V otázke plynu si každá časť Európy hľadala svoje riešenie. Nemecko sa spoliehalo na Nord Stream. Krajiny ako Rakúsko, Slovensko a Maďarsko sú závislé od plynovodu, ktorý vedie z Ruska cez Ukrajinu. Plynovod Jamal z Ruska cez Bielorusko do Poľska bol odstavený najskôr. Okrem toho berú niektoré európske štáty plyn z Alžírska a ďalšie zasa z plynovodu TurkStream.
Každá krajina starého kontinentu si stráži svoj prísun plynu. Nikto sa nechce spoliehať na spoločné európske riešenia. Problém plynu v Európe nám pripomína, že existujú iba spoločné národné záujmy a nie ten európsky. Rovnako ako počas covidu európsky nákup vakcín nič zásadné nevyriešil, ani popieranie suverenity v energetických otázkach nič nevyrieši. Čím skôr sa pripustí, že energetická suverenita nie je bontón populistov, tým lepšie.
Absencia dlhodobej perspektívy
Aj keď niekto môže určite namietať, že európske riešenia predstavujú odoberanie plynu z Nórska alebo prechod na skvapalnený plyn, alebo ešte lepšie je začať sa spoliehať na bioplyn, ktorý je ekologický, tak tieto námietky narazia veľmi rýchlo na ďalší limit.
Spomínaný zoznam určite predstavuje náznaky riešenia, ako sa zbaviť závislosti od plynu, ale zabúda na časovú rovinu problému. A to je druhý dôvod, prečo sa dianie okolo plynu nehodí do dnešného súčasného politického kolotoča.
Takéto nové riešenia si vyžadujú veľa času a hlavne dlhodobé plány. Nielen vybudovať terminály a nové cesty sú projekty na roky a možno aj na desiatky rokov. Zaistiť potrebnú infraštruktúru a personál si vyžaduje veľmi starostlivé a dlhodobé plánovanie zo strany štátu.
Keď človek vidí dnešných politikov bez vízie, ktorí sú schopní meniť svoje názory o stoosemdesiat stupňov podľa toho, z ktorej strany vietor fúka, tak je ťažké si predstaviť, že sme schopní vybudovať tieto veľmi zložité projekty. Navyše sa ešte často musia vyrovnať s administratívnymi prekážkami a zelenou ideológiou, ktorá znižuje a obmedzuje ťažbu zemného plynu najmä v USA. Spojené štáty tak paradoxne nemôžu naplno využiť príležitosť, ktorá sa Američanom ponúka, aby zabrali v Európe miesto po ruskom plyne.
Celú situáciu okolo centrálneho plánovania ešte zhoršuje Európska únia, ktorá síce vyhlasuje a proklamuje, že je potrebné zbaviť sa závislosti od ruského plynu, lenže tejto závislosti sa máme zbaviť projektami, ktoré sa začnú realizovať až v roku 2030. Znie to ako plán, len si človek nie je istý, či v roku 2030 bude Európska únia fungovať. Už teraz sa javí, že Nemecko a Francúzsko už nebudú môcť financovať jej bežný chod, nieto sa potom ešte pustiť do financovania náročných energetických projektov.
Prečo nie je ľahké zbaviť sa ruského plynu?
Časová perspektíva je veľmi dôležitá na pochopenie problematiky plynu, ale všeobecne aj celého fungovania komoditného trhu. Našťastie veľké kontrakty na komoditnom trhu nie sú iba v gescii štátu, pretože by to znamenalo, že hodnotoví politici by veľmi skoro doviedli celú situáciu do slepej uličky.
Komoditný trh funguje na základe kontraktov. Veľkí zákazníci nekupujú ropu alebo plyn každý deň, ale dohodnú sa na vopred odobranom objeme za fixnú cenu. Táto situácia vyhovuje všetkým, pretože nakupujúci ani predávajúci nie sú rojkovia a uvedomujú si, že za burzovými číslami je konkrétna realita.
Kontrakty sú výhodné pre nakupujúceho, pretože môže vopred naplánovať rýchlosť ťažby. Pre predávajúceho potom kontrakt predstavuje istotu stabilnej ceny bez ohľadu na cenové výkyvy na komoditných trhoch. Cenové výkyvy sú spôsobené hlavne tým, že sa na burzách obchoduje iba voľné množstvo ropy a plynu, ktoré nie je viazané na tieto obrovské kontrakty.
Práve toto malé množstvo voľných energií spôsobuje, že väčší problém, ako napríklad výpadok iránskej ropy, môže negatívne ovplyvniť cenu, aj keď napríklad Irán predstavuje iba štyri percentá ropnej produkcie. To isté platí pre plyn s tým rozdielom, že veľkých hráčov s plynom je na svete stále menej ako tých s ropou.
Veľké kontrakty sú zároveň dvojsečná zbraň, pretože v prípade ich nedodržania sa dodávateľ vystavuje nebezpečenstvu arbitráže a veľkých náhrad škôd. To je, mimochodom, hlavný dôvod, prečo plyn nebol predmetom sankcií.
Niektoré ruské banky boli odstrihnuté od platobného systému SWIFT (Gazprombank, ktorá umožňuje prijímať platby za plyn, na zozname nie je) a ruská ropa bola vystavená obmedzeniam. Ruský plyn však nie. Veľké európske firmy by sa totiž mohli začať súdiť a nie je vôbec jasné, kto by tú škodu zaplatil. Dlhodobé kontrakty tak zaistili fungovanie a dali čas na vyriešenie situácie.
Času je málo
Európa ako celok znížila svoju závislosť od ruského plynu, to je pravda. Ešte v roku 2021 odoberala zhruba 150 miliárd kubických metrov plynu. V roku 2022 to bolo 78 miliárd. Nasledujúci rok 2023 to bolo 43 a tento rok sa odhaduje okolo 36 miliárd kubických metrov plynu.
Starý kontinent nahradil ruský plyn dodávkami skvapalneného plynu z USA, ktorý narástol z 18,9 miliardy kubických metrov v roku 2021 na súčasných 57 miliárd kubických metrov. Rovnako aj nórsky plyn sa snažil nahradiť výpadok ruského plynu. Šťastím v nešťastí je spomalenie nemeckého priemyslu, vďaka čomu dopyt po plyne nie je tento rok príliš silný. Aj napriek tomu bude kríza okolo plynu pretrvávať minimálne dva roky. Nastupujúci americký prezident Donald Trump sa bude snažiť odstrániť administratívne prekážky pre zvýšenie produkcie, no nie je to otázka len administratívy, ale budovania novej infraštruktúry.
Hodnotoví politici tak dúfajú, že skvapalnený plyn vyrieši všetky problémy. Ale to jej znova trochu príbeh o rytieroch a o drakovi. Aj ten má niekoľko limitov, ktoré sa budú musieť brať do úvahy. Prvým je, že najväčším odberateľom skvapalneného plynu je Čína. Tá má na mnoho rokov uzavreté dlhodobé kontrakty, a tak môže využívať svoj geopolitický vplyv, aby otriasala celým sektorom. Druhým je, že skvapalnený plyn ešte viac zvýši dôležitosť dvoch prieplavov – Panamského a Suezského. Ich zablokovanie z akéhokoľvek dôvodu by spôsobilo energetický kolaps. Trh s plynom nám tak bude ďalej nivočiť náš rozprávkový svet.
