Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam zverejnené údaje o dovoze vykazujú nárast spotreby ruského plynu v Českej republike. Ruský plyn napríklad predstavoval v decembri 2023 zhruba 58 percent celkového dovozu komodity do ČR a v januári 62 percent.
Ekonóm Lukáš Kovanda na sklonku roka dokonca napísal, že Česko v roku 2024 masívne zvýšilo dovoz zemného plynu z Ruska, a to medziročne až o 530 percent. Ruský plyn podľa neho zažíva v Česku mohutný „comeback“, keď tam od januára do októbra 2023 pritieklo z Ruska bezmála 146-tisíc ton plynu, zatiaľ čo v rovnakom období roka 2024 to bolo už takmer 916-tisíc ton.
Samozrejme, tieto údaje okamžite spochybnili všetky tvrdenia Prahy o úspešnej diverzifikácii a k veci sa museli vyjadriť vládni predstavitelia aj odborníci z odvetvia. Ukázalo sa, že hoci Česi už celkovo nie sú závislí od ruského plynu (majú ho pokrytý z iných zdrojov), obchodníci ho zjavne radi nakupujú.
Napríklad preto, aby boli na trhu s plynom konkurencieschopní, keďže ruský plyn a jeho preprava do krajiny je o niečo lacnejšia ako alternatíva z Nórska či ďalších krajín, ktoré dodávajú do Európy skvapalnený plyn po mori. Tvrdí to aj bývalý český minister priemyslu a obchodu a súčasný eurokomisár Josef Síkela, podľa ktorého je ruský plyn pre firmy jednoducho výhodnejší.
To znamená, že sú možné dve rôzne veci súčasne – Česká republika dosiahla skutočnú diverzifikáciu, ale ruský plyn je v jej plynovodoch stále prítomný, a to práve vďaka slobodnej voľbe obchodníkov. Napriek tomu možno substitúciu vo forme LNG považovať za úspech.
Na rozdiel od Českej republiky má Slovensko možnosti o niečo viac obmedzené, a preto je s blížiacim sa ukončením tranzitu cez Ukrajinu v o niečo horšej situácii. Hoci má Slovenský plynárenský priemysel (SPP), hlavný hráč na našom trhu, zabezpečený relatívny dostatok diverzifikačných kontraktov [pokrývajú viac ako polovicu objemu spotreby zákazníkov, pozn. red.], naši susedia v tomto smere spravili viac, keď sa plynovody a zásobníky plynu dostali do rúk štátu. Ten tak získal kontrolu nad strategickou infraštruktúrou a do istej miery garantuje bezpečnosť celého sektora.
Čo sa týka kapacitných obmedzení pri regazifikácii, v súčasnosti majú krajiny stredoeurópskeho regiónu už päť vlastných terminálov LNG s celkovou kapacitou 24 miliárd kubických metrov ročne. Poľský terminál v Świnoujście momentálne zvyšuje svoju kapacitu na takmer osem miliárd kubíkov ročne. Dokonca aj tri súčasné nemecké plávajúce terminály by sa mali v najbližších mesiacoch rozšíriť približne dvojnásobne a obsluhovať 31 miliárd kubických metrov plynu ročne. Stredoeurópske krajiny tak v tomto roku rozšírili svoju kapacitu opätovného splyňovania na minimálne 40 miliárd kubíkov.
Aj toto číslo je však stále menej ako polovica predchádzajúcej úrovne dodávok ruského plynu do našej časti starého kontinentu. Vďaka kombinácii ďalších opatrení, ako je lepšia dostupnosť terminálov v severnom Taliansku, Belgicku alebo Holandsku, realizácia nových plynovodov (napríklad Baltic Pipe), výrazné zvýšenie prepravných tokov z Azerbajdžanu a Nórska či súčasná nižšia celková spotreba, však možno predpokladať, že dovoz plynu z Ruska do Českej republiky v roku 2025 nebude vôbec potrebný.
Nemalo by sa to však zamieňať s tým, že ak bude východnou trasou stále dostupný, obchodníci ho nebudú naďalej nakupovať – ide totiž evidentne o najlepšiu alternatívu na trhu.
