Alexander Rahr: Slovensko by si zaslúžilo hostiť rokovania Putina s Trumpom

Najzaujímavejším bodom stretnutia je Putinom podporený návrh, aby sa Bratislava stala miestom na rokovania medzi Ruskom, Amerikou a Ukrajinou. Zaujímalo nás, ako a kde vznikla idea o Bratislave ako mieste na rokovania a položili sme si otázku, čo by takéto rokovania mohli priniesť.

Prečo Bratislava opäť vyhovuje Rusom aj Američanom

Najskôr však začnime citátom ruského prezidenta, v ktorom rokovania s premiérom Ficom spomenul. Do médií sa dostala iba zredukovaná časť, celý prepis je možné nájsť na tomto linku, prípadne na videu nižšie (celá tlačovka je dostupná tu).

Otázku na závery rokovaní Putina s Ficom položila redaktorka agentúry TASS, Putin odpovedal nasledovne:

„Je pravidlom, že nehovoríme do médií, o čom sme hovorili (na rokovaní), ak nie je súhlas zverejniť obsah rozhovoru, no ja predpokladám, že pán Fico sa neurazí, ak poviem, o čom sme hovorili.

Áno, pán Fico povedal, že ak budú rozhovory o mierovom riešení a chcel by som podčiarknuť, že pán Fico hovoril o mierovej regulácii. Neviem či hovoril s niekým z vedenia a ešte s niekým v Európskej únii, on hlavne a predovšetkým hovoril o mierovom riešení na Ukrajine (...), neviem, či by mohol byť niekto v Európe alebo niekde proti, no on hovoril predovšetkým o mierovej dohode na Ukrajine, to po prvé.

Po druhé. Čo sa týka miesta rozhovorov, áno, povedal, že by rád ponúkol miesto pre také rozhovory vo svojej krajine, ak k nim príde. My nie sme proti. Prečo nie? Slovensko zaujíma z nášho hľadiska takú neutrálnu pozíciu a pre nás je to prijateľné miesto.“

Dodajme, že Bratislava zároveň vyhovuje aj Američanom. Sme členským štátom NATO, americký prezident Trump má u nás podstatne väčšiu akceptáciu a prijatie ako vo väčšine európskych štátov, Trump si rozumie aj s Ficom. Niečo podobné už napokon v minulosti na Slovensku využil prezident George W. Bush, o tom za moment.

Čí to bol nápad

Ako a kde teda vznikla idea, že by sa v Bratislave mohli uskutočniť mierové rozhovory o Ukrajine? A najmä - čo by takéto rozhovory mohli priniesť? Túto druhú otázku môžeme pokojne označiť za otázku roka 2025.

Rokovania o skončení vojny a mieri na Ukrajine by boli pre Slovensko reputačným úspechom. Fico, ktorý je západným mainstreamom účelovo nálepkovaný ako proruský politik, by sa z tohto tlaku mohol vymaniť, krajina by získala lepší imidž. Pre premiéra by to boli body pred domácim, aj európskym publikom.

Oplatí sa pripomenúť, že americký a ruský prezident sa už v Bratislave raz stretli – teraz vo februári to bude presne 20 rokov, čo v Bratislave rokovali prezident Bush a Putin, témou bol vtedy Irak, Severná Kórea, Sýria a Libanon, Izrael a Palestína.

Boli to ešte staré časy, keď Bush hovoril o tom, že sa pozrel Putinovi do očí a zazrel jeho dušu, čo znamenalo, že mu dôveroval. Putin síce kritizoval vojnu v Iraku, ale s postupom v Afganistane po 11. septembri 2001 Rusko Amerike pomohlo.

V Bratislave vo februári 2005 síce žiadne oslnivé ani prelomové rokovania neboli, ale aspoň spolu americký a ruský prezident priateľsky hovorili. Americký prezident dokonca zaplnil Hviezdoslavovo námestie, na ktoré mu ľudia prišli zatlieskať. To by sa mu už v tom čase inde v Európe nepodarilo.

Všetko sa zmenilo o tri krátke roky na samite NATO v Bukurešti.

NATO začalo o Ukrajine a Gruzínsku hovoriť ako o budúcich členoch aliancie, Západ ignoroval Putinove vystúpenie na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007, kde Putin hovoril o dôsledkoch, ak by Západ chcel rozšíriť NATO o Ukrajinu. V auguste 2008 začala vojna v Gruzínsku.

Dnes, po 20 rokoch od prvého samitu v Bratislave, je teda svet výrazne zložitejší.

Putin však Bratislavu vyslovil, aj keď nehovoril o nej ako mieste stretnutia s Trumpom, len ako o možnom mieste na rokovania o mieri na Ukrajine.

K opatrnosti navádza aj Alexander Rahr, s ktorým som o téme hovoril telefonicky. Práve Rahr bol totiž jedným z prvých, kto o Bratislave ako možnom mieste na rokovania verejne hovoril. A to spoločne s Ašotom Grigorianom, arménskym podnikateľom a lobistom s dobrými väzbami na vládnych politikov. Bol to Grigorian, kto o tom hovoril v auguste tohto roku Robertovi Ficovi a jeho nápad zaujal.

Alexander Rahr chce byť predstavený ako politológ, ktorý žije v Berlíne, jeho životopis je však dlhší. Rahr krotí prípadné nadšenie, o téme chce hovoriť „veľmi opatrne, situácia sa stále vyvíja, bolo by veľmi predčasné z toho rýchlo urobiť vážnu analýzu.“

Alexander Rahr je potomkom ruskej - takzvanej bielej - emigrácie, v minulosti pracoval pre vplyvné inštitúcie oboch veľmocí, aj ako konzultant RAND Corporation či senior analytik pre Rádio Slobodná Európa a Rádio Sloboda, ale aj ako európsky poradca pre Gazprom, riaditeľ výskumu pre Nemecko-ruské fórum, je zakladateľom berlínskeho euroázisjkého klubu či dlhodobým účastníkom Valdajského klubu.

Rahr a arménsky podnikateľ Ašot Grigorian začali o Bratislave ako o mieste, na ktorom by sa mohli raz konať mierové rokovania o Ukrajine, hovoriť na dvoch bratislavských konferenciách, ktoré organizoval Ašot Grigorian. Bolo to ešte pred zvolením Trumpa a teda aj pred zmenou atmosféry, ku ktorej po amerických voľbách došlo.

„Nie je to fantastické, že práve počas týchto dvoch bratislavských konferencií zaznelo spojenie Bratislava ako miesto mieru, pán Grigorian, ktorý ich obidve organizoval a ja sme o tom špekulovali, a teraz o tom verejne hovoril prezident Putin, ktorému to navrhol premiér Robert Fico,“ hovorí Rahr.

Samozrejme, že obaja lídri nepočuli naše návrhy priamo, drží sa Rahr pri zemi, ale idea žije a bola vyslovená. Slovensko má podľa neho špeciálne postavenie, „ako krajina NATO, ktorú Putin označil za neutrálnu,“ čo je podľa neho dobrá pozícia na „platformu pre rokovanie“.

Rahr si myslí, že Bratislava má lepšiu logiku ako nejaká ázijská krajina či Turecko, „rusko-ukrajinská vojna je napokon európskou vojnou, bolo by preto lepšie, keby sa o mieri rokovalo v Európe“. Najskôr by to malo byť vo formáte USA - Rusko, potom Rusko - Ukrajina, domnieva sa Rahr.

„Slovensko by si zaslúžilo hostiť takéto stretnutie medzi Putinom a Trupom a mierové rokovania,“ hovorí berlínsky politológ.

Ako by to mohlo vyzerať

Trump sa ujme moci po prísahe 21. januára 2025, dovtedy nemôže konať. Aj potom budú aj pri najlepšej vôli na stole ďalšie prekážky, Rahr spomína protokol, všetko to bude potrebovať čas, stretnutie by sa pri priaznivom vývoji mohlo najskôr konať niekedy vo februári až marci 2025.

Dôležité podľa neho je, že rokovania môžu aj stroskotať. „A to je pre obe strany dôležitý faktor, ktorý si uvedomujú, aby nedošlo k chybe. Preto treba k rokovaniam pristupovať maximálne seriózne,“ dodáva, najmä ak niektoré „médiá zostávajú v ideologickej pasci“. Dôležité však je, aby si všetky strany uvedomili, že „Ukrajina nemá realistickú šancu znovu získať kontrolu nad územiami, ktoré Rusko dobylo. Realistické myslenie je dnes absolútne nevyhnutné, napokon, aj Rusko stráca množstvo vojakov, techniky a tak ďalej, aj Rusi si chcú sadnúť za stôl a rokovať,“ dodáva Rahr.

Ďaleko nad rámec toho, či by k tomu došlo v Bratislave, je úvaha o tom, ako by takéto rokovania mohli vyzerať. Realistických scenárov je totiž podstatne viac, nielen jeden, pokúsim sa Rahrovi oponovať a začneme sa o ústrednej otázke roka 2025 podrobnejšie rozprávať.

Rusi chcú podľa neho dosiahnuť tri ciele. Územie Ukrajiny medzi nimi primárne nie je, čo však neznamená, že by sa dobytých území vzdali.

Prvým cieľom má byť, aby vznikla dohoda, že NATO sa nebude rozširovať ďalej na východ, najmä nie na Ukrajinu. Rahr si myslí, že obojstranne akceptovaným riešením by mohla byť časová hranica 25 rokov. Teda, že by sa USA a NATO zmluvne zaviazali, že Ukrajina sa nestane členom aliancie najbližších 25 rokov.

Oponujem mu, že Putin na decembrovej tlačovke opäť hovoril, že pre Rusko nehrá rolu, či sa hovorí o rozširovaní NATO o Ukrajinu dnes alebo o desať-pätnásť rokov, že je to principiálne tá istá vec. Odloženie pre Rusko znamená len čas na vyzbrojenie Ukrajiny, a to nie je trvalé riešenie.

„25 rokov je len formula, mierové dohody sa predsa nerobia na večnosť, a 25 rokov je obrovský a dlhý časový úsek, čokoľvek sa môže dovtedy stať,“ reaguje Rahr. Pôsobí to na mňa nevierohodne, ale Rahr trvá na svojom, myslí si, že Putin si tým principiálnym postojom len vytvára predpolie na rokovania a že toto bude schopný akceptovať.

Rusko to však vždy dôsledne odmietalo, o časovom odklade začal kedysi hovoriť Kissinger, keď na konci života zmenil svoj dlhoročný názor, že Rusko nemôže akceptovať rozšírenie NATO na Ukrajinu. Napokon, Rusi ukázali, že boli ochotní kvôli tomu vstúpiť do vojny.

Druhý cieľ, ktorý podľa Rahra chcú Rusi dosiahnuť, je aby ruská kultúra a reč boli chránené. Do tohto procesu by sa mohli angažovať iné organizácie, napríklad OSN alebo OBSE, Rahr to považuje za dosiahnuteľný a menej sporný bod, tlaky tu podľa neho budú slabnúť.

Za hlavný bod označuje, že „Rusko si chce vydobyť väčší rešpekt“. Rokovania Putina s Trumpom by boli toho prejavom, „pre Putina by to bol úspech, pre Trumpa tiež“.

„A práve tomu by mohla poslúžiť Bratislava,“ dodáva Rahr, „Rusko by bolo týmto považované za veľmoc“.

Ukrajinský prezident Zelenskyj by si podľa neho tiež mal uvedomiť, že „ďalšie bojovanie nedáva zmysel, pretože Ukrajina na to nemá mužov, zbrane, ani nič ďalšie. Pokojne si môžu vytvoriť svoj vlastný ukrajinský naratív, ako sa dokázali ubrániť a donútili Rusov jednať, to je úplne OK,“ hovorí Rahr, všetci by sa mali na konci cítiť ako víťazi. Veď aj „pre Európu je pokračovanie vojny príliš nákladné, situácia je príliš nebezpečná, stále nám hrozí jadrová vojna,“ doplní.

Alexander Rahr si myslí, že Trump bude na EÚ tlačiť, aby Ukrajinu zobrali do EÚ a prevzali tak zodpovednosť.

Namietnem, že tak, ako by členstvo Ukrajiny zničilo NATO, pretože by nás doviedlo do vojny s Ruskom, tak by členstvo Ukrajiny mohlo poľahky zničiť aj EÚ. Náklady na túto krajinu sú totiž až príliš vysoké, ak by Ukrajina pokračovala vo vojne, potrebovala by polovicu ročného rozpočtu EÚ. A to je jednoducho nepriechodné.

Rahr nesúhlasí, pretože si myslí, že Ukrajina môže mať iný typ členstva, že môže ísť o špecifickú dohodu s množstvom reštrikcií. „Ide najmä o to, aby Zelenskyj a Ukrajina nezostali v izolácii, aby aj oni sedeli za stolom. Už dávnejšie som napísal, že Ukrajina by sa mohla stať svojím spôsobom protektorátom EÚ, zaväzovala by ju európska legislatíva a Kyjev by musel plniť množstvo Bruselom predpísaných cieľov. Ukrajina však potrebuje získať kompenzácie za stratu svojich území vo vojne s Ruskom,“ hovorí Rahr.

To by z pohľadu Trumpa podľa neho riešilo situáciu – „Ukrajina by nebola v NATO, bola by v EÚ, na jej území by pre pocit väčšej bezpečnosti mohli byť prítomné aj francúzske či dokonca nemecké jednotky – ako modré prilby, čiže nie aby bojovali, ale aby boju predchádzali. Myslím si, že sme k tomu blízko,“ hovorí Rahr.

Iný a nepríjemne realistický scenár

Aj tu sa nemeckému analytikovi pokúsim protirečiť.

Pred Vianocami som počul z dobre informovaného zdroja názor, že počas ostatného stretnutia Orbána s Trumpom v Mar-a-Lago na Floride, ku ktorému došlo v úzkej spoločnosti Trumpa, jeho vyslanca pre Ukrajinu Keitha Kelloga a budúceho poradcu pre národnú bezpečnosť Mikea Waltza, mal Trump Orbánovi povedať, že to, čo urobí voči Ukrajine, sa nebude Európe páčiť. Vanie z toho trochu iný realizmus.

Trump sa môže pokúsiť o mierové rokovania, ale ak jeho postup Kyjev a európski spojenci odmietnu, čo dnes vyzerá pravdepodobne, môže zareagovať typicky americkým spôsobom – že sa USA z Ukrajiny stiahnu, Američania budú postupne znižovať financie a presunú bremeno financovania Ukrajiny na Európu. Rusov to posilní a Ukrajinu uvrhne do chaosu. Trump bude vyčkávať.

Z Ukrajiny sa tak môže stať národ, ktorý sa bude cítiť oklamaný zo všetkých strán, vznikne niečo ako ukrajinský terorizmus, ktorý sa bude mstiť, v okolitých krajinách (vrátane Slovenska) začne operovať ukrajinská mafia. Rusko bude v Európe stále štátom, ktorý za to ponesie zodpovednosť, preto sa s ním nevyjednáva a najväčšou obeťou budú Ukrajinci, Európa prehĺbi svoju závislosť na USA.

Rahr to označí za najhorší z možných scenárov, ale aj on ho považuje za realistický a možný. Myslí si však, že mu treba za každú cenu predísť. Ukrajine by v takomto prípade hrozila dezintegrácia štátu a spoločnosti. Zväčšilo by to rozdiely medzi Ukrajincami na východe a na západe krajiny, ktoré do istej miery pomohla vojna proti Rusku zoceliť. Ale štáty EÚ podľa neho takýto vývoj nedopustia, dôvody vidí v „geopolitike a európskych hodnotách“.

Podľa Rahra je možných viacero negatívnych scenárov, preto verí, že „Nemci a Francúzi dokážu chrániť Ukrajinu aj pred Ukrajincami samotnými. Budú ich k tomu tlačiť ich vlastné európske hodnoty a geopolitické záujmy. Nemali by ste to podceňovať,“ dodáva.

Otázka znie, kto vlastne koho po celý čas podceňuje. Začalo to už v roku 2008 v Bukurešti a zdá sa, akoby táto hra nemala konca.