Víkendové čítanie: Na dne v Paríži a Londýne

Na dne v Paríži a Londýne

Prvý dotyk s chudobou je vcelku zvláštny. O chudobe ste veľa premýšľali – je to vec, ktorej sa celý život bojíte, niečo, o čom viete, že skôr či neskôr nastane, a ona je úplne a prozaicky iná. Mysleli ste si, že bude jednoduchá, ale je mimoriadne zložitá. Mysleli ste si, že bude hrozná, a pritom je len špinavá a nudná. Ako prvú objavíte osobitú poníženosť chudoby; zmeny, ku ktorým vás privedie, zložitú lakomosť, viac vytierania taniera chlebom.

Objavíte napríklad tajnostkárstvo spojené s chudobou. Z ničoho nič musíte vystačiť so šiestimi frankmi na deň. Samozrejme, neodvážite sa priznať to – musíte predstierať, že žijete ako predtým. Od začiatku sa zaplietate do siete lží a aj s nimi ledva vyžijete. Prestanete posielať oblečenie do čistiarne a práčka vás odchytí na ulici a pýta sa prečo. Niečo zamrmlete a ona si myslí, že posielate šaty niekam inam a znepriatelíte si ju na celý život. Trafikant sa vás pýta, prečo ste obmedzili fajčenie. Chcete odpovedať na listy, ale nemôžete, lebo známky sú pridrahé. A potom je tu jedlo – jedlo je najväčší problém zo všetkých. Každý deň v čase vyhradenom na jedlo sa vyberiete von, zdanlivo do reštaurácie, a hodinu sa ponevierate po Luxemburských záhradách a sledujete holuby. Potom prepašujete jedlo domov vo vreckách. Vašou potravou je chlieb s margarínom alebo chlieb a víno a dokonca aj jedlo ovládajú lži. Namiesto domáceho chleba si musíte kupovať ražný, pretože bochníky ražného chleba sú síce drahšie, ale sú okrúhle a dajú sa prepašovať vo vreckách. Toto vás stojí denne jeden frank navyše. Niekedy, aby ste urobili dojem, musíte minúť šesťdesiat centimov na pijatiku, a teda sa primerane ukrátite o jedlo. Zašpiní sa vám bielizeň a minie sa vám mydlo aj žiletky. Potrebovali by ste si skrátiť vlasy, a tak sa pokúsite ostrihať sa sám, ale dopadne to tak hrozne, že aj tak musíte ísť ku kaderníkovi a stojí vás to denný rozpočet na jedlo. Celý deň klamete a sú to drahé lži.

Zistíte, ako mimoriadne neistých je vašich šesť frankov na deň. Dejú sa malicherné pohromy a pripravujú vás o jedlo. Zaplatíte posledných osemdesiat centimov za pol litra mlieka a varíte ho na liehovom variči. Kým ho varíte, po predlaktí vám lezie ploštica. Nechtom do nej ťuknete a bum, padne rovno do mlieka. Nedá sa nič robiť, len mlieko vyliať a zostať bez jedla. 

Idete do pekárne kúpiť si libru chleba a čakáte, kým predavačka odreže libru pre ďalšieho zákazníka. Je nešikovná a odreže viac ako libru. „Pardon, monsieur,“ povie, „Predpokladám, že vám neprekáža zaplatiť dve sous navyše?“ Libra chleba stojí frank a máte presne jeden frank. Keď si pomyslíte, že aj vás môže požiadať zaplatiť dve sous navyše a budete musieť priznať, že ich nemáte, v panike utečiete. Potrvá hodiny, kým sa znova odvážite vybrať do pekárne.

Idete k zeleninárovi, aby ste si za jeden frank kúpili kilogram zemiakov. Jedna z mincí je však belgická a predavač ju odmietne. Vykradnete sa z obchodu a už tam nikdy nemôžete vojsť.

Zatúlali ste sa do slušnej štvrte a vidíte prichádzať zámožného priateľa. Aby ste sa mu vyhli, odbočíte do najbližšej kaviarne. Keď už ste v kaviarni, musíte si niečo kúpiť, a tak miniete posledných päťdesiat centimov na šálku čiernej kávy, v ktorej pláva mŕtva mucha. Tieto pohromy by sa dali počítať na stovky. Sú súčasťou finančnej tiesne.

Zistíte, aké je to hladovať. S chlebom a margarínom v žalúdku sa vyberiete von a prezeráte si výklady. Všade je jedlo, ktorým sa vo veľkom plytvá; celé prasatá, koše horúcich bochníkov, veľké žlté hrudy masla, šnúry s klobásami, hory zemiakov, obrovské syry gruyère pripomínajúce mlynské kamene. Pri pohľade na toľko jedla vás prepadne usmrkaná sebaľútosť. Chcete uchmatnúť bochník a utekať a prehltnúť ho skôr, než vás chytia. Ale zdržíte sa. Z číreho strachu. 

Objavíte nudu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou chudoby. Sú to chvíle, keď nemáte čo robiť, ale keďže ste hladný, nič vás nezaujíma. Pol dňa ležíte v posteli a cítite sa ako jeune squelettev Baudelairovej básni. Jedine jedlo by vás mohlo prebudiť. Zistíte, že človek, ktorý čo len týždeň žije len na chlebe a margaríne, už nie je človekom, len žalúdkom s niekoľkými priľahlými orgánmi. 

Toto – mohol by som v opise pokračovať, ale je to všetko o tom istom – je život so šiestimi frankmi na deň. Takto žijú v Paríži tisíce ľudí – živoriaci umelci a študenti, prostitútky za zenitom, nezamestnaní všetkého druhu. Je to akoby predmestie chudoby.

 V chudobe existuje ešte jeden pocit, ktorý je veľkou útechou. Podľa mňa ho zažil každý, kto bol vo finančnej núdzi. Je to pocit úľavy, takmer potešenia, keď viete, že ste konečne naozaj na dne. Toľkokrát ste si hovorili, že vyjdete na psí tridsiatok – a je to tu, a dá sa to vydržať. Zbaví vás to množstva úzkosti.        

(…) 

Teraz už bolo úplne nevyhnutné nájsť si prácu. Spomenul som si na svojho priateľa, ruského čašníka Borisa, ktorý by mi mohol pomôcť. Prvýkrát som ho stretol v nemocnici, kde sa liečil z artritídy ľavej nohy. Povedal mi, aby som za ním prišiel, ak budem niekedy v problémoch.

Musím vám o Borisovi niečo porozprávať, pretože to bol veľmi zvláštny človek a dlhý čas môj blízky priateľ. Bol to veľký, statný, asi tridsaťpäťročný muž. Kedysi celkom dobre vyzeral, ale odkedy ochorel, veľmi pribral z ležania v posteli. Tak ako väčšina ruských utečencov, aj on mal dobrodružný život. Jeho rodičia boli bohatí, ale zabili ich počas revolúcie. Cez vojnu slúžil v druhej sibírskej streleckej divízii, čo bol podľa neho najlepší útvar ruskej armády. Po vojne najprv pracoval v továrni na kefy, potom ako vrátnik v tržnici Les Halles a následne sa stal umývačom riadov a nakoniec sa vypracoval na čašníka. V čase, keď ochorel, pracoval v hoteli Scribe, kde denne zarobil sto frankov na prepitnom. Jeho ambíciou bolo stať sa maître d’hotel, nasporiť si päťdesiattisíc frankov a otvoriť si malú luxusnú reštauráciu na pravom brehu Seiny.

Boris vždy hovoril o vojne ako o najšťastnejšom období svojho života. Vojna a vojenstvo boli jeho vášňou. Prečítal množstvo kníh o stratégii a dejinách vojen. Dokázal vám povedať všetko o teóriách Napoleona, Kutuzova, Clausewitza, Moltkeho a Focha. Mal radosť zo všetkého, čo súviselo s vojakmi. Jeho obľúbenou kaviarňou bola Gloserie des Lilas na Montparnasse, a to preto, že pred ňou stojí socha maršala Neya. Neskôr sme sa občas spoločne vybrali na Rue du Commerce. Ak sme išli metrom, Boris vždy vystúpil na zastávke Cambronne, hoci Commerce bola bližšie. Páčilo sa mu spojenie s generálom Cambronnom, ktorého pri Waterloo vyzvali, aby sa vzdal a on odpovedal jednoducho: „Merde!“

Jediné, čo Borisovi po revolúcii zostalo, boli jeho vyznamenania a niekoľko fotografií jeho pluku. Nechal si ich, aj keď všetko ostatné dal do záložne. Takmer každý deň si ich rozložil na posteli a rozprával o nich:

„Voilà, mon ami! Tu ma vidíš na čele môjho družstva. Skvelí statní chlapíci, však? Nie ako tieto malé francúzske potkany. Ako dvadsaťročný som bol kapitánom – nie zlé, čo? Áno, kapitánom druhej sibírskej streleckej divízie. A môj otec bol plukovník.

Mal som Borisa rád a strávili sme spolu zaujímavé chvíle. Hrávali sme šach a rozprávali sa o vojne a o hoteloch. Boris často hovorieval, že by som sa mal stať čašníkom. „Ten život by ti vyhovoval,“ tvrdil. „Keď máš prácu za sto frankov denne a peknú milenku, nie je to zlé. Hovoríš, že chceš písať. Písanie je blbosť. Existuje len jeden spôsob, ako si zarobiť písaním – zobrať si dcéru vydavateľa. Bol by z teba dobrý čašník, ak by si si oholil fúzy. Si vysoký a hovoríš po anglicky – to je to hlavné, čo čašník potrebuje. Počkaj, kým budem vedieť ohnúť túto prekliatu nohu, mon ami. A potom, ak budeš niekedy bez práce, príď za mnou.“

Teraz, keď som bol bez peňazí a hladný, spomenul som si na Borisov sľub a okamžite som sa rozhodol vyhľadať ho. Nemyslel som si, že sa stanem čašníkom tak ľahko, ako mi to sľuboval, ale, samozrejme, viem umývať riad a isto by mi našiel prácu v kuchyni. Hovoril mi, že v lete je po umývačoch riadu veľký dopyt. Bola to veľká úľava spomenúť si, že predsa len mám vplyvného priateľa, na ktorého sa môžem obrátiť.     

(…)

Krátko predtým mi Boris dal svoju adresu na Rue du Marché des Blancs Manteaux. V liste napísal len, že „to nie je až také zlé“, a tak som usudzoval, že je naspäť v hoteli Scribe a berie svojich sto frankov denne. Bol som plný nádeje a hovoril som si, aký som blázon, že som za Borisom nezašiel skôr. Videl som sa v útulnej reštaurácii s veselými kuchármi vyspevujúcimi ľúbostné piesne pri rozbíjaní vajec o panvicu, kde by som mal päť poriadnych jedál denne. Dokonca som v očakávaní platu preflákal dva a pol franku na škatuľku Gaulois Bleu.

Ráno som sa vydal do Rue du Marché des Blancs Manteux. Zdesene som zistil, že je to hnusná postranná ulica, rovnako biedna ako moja. Borisov hotel bol najšpinavší na celej ulici. Z jeho tmavého vchodu sa šíril odporný, trpký zápach, zmes pomyjí a syntetickej polievky Bouillon Zip, balíček stál dvadsaťpäť centimov. Prepadla ma pochybnosť. Ľudia, ktorí jedia Bouillon Zip, hladujú alebo od toho nemajú ďaleko. Je vôbec možné, aby Boris zarábal sto frankov denne? Nevľúdny patron sediaci vo svojej kancelárii mi povedal: Áno, Rus je doma – v podkroví. Vyšiel som šesť poschodí po úzkych, točitých schodoch. Čím som bol vyššie, tým viac som cítil Bouillon Zip. Boris na moje zaklopanie neodpovedal, a tak som otvoril dvere a vošiel dnu. 

Podkrovná izba bola veľká asi trikrát tri metre, svetlo tam prenikalo len cez strešné okno. Jedinými kusmi nábytku boli úzka železná posteľ, stolička a umývadlo na rozkývanom stojane. Po stene nad posteľou pochodoval dlhý esovitý zástup ploštíc. Boris spal v posteli, nahý a s veľkým bruchom nadúvajúcim sa pod špinavou prikrývkou. Hruď mal posiatu štípancami od hmyzu. Keď som vošiel, prebudil sa, pretrel si oči a hlboko zastonal.

„Ježišikriste!“ zvolal. „Ach, Ježiši, môj chrbát. Doparoma, myslím, že mám dolámanú chrbticu!“

„Čo sa stalo?“

„Som dolámaný, to je všetko. Celú noc som spal na zemi. Ach, Panebože! Keby si vedel, ako ma bolí chrbát!“

„Boris, si chorý?“

„Nie som chorý, len hladujem – áno, ak to bude takto pokračovať, umriem od hladu. Okrem toho, že spávam na zemi, už týždne žijem z dvoch frankov na deň. Je to desivé. Prišiel si v nevhodnej chvíli, mon ami.“

Nemalo zmysel pýtať sa, či Boris stále pracuje v hoteli Scribe. Zbehol som dole schodmi a kúpil bochník chleba. Boris sa vrhol na chlieb a hneď z neho polovicu zjedol. Potom sa cítil lepšie, posadil sa na posteľ a povedal mi, čo s ním je. Po odchode z nemocnice si nenašiel prácu, pretože stále kríval, a tak minul všetky peniaze, všetko dal do záložne a nakoniec niekoľko dní hladoval. Týždeň spával na nábreží pod Slavkovským mostom medzi prázdnymi sudmi na víno. Posledné dva týždne býva v tejto izbe s jedným židom, mechanikom. Ukázalo sa (dosť zložito to vysvetľoval), že ten žid dlhoval Borisovi tristo frankov a spláca ich tak, že mu dovolil spávať na zemi a dáva mu dva franky denne na jedlo. Za dva franky si kúpite šálku kávy a tri rožky. Žid odchádza do práce o siedmej ráno a Boris sa potom premiestni zo svojho miesta na spanie (pod strešným oknom, ktoré zateká) do postele. Ani tam mu ploštice nedovolia veľmi sa vyspať, ale aspoň jeho chrbát si odpočinie po ležaní na podlahe. 

Bolo pre mňa veľkým sklamaním, že za Borisom som si prišiel pre pomoc a našiel som ho v ešte horšej situácii ako je moja. Vysvetlil som mu, že mi zostalo už len asi šesťdesiat frankov a okamžite si musím nájsť prácu. Vtedy už Boris zjedol celý chlieb a bol veselý a zhovorčivý. Bezstarostne povedal: 

„Panebože, čoho sa bojíš? Šesťdesiat frankov – veď to je celý majetok! Podaj mi, prosím, tú topánku, mon ami. Rozpučím jednu z tých ploštíc, keď sa sem priblíži.“

„Myslíš si, že mám šancu nájsť si prácu?“

„Šancu? Veď to je istota. V skutočnosti už niečo mám. O pár dní sa otvára nová ruská reštaurácia na Rue du Commerce. Je to un chose entendue, že tam budem maître d’hotel. Ľahko ti zoženiem prácu v kuchyni. Päťsto frankov mesačne a dobré jedlo – a ak budeš mať šťastie, aj prepitné.“

„A čo dovtedy? Už čoskoro musím zaplatiť nájomné.“

„Ach, niečo nájdeme. Mám zopár es v rukáve. Paríž je plný ľudí, čo mi niečo dlhujú. Jeden z nich má čoskoro termín splátky. Potom si spomeň na všetky moje bývalé milenky! Vieš, žena nikdy nezabúda – stačí ich požiadať a pomôžu mi. Okrem toho mi žid povedal, že ukradne zopár elektromagnetov z dielne, kde pracuje, a zaplatí nám päť frankov denne za to, že ich vyčistíme pred tým, ako ich predá. Už len to nás uživí. Nikdy sa nestrachuj, mon ami. Nič sa nezháňa ľahšie ako peniaze.“

„Dobre, tak teraz poďme von a hľadajme prácu.“

„O chvíľu, mon ami. Nebudeme hladovať, neboj sa. Je to len vec vojnového šťastia – už som veľakrát bol vo väčšej mizérii. Len treba vydržať. Spomeň si na Fochovu zásadu: ,Attaquez! Attaquez! Attaquez!‘“

Už bolo poludnie, keď sa Boris rozhodol vstať z postele. Všetko oblečenie, čo mu zostalo, tvorili jeden oblek s košeľou, golierom a kravatou, takmer vydratý pár topánok a jedny deravé ponožky. Mal tiež zimník, ktorý chcel dať v krajnom prípade do záložne. Vlastnil aj kufor, úbohú lepenkovú haraburdu za dvadsať frankov, ktorá však mala veľký význam, lebo patron hotela veril, že je plná šiat – bez kufra by pravdepodobne otočil Borisa už vo dverách. V skutočnosti sa v ňom nachádzali medaily a fotografie, rôzne rárohy a veľké zväzky milostných listov. Napriek tomuto všetkému sa Borisovi darilo vyzerať celkom elegantne. Holil sa bez mydla a dva mesiace starou žiletkou, kravatu si uväzoval tak, aby na nej nebolo vidieť diery, a podrážku topánok starostlivo vystielal novinami. Nakoniec, keď sa obliekol, vytiahol fľaštičku atramentu a namaľoval si kožu na členkoch tam, kde presvitala cez ponožky. Keď bol vychystaný, nikdy by ste si nepomysleli, že nedávno spával pod mostmi cez Seinu. 

Vlastným menom Eric Arthur Blair, bol britský novinár, esejista a a. Jeho diela kritizovali totalitarizmus a vyzdvihovali ideály demokratického socializmu. Jeho alegorické antiutopické romány Farma zvierat  a 1984 opisujúce neľudskosť totalitných režimov, si získali celosvetovú popularitu. Medzi Orwellove ďalšie úspešné diela patria Cesta do Wigan Pier a Hold Katalánsku, v ktorej opisuje svoje zážitky zo španielskej občianskej vojny. Na dne v Paríži a Londýne je jeho prvotina. Na jeseň v slovenčine vychádza rozsiahly výber Orwellovej publicistiky pod názvom Ako to vidím ja.