumpa počúva, že otázka jej členstva v NATO je neaktuálna.

Výsledok: Zelenskyj stratil väčšinovú verejnú podporu. A je len otázkou času, kedy stratí aj úrad, v ktorom presluhuje bez volebného mandátu a bez vízie ako ďalej.

Ukrajina by si po desiatich rokoch vojny na Donbase zaslúžila dve veci: realistické vedenie, ktoré sa nebude riadiť sľubmi západných vojnových jastrabov, ale záujmami národa. A prijateľné mierové dohody.

4. Pád Asada

V prehľade ešte musíme spomenúť najväčšie geopolitické prekvapenie roka: pád asadovského režimu v Sýrii. Asad musel utiecť potom, čo ho Rusko a Irán odmietli vojensky podporiť v boji s povstalcami.

Asadovský režim, ktorý vládol v Sýrii vyše 50 rokov (prežil aj studenú vojnu, aj občiansku vojnu), sa zrútil za pár dní. Sýriu už nebudú ovládať menšinoví alaviti opretí o Rusko a Irán, ale islamisti z radov sunnitskej väčšiny.

O rýchlom postupe džihádistov zrejme rozhodli dvaja susedia Sýrie: Izrael a Turecko. Izrael sériou úderov v Gaze a Libanone zničil veľkú časť Hizballáhu – najbližšieho spojenca Asada. Turecko zas vyzbrojilo povstalcov do novej ofenzívy. Izrael a Západ zrejme rátali s obnovením bojov a otvorením druhého frontu, ktorý by vyčerpával sily Iránu a Ruska.

Na sýrskej dráme však bolo zvláštne, že neprebehla podľa plánov. A nepriniesla očakávaného víťaza.

Plánom bolo obnoviť vnútorný a rámcovo geopolitický konflikt. Víťazom mal byť v prvom rade Izrael a v druhom rade Západ s Ukrajinou – Rusko a Irán mali byť zamestnaní vojnou v Sýrii a nákladnou podporou Asada.

To sa nestalo. Rusko sa nerozhýbalo. Irán sa nerozhýbal. Hizballáh si preväzoval rany. Namiesto obnoveného konfliktu sme sledovali rýchly víťazný pochod islamistov. A poplach v Izraeli. Izraelská armáda spustila rozsiahle bombardovanie prakticky celého územia Sýrie. Letecké útoky boli namierené na vojenské sklady a infraštruktúru.

Popri tom Izrael rozšíril okupáciu sýrskych Golanských výšin.

Okrem Izraela je nervózne aj Turecko. Sýrskych Kurdov, ktorí sú previazaní s tureckou kurdskou menšinou, už nebude vyčerpávať boj proti Asadovi a jeho spojencom. Zrejme sa vrátia k tradičnej náplni práce: k boju za kurdskú suverenitu. Teda k boju proti Turkom.

Takže: Izrael a Turecko spustili (každý s vlastným motívom) sériu udalostí, ktoré sa nakoniec obracajú proti nim.

Faktickým víťazom vojny o Sýriu nie je nijaká z veľmocí. Víťazom sú sunnitskí islamisti. Tí, ktorých Západ aj Rusko viedli na zoznamoch teroristických skupín a ktorí mali slúžiť len ako „bojujúca strana“. Nie ako nová vláda v Sýrii zameraná na veľké zjednotenie sunnitských Arabov od Egypta cez Palestínu a časť Iraku po Sýriu.

Geopoliticky to vyzerá komplikovane a rizikovo. Politicky je však výsledok pomerne spravodlivý. Vyhrali tí, ktorí sa považujú za zástupcov väčšiny a jej záujmov.

A za bojovníkov za slobodu.