Moskovská Nezavisimaja gazeta (skrátene nazývaná NG) zverejnila článok písaný v mene redakcie (editoriál), ktorý bol venovaný ceste nášho premiéra Roberta Fica do Ruska. To znamená, že táto návšteva a stretnutie s prezidentom Vladimirom Putinom boli dôležité nielen pre slovenskú, ale aj pre ruskú verejnosť.
Lojálny opozičník
Samozrejme, že aj ďalšie ruské médiá informovali čitateľov o tejto udalosti. To, že zdôrazňujem práve noviny NG, je spojené hlavne s výnimočným postavením, ktoré zaujíma NG a jej šéfredaktor v súčasnej ruskej tlači.
Konštantín Remčukov nie je na Slovensku príliš známy, no v Rusku patrí k najuznávanejším novinárom a odborníkom na politiku a ekonomiku. Stačí povedať, že v roku 2019 mu Putin oficiálne zablahoželal k jeho 65. narodeninám, čo spôsobilo určitý šok, keďže ani nemal okrúhle jubileum. Naposledy mu prezident opäť osobne blahoželal už k jeho 70. narodeninám, poslal mu telegram, ktorého text bol napísaný viac ako pochvalnými slovami.
Môžete sa opýtať: čo je na tom zvláštne? Nuž to, že NG na čele s Remčukovom je dnes snáď jediným nezávislým médiom, ktoré je legálne vydávané v Rusku. Vo svojich hodnoteniach starostlivo zachováva objektivitu, vojnu na Ukrajine neodsudzuje, ale ani neschvaľuje, čo je pre iné legálne médiá neprijateľné.
A teraz niečo, čo napísal šéfredaktor Remčukov pri zhrnutí výsledkov roku 2024: „Pád režimu Bašára Asada na konci roka opäť potvrdil nespochybniteľný fakt: percento hlasov, ktoré diktátor/autokrat/uzurpátor získal v posledných voľbách (pred pádom), neznamená nič. Nikto z '95 percent podporovateľov' ho nevyšiel brániť".
Pre ruských čitateľov to znie ako otvorené až drzé varovanie Putinovi. Ako vidieť, nie je tu žiadna „ruská propaganda“.
Táto nezávislosť NG v zvláštnej kombinácii s jej blízkosťou ku Kremľu robí z týchto novín obzvlášť zaujímavý a objavný list pre kriticky a analyticky zmýšľajúcich čitateľov.
Mrznúci Slováci
Takže späť k Ficovej návšteve Moskvy. Nepodpísaný editorial najprv oboznamuje čitateľov s priebehom udalostí, dobre známych na Slovensku, no oveľa menej v Rusku. Zmysel tejto cesty je pre neho celkom jasný: Ukrajina sa chystá zastaviť tranzit ruského plynu, čo je pre Slovákov veľmi znepokojujúce. Fico chcel tento problém riešiť priamo. Za to dostal od opozície obvinenia z „vlastizrady“ a ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj dokonca vyhlásil, že tento prípad by mal zaujímať slovenské spravodajské služby, čo je jasné zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu.
Zelenskyj tiež povedal, že už predtým ponúkol slovenskému premiérovi „náhradu strát z ruského tranzitu“, ako aj pomoc pri hľadaní alternatívnych surovín „na žiadosť Európskej komisie“. Fico to odmietol. Zelenskyj zdôraznil, že „z nejakého dôvodu považuje Fico Moskvu za ziskovejšiu“, čím priamo naznačuje „pracovanie do vlastného vrecka alebo zradu národných záujmov“.
Toto, ako už upozornil aj Michal Čop, naozaj nie sú slušné vyhlásenia.
NG píše, že zabezpečiť dodávky plynu a ropy je Ficova povinnosť ako premiéra. A je celkom pochopiteľné, prečo sa mu tu a teraz Moskva zdala dôležitejšia. Samotná Ukrajina žije v dlhoch a nie je schopná nikomu nič kompenzovať: Zelenského sľuby boli nezodpovedné. Nejasné je aj to, prečo by členský štát EÚ potreboval vo vzťahoch s Bruselom sprostredkovanie inej krajiny, ktorá ani nie je členom EÚ. Autor editoriálu poznamenáva, že by slovenské obyvateľstvo začalo mrznúť skôr, ako Kyjev vyťaží z európskej byrokracie alternatívne suroviny pre Slovensko, prípadne mu vykompenzuje ekonomické straty.
Ekonomický nacionalizmus
Inými slovami, NG považuje Ficovu cestu do Moskvy za opodstatnenú, a to nielen starostlivosťou o „mrznúcich Slovákov“. Zároveň cituje myšlienku maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý povedal, že sa drží myšlienky ekonomickej neutrality vo vzťahoch s Ruskou federáciou. Tato politika, podľa NG, by sa dala nazvať aj „ekonomickým nacionalizmom“, aby sa zdôraznilo, ako sa odlišuje od trendov globalizácie, zjednocovania a lojality k spoločným štruktúram, ako je EÚ.
Príkladov takejto neutrality alebo ekonomického nacionalizmu je vo svete čoraz viac. Turecko chce vybudovať superhub a predávať do Európy dovážaný skvapalnený zemný plyn z Ruska a Azerbajdžanu. India robí rekordné nákupy ruskej ropy. To znepokojuje podporovateľov sankcií, ktorí hľadajú páku na takéto krajiny. No zo všeobecného poriadku vyčnievajú najmä Orbán a Fico. Ich krajiny sú členmi EÚ, a teraz sa ukazuje, že sa nechcú spájať s EÚ v jednej z hlavných politických otázok – pokračujúcom tlaku na Rusko po zvolení Trumpa.
Orbán opakovane označuje protiruské sankcie za katastrofálne pre európsku ekonomiku. Počas maďarského predsedníctva EÚ sa snažil samostatne presadzovať mierové iniciatívy bez toho, aby ich koordinoval s európskou diplomaciou. To však neprinieslo požadovaný účinok. Európa podľa neho prehrala konflikt na Ukrajine, hoci si to nechce priznať.
Sebectvo alebo predvídavosť?
Fragmentácia globalizačných procesov v čase krízy, ako boli posledné roky, je pochopiteľná - naznačuje NG. Už počas pandémie mnohé európske štáty cítili, že spoločné štruktúry fungujú dobre, keď je potrebné niečo regulovať a zakazovať, ale nie vtedy, keď je potrebné pomôcť. V problémoch každý riskuje, že zostane sám. Orbánove gestá aj Ficova cesta sú preto činy založené na novozískaných skúsenostiach, ale možno ich vnímať aj ako pokusy predvídať kontúry budúceho, povojnového sveta a snahy poskytnúť svojim krajinám v ňom dôstojné miesto a postavenie.
Elity jednotlivých krajín prejavujú v otázke vzťahov s Ruskom samostatnosť (niektorí v EÚ povedia, že je to sebectvo) nielen preto, že je to čas na budovanie vzťahov do budúcnosti. Ale rozhodnutia ako zastavenie tranzitu plynu nechávajú práve na národných politikov a nie európskych úradníkov, čeliť znepokojeným a niekedy nahnevaným voličom, ktorým nie je možné "predať" myšlienku európskej či inej solidarity.
Článok v NG vznikol ešte skôr, ako sa ukázalo, že na stretnutí Fica s Putinom sa hovorilo aj o tom, že by sa Slovensko mohlo stať miestom mierových rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou. Táto informácia pritom vrhá nové svetlo na situáciu. Ak by sa to podarilo zrealizovať, výrazne by to zvýšilo medzinárodnú prestíž našej krajiny. A zároveň by to umlčalo dnešných Ficových kritikov, odsudzujúcich jeho cestu: mier je predsa želaným cieľom každého.
K vnútornej slovenskej politike len dodajme, že v súčasnosti silnejúcu liberálnu vlnu možno moderovať len presvedčivým národno-vlasteneckým programom a propagandou. Zvyšovanie úlohy Slovenska v EÚ a vo svete, samostatné správanie, za ktorým stoja národné záujmy vrátane ekonomického nacionalizmu, umožňuje občanom cítiť hrdosť na svoju krajinu. Návšteva premiéra v Moskve tak dáva nádej na zmeny aj vo vnútropolitických trendoch.