Adamča už v roku 2010 odsúdili za niekoľko trestných činov, medzi nimi aj za vraždu, založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny či násilnú trestnú činnosť, na doživotný trest. Podľa obžaloby pôsobil ako šéf zločineckej skupiny na Zemplíne. Po úspešnej sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva a následnej obnove konania mu doživotný trest zmenili na 25 rokov odňatia slobody, ktorý si odpykáva dodnes.
Odsúdený mafián je pri sťažnostiach na Európskom súde pre ľudské práva neobvykle úspešný. V poslednom prípade, Adamčo proti Slovenskej republike č. 2, súd opäť konštatoval porušenie jeho práv zo strany Slovenskej republiky.
Neúmerný počet prehliadok väzňa ako problém
Adamčo sa v tomto konaní sťažoval na pravidelné dôkladné osobné prehliadky, kontrolu svojich dokumentov a nevhodné zaobchádzanie pri používaní toalety počas prestávok na súdnych pojednávaniach. Namietal najmä systematické osobné prehliadky, pri ktorých musel nahý robiť drepy.
Tento druh prehliadok je bežným spôsobom kontroly nebezpečných väzňov vo väzniciach. Príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže takto kontrolujú, či väzeň neskrýva vo svojom tele nebezpečné alebo zakázané predmety, napríklad pri presune z cely alebo prehliadke cely.
Adamčo tvrdil, že tento typ prehliadok bol voči nemu vykonávaný v neúmernom počte, a to aj napriek tomu, že u neho nikdy neboli nájdené zakázané predmety. V ďalšej sťažnosti namietal kontrolu dokumentov medzi ním a jeho advokátmi. Tretia sťažnosť sa týkala situácie, keď počas prestávky na súdnom pojednávaní nemohol použiť toaletu, pretože mal spútané ruky.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že dôkladné prehliadky v Adamčovom prípade predstavovali ponižujúce zaobchádzanie, čím došlo k porušeniu práva na ochranu pred zlým zaobchádzaním podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Podľa súdu, hoci bol Adamčo odsúdený za závažnú trestnú činnosť, kontrolné opatrenia voči nemu mali byť prispôsobené jeho správaniu vo väzení. Súd zdôraznil, že napriek iným bezpečnostným opatreniam bol Adamčo dlhodobo systematicky podrobovaný dôkladným osobným prehliadkam, na ktoré však neexistovali presvedčivé bezpečnostné dôvody. Zjednodušene povedané, voči jeho osobe bolo vykonávaných priveľa kontrol bez toho, aby čokoľvek zakázané našli.
Vysoké odškodné mohlo byť ešte vyššie
Európsky súd tiež označil kontrolu Adamčovej korešpondencie s advokátom za nerešpektovanie jeho práva na súkromný život. Na druhej strane, v prípade spútaných rúk a nemožnosti použiť toaletu súd vyhodnotil, že tieto bezpečnostné opatrenia boli primerané vzhľadom na skutky, ktorých sa Adamčo dopustil.
Za neodôvodnené kontroly priznal súd Adamčovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20-tisíc eur a 3 500 eur na pokrytie nákladov konania. Vo zvyšných bodoch sťažnosť zamietol.
K rozhodnutiu sú pripojené aj čiastočne nesúhlasné stanoviská sudcu Serghidesa, ktorý kritizoval neprejednanie všetkých Adamčových sťažností týkajúcich sa ľudskej dôstojnosti. Podľa jeho názoru sa mal súd týmito bodmi zaoberať, čím by Adamčo mohol získať ešte vyššie odškodné.
Za príliš dlhý proces vysúdil Adamčo ďalšie peniaze
Branislav Adamčo uspel pred ESĽP aj v minulosti. V roku 2021 vo veci Balogh a Adamčo proti Slovenskej republike sťažovatelia namietali neprimeranú dĺžku trestného konania vedeného proti nim na Okresnom súde Bratislava I.
Na danom súde sa viedlo trestné konanie, v ktorom boli obaja obvinení z vraždy malého chlapca a mladej ženy. Pôvodne mali v úmysle zabiť jeho otca. Obaja ešte pred sťažnosťou na Európskom súde uspeli na Ústavnom súde SR, ktorý konštatoval porušenie ich práv a priznal im finančné odškodné vo výške štyritisíc eur.
ESĽP následne rovnako konštatoval porušenie práva zo strany Slovenskej republiky pre neúmernú dĺžku trestného konania, ktoré začalo v roku 2008 a ešte ani v roku 2021 nebolo ukončené. V roku 2019 bol pridelený nový sudca, čo celý proces ešte viac predĺžilo.
Európsky súd rozhodol, že dĺžka konania je nezlučiteľná s požiadavkou „primeranej lehoty“ vyplývajúcou z Dohovoru, a tým došlo k porušeniu práva sťažovateľov. ESĽP priznal každému zo sťažovateľov deväťtisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 250 eur ako náhradu nákladov a výdavkov spojených s konaním.
Adamčo dosiahol zmenu hodnotenia výpovede kajúcnika
V roku 2019 bol Branislav Adamčo úspešný aj v ďalšej sťažnosti na Európskom súde. Vo veci Adamčo proti Slovenskej republike súd rozhodol o porušení práva na spravodlivé konanie, zaručeného Dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Prípad sa týkal trestného konania začatého proti Adamčovi, ktorého v roku 2001 obžalovali z vraždy spolupáchateľstvom. Ako člen organizovanej skupiny údajne priviezol strelca k obeti, ktorú potrebovali usmrtiť, a následne ho odviezol z miesta činu.
V tomto prípade dochádzalo k častým zmenám súdnych senátov, a to najmenej osemkrát na prvom stupni a päťkrát na odvolacom stupni. Adamčo namietal, že jeho prípad neprejednával zákonne zložený senát, čo predstavovalo porušenie práva na prejednanie veci súdom zriadeným na základe zákona.
Ďalšia námietka sa týkala toho, že obvinený nemal možnosť vyjadriť sa k stanoviskám prokurátora k jeho odvolaniu a dovolaniu, keďže mu tieto stanoviská neboli doručené. Tým bol zbavený možnosti na ne reagovať.
Adamčo takisto tvrdil, že trestné konanie bolo nespravodlivé, pretože jeho odsúdenie sa zakladalo na výpovedi svedka, ktorý bol spoluobvinený v tej istej trestnej veci. Tento svedok uzavrel s prokurátorom dohodu, ktorá mu zabezpečila praktickú beztrestnosť za vraždu výmenou za jeho svedectvo, čo podľa Adamča ovplyvnilo jeho dôveryhodnosť.
ESĽP dospel k záveru, že zmeny senátov nepredstavovali porušenie Adamčových práv, ale nedoručenie stanovísk prokurátora porušilo jeho právo na spravodlivé konanie. Súdy takisto nevenovali dostatočnú pozornosť faktu, že odsúdenie sa zakladalo na výpovedi kajúcnika, ktorého svedectvo nebolo dostatočne preverované, ale bolo prijaté bez kritického posúdenia.
Európsky súd priznal Adamčovi v tejto veci päťtisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a osemtisíc eur ako náhradu nákladov a výdavkov.
Prelomové rozhodnutie dosiahol aj Adamčov brat
Významné rozhodnutie vo veci výpovede kajúcnika pred ESĽP dosiahol aj brat Branislava Adamča, Erik Adamčo. Ten sa vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike sťažoval na porušenie práva na spravodlivý proces, pričom mu súd dal za pravdu. V tomto prípade súdy nekriticky preberali svedectvá kajúcnikov bez dostatočného overovania ich výpovedí a na ich základe usvedčovali obvinených z vrážd, hoci išlo len o dôkazy z počutia.
Aj v tomto prípade orgány činné v trestnom konaní daným kajúcnikom odďaľovali stíhanie za vraždy, z ktorých boli obvinení. Erik Adamčo dosiahol odškodné od Slovenskej republiky vo výške päťtisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 15-tisíc eur ako náhradu nákladov a výdavkov.
Všetky tieto prípady poukazujú na znepokojujúci trend. Štátne orgány pri súdnych konaniach nedodržiavajú právo, a preto sú obvinení z obzvlášť závažných trestných činov úspešní na Európskom súde.
Ak by súdy či OČTK dodržiavali pravidlá spravodlivého procesu, ktoré aj vzhľadom na judikatúru súdov dobre poznajú, Slovenská republika by nečelila potupným prehrám na medzinárodnej úrovni zo strany odsúdených vrahov a mafiánov.
V minulosti síce existovalo akési „zatváranie očí " nad prílišnou právnou čistotou v prípade trestných konaní hrubokrkej mafie, no tieto prípady ukazujú, ako nešťastne sa striktné nedodržiavanie práva môže Slovenskej republike vypomstiť.
Prax slepej viery vo svedectvá kajúcnikov pri procesoch s mafiou pritom položila základy dnešného krivenia spravodlivosti v politických kauzách, ktoré následne konštatujú Ústavný súd či Najvyšší súd SR. Skutočne je procesne jednoduchšie postaviť prípad na jednom svedectve, no z hľadiska práva je na stole podstatná otázka, za akú cenu.
Nejde pritom iba o medzinárodnú hanbu, kde Slovenská republika neustále prehráva s odsúdeným mafiánom. Konštatovanie ESĽP o nespravodlivosti súdneho procesu pritom môže zakladať dôvod na obnovu konania. Preto môže nastať situácia, že právoplatne odsúdení vrahovia dosiahnu svoje oslobodenie pre procesné pochybenia štátnych orgánov, ktorých základom má byť dodržiavanie práva.
Ak má byť cenou neskoršie oslobodenie vinníka iba pre neochotu alebo neschopnosť štátnych orgánov hľadať iné dôkazy, tak je takáto cena privysoká.
Je skutočne na zamyslenie, že si štát nedokáže dať pozor na tak vážne porušenia zákonov, že odsúdení sú úspešní pred Európskym súdom. Ponuky beztrestnosti kajúcnikom výmenou za ich svedectvá proti ich šéfom, hoci sa sami podieľali na vraždách, alebo neodôvodnené kontroly po už vykonaných kontrolách neuveriteľne úspešného väzňa v obhajobe svojich práv, iba podčiarkujú amatérsky prístup, ktorý zvolili štátne orgány.
Vysoké odškodné, ktoré týmto ľuďom zaplatia všetci daňoví poplatníci, je potom už len čerešnička na trpkej torte spravodlivosti.