Svätopluk a vznik Strednej Európy

V období zlomu minulého tisícročia sa veľa popísalo o genéze Strednej Európy so spätnou platnosťou mínus tisíc rokov. Usporadúvali sa konferencie, okrúhle stoly či výstavy, azda najznámejšou z nich bola tá s názvom Stredná Európa okolo roku 1000.

Stretali sa politici, znovu sa hovorilo o koncepte zjednotenej Európy. Medzitým prešlo ďalšie štvrťstoročie. Začal ďalší jubilejný rok. Je načim znovu bilancovať. Okrem iného aj to, či východiská, o ktorých sme uvažovali pred dvadsiatimi piatimi rokmi, boli správne a či všetko nakoniec nebolo aj trochu inak.

Ak by sa ma niekto opýtal, čo pokladám za krstný list Strednej Európy, odpovedal by som, že bulu pápeža Jána VIII. (872–882) svojmu „Milovanému synovi Svätoplukovi“ z (29.?) júna 880, známu tiež podľa jej prvých latinských slov pod názvom Industriae Tuae, teda „Tvojej horlivosti“. Ak by sa ma niekto opýtal prečo, odpovedal by som, že týmto listom pápeži 9. storočia predznamenali svoju budúcu „sféru vplyvu“. Ak by sa ma ešte potom opýtal, ako to vlastne myslím, odpovedal by som mu priamo slovami tohto listu:

„Lebo z vnuknutia Božej milosti opovrhol si (Svätopluk) inými vládcami tohto sveta, z najvernejšej lásky si si spolu so svojimi vznešenými vernými mužmi a s celým ľudom svojej ríše vyvolil blahoslaveného Petra, knieža apoštolského zboru a jeho námestníka za patróna a pomocníka i ochrancu vo všetkom a skláňajúc šiju po ochranu jeho a jeho námestníka so zbožnou mysľou túžiš s pomocou Božou ostať najoddanejším synom až do smrti. Nuž za túto tak pevnú vieru a oddanosť tvoju i tvojho ľudu s otvoreným náručím našej apoštolskej stolice, s nesmiernou láskou ťa objímame ako jediného syna a spolu so všetkými tvojimi vernými prijímame do svojho otcovského lona ako ovečky Pánove nám zverené a želáme si milostivo (vás) sýtiť pokrmom života a vo svojich neustálych modlitbách sa snažíme odporúčať ťa všemohúcemu Pánovi, aby si zásluhou orodovania svätých apoštolov mohol premáhať všetky protivenstvá i na tomto svete a potom v nebeskej ríši s Kristom, našim Bohom, jasať.“

Ak by však niekto predsa len nerozumel, povedal by som to prosto. Svätopluk nielen ako „milovaný“, ale aj ako „jediný syn“ (unicus filius), potom čo odmietol politickú zvrchovanosť Východofranskej ríše, respektíve cisárstva, slovami listu: „opovrhol (…) inými vládcami tohto sveta“, vstúpil do vzájomne výhodného vzťahu s rímskym pápežstvom. Seba, svojich popredných mužov i celý svoj ľud odovzdal pod patronát svätého Petra.

Za Svätoplukovo uznanie nadradenosti aktuálneho následníka svätého Petra v Ríme bol tento panovník uznaný duchovným synom (filius spiritualis) pápeža. Legitímny rámec novo etablovaného vzťahu garantovalo to, že privilégium bolo vydané z „Božej milosti“ (divinae gratiae), teda z vnuknutia Najvyššej možnej autority. Na druhej strane treba tiež uznať, že pre tú časť Európy, ktorú my voláme stredná, ale zvyknú ju tiež volať mladšia, ale tiež tretia Európa, to bolo pragmatické právne a zdá sa aj správne riešenie.

Až také pragmatické, že by som za ním hľadal šikovného právnika. Povedzme samotného svätého Metoda. No a k tomuto záveru som nedospel len ja sám.

K niektorým nejasnostiam listu

Pri všetkej precíznosti textácie pápežského listu niekoho môže zaraziť, že územie, ktoré sa vlastne malo stať lénom svätého Petra, tu nie je nijako exaktne vymedzené. Patronát svätého Petra je tu formulovaný akoby ad personam, osobne, iba Svätoplukovi a cez neho aj jeho verným. Táto nejasnosť je však deklarovaná tak očividne, že musí mať svoje pevné vnútorné opodstatnenie. Slovné spojenie z úvodu listu „Tvojej horlivosti“ totiž neznamená nič iné než ocenenie pápeža Jána VIII. Svätoplukovi za vec šírenia kresťanstva do tých častí Európy, ktoré kresťanské ešte neboli. V Živote svätého Metoda, ktorý bol spísaný bezprostredne po smrti svätého Metoda (6. apríla 885), teda len o pár rokov neskôr ako tento list, o tom čítame: „Tým viacej aj moravská dŕžava rozprestierať sa začala na všetky strany a nepriateľov bez váhavosti premáhať, ako aj sami vše hovoria“.

Ďalšie roviny listu

Nie je to zďaleka jediná línia slávneho listu pápeža Jána VIII. Svätoplukovi. List sa ďalej zaoberá pravovernosťou svätého Metoda; o vymenovaní Vichinga, človeka Svätopluka, za biskupa svätej Nitrianskej cirkvi; o tom, že Svätopluk po dohode s Metodom má poslať do Ríma „aj druhého schopného kňaza alebo diakona“, ktorého by pápež vysvätil za biskupa a napokon schvaľuje a reguluje používanie staroslovienčiny v liturgii s tým, že pre Svätopluka a jeho ľudí zvyknutých na latinčinu sa majú „omšové obrady odbavovať po latinsky“. Každá z uvedených tém má svoj význam. Z hľadiska kontextu je však jasné, čo bolo pre autora i adresáta listu to najdôležitejšie.

Genéza problematiky

Dokumenty, akým je list Industriae Tuae, pápeži nevydávali európskym panovníkom každý deň a len tak, ale v súlade s určitou filozofiou, odvodenou od vlastných strategických cieľov pápežstva. Medzi historikmi panuje v podstate zhoda, že pôvodcom politiky, na konci ktorej stál analyzovaný dokument, bol pápež Mikuláš I. († 867). Do dejín vstúpil s prívlastkom Veľký. Za jeho krátkeho pontifikátu bola sformulovaná myšlienka primátu rímskeho biskupa (pápeža) nad ostatnými biskupmi kresťanského sveta i téza o pápežskej teokracii. Pápež sa tu definoval nielen ako hlava univerzálnej cirkvi, ale vyhradzoval si tiež právo zvrchovane rozhodovať vo veciach viery a morálky nad všetkými ostatnými kresťanmi vrátane najvyšších svetských autorít. Mikuláš I. takto predznamenal autoritu stredovekého i dnešného pápežstva.

Každá z veľkých myšlienok musí byť podopretá praktickými krokmi. Jeden z nich smeroval k obnoveniu zaniknutých cirkevných provincií, ktoré boli kedysi pod správou Ríma, ďalší k obnoveniu cirkevnej zvrchovanosti nad provinciami, ktoré Rím stratil v prospech iných vysokých cirkevných inštitúcií dobového kresťanstva. Do prvej i druhej kategórie možno zaradiť Mikulášovo úsilie o obnovu pápežskej zvrchovanosti nad starým rímskym Ilyrikom.

Alegorické postavy zosobňujúce tri rímske provincie (zľava doprava): Italia, Illyricum, Africa, pozri: Anonymný autor: (Bodleian Libraries, University of Oxford Misc. 378, f. 132r,: Fotografia Bodleian Libraries, University of Oxford.

Čo rozumieť pod pojmom Ilyrikum

Po reforme cisára Diokleciána z roku 293 sa Rímske impérium zmenilo na Tetrachiu. Na istý čas ho tvorili štyri provincie, ktorým vládli štyria navzájom spriatelení vládcovia. Jednou z nich bolo Ilyrikum. Priestor, ktorý spadal pod pôvodné Ilyrikum možno ohraničiť predhoriami Álp a stredným Dunajom, Čiernym, Egejským a Jadranským morom. Neskôr sa rozdelil na dve podčasti – západné a východné Ilyrikum. Nová politicko-administratívna jednotka mala svoje hlavné mesto v dnešnej Sriemskej Mitrovici (Sirmium).

Mapa Rímskej ríše po Diokleciánovej reforme, na ktorej sú znázornené diecézy a zóny vplyvu štyroch tetrarchov. Zdroj: Wikipedia

O nejaký čas sa Sriemska Mitrovica stala sídelným mestom arcibiskupstva. Pod jeho jurisdikciu patrili územia rímskych provincií Panónie, Norika a Dalmácie. Na juhu to boli najmä územia dnešného Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory a časti Srbska. Na severe priestor dnešného Rakúska, Slovinska, Maďarska a zadunajské časti dnešného Slovenska. Arcibiskupstvo v tejto podobe existovalo do roku 568, keď bolo Sirmium dobyté Avarmi.

Mapa Panónskej arcidiecézy s jednotlivými biskupstvami a miestami pamäti. Zdroj: Martin Homza a Daniel Gurňák

Pokusy o obnovu pápežskej zvrchovanosti nad Ilyrikom

Získať späť kontrolu nad Ilyrikom sa stalo jedným zo strategickým cieľov politiky silných pápežov druhej polovice 9. storočia. K prvému pokusu prišlo už v 60. rokoch, keď sa Mikuláš I. pokúšal o nastolenie pápežskej dominancie nad územiami východného Ilyrika, nad ktorými vládol bulharský Boris I. V roku 864 však bol tento vládca porazený byzantským cisárom Michalom III. a pokrstený v pravoslávnej viere. Hoci tým ešte angažovanie sa rímskych biskupov v bulharskej veci celkom neprestalo, postupne strácalo na intenzite. Oči pápežstva sa od Čierneho a Egejského mora obrátili k západnému pobrežiu Jadranu a odtiaľ viac na sever k strednému Dunaju. Tu však od čias rozvrátenia avarského hrinku v roku 796 dominovala franská moc.

Obnovenie Panónskeho arcibiskupstva za pápeža Hadriána II.

V dokončení veľkých plánov Mikulášovi I. zabránila smrť. S nie menšou vehemenciou v nich však pokračoval jeho následník. Ten si pravdepodobne so zreteľom na vyššie uvedený cieľ, po voľbe za pápeža, za svoje osobné vlastné meno vybral meno ilýrsko-panónskeho mučeníka svätého Hadriána z Nikomédie. Svätý mučeník bol pôvodne dôstojníkom VI. rímskej légie, ktorá kedysi stacionovala v severnejšej časti Ilyrika, v rímskej Panónii. A v Panónii prežíval aj jeho starší kult. Nový pápež Hadrián II. (867 – 872) konečne obnovil Panónske arcibiskupstvo v Sriemskej Mitrovici dva roky po svojom zvolení. Za arcibiskupa tu určil svätého Metoda. Najstaršia slovanská tradícia skoncentrovaná v Povesti dávnych liet o tom píše takto:

„Potom knieža Koceľ ustanovil svätého Metoda biskupom v Panónii na stolci svätého Andronika, jedného zo sedemdesiatich apoštolov, žiakov svätého Pavla. (…) Nachádza sa tam aj Ilýria. Až tam sa Pavol dostal… (…) Hľa prečo je učiteľom Slovanov Pavol.“

Staro-nové (arci)biskupstvo v Ríme teda pomohlo „vybaviť“ aj panónske knieža Koceľ, syn Pribinu. Zhodou okolností ten istý Koceľ, v ktorého hrade bol postavený na svoju dobu v tejto časti sveta nevídaný pútnický Kostol svätého Hadriána. Strategická komunikácia medzi slovanským vládcom a pápežom prostredníctvom veľkého svätca sa mohla teoreticky uzavrieť. V praxi sa to však ukázalo ako omnoho komplikovanejšie.

Ideálna rekonštrukcia pútnického Kostola svätého Hadriana v Blatnohrade (Zalavár). Zdroj: abtk.hun-ren.hu Ideálna rekonštrukcia pútnického Kostola svätého Hadriana v Blatnohrade (Zalavár), poloha znázornenia II. Zdroj: abtk.hun-ren.hu

Štyri problémy obnoveného arcibiskupstva

Projekt narazil na štyri hlavné problémy. Cirkevná jurisdikcia Panónskeho arcibiskupstva mala presahovať severné i južné hranice Koceľovho kniežatstva. O tých severných možno usudzovať na základe obsahu pápežského listu Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Stratená písomná pamiatka je tiež známa aj pod menom Chvála (Bohu) na výsostiach – Gloria in excelsis (Deo). List sa síce in extenso nezachoval, ale jeho dikciu možno nájsť aj vo vyššie citovanej najstaršej ruskej kronikárskej kompozícii a potom i v Živote svätého Metoda. List je adresovaný Rastislavovi, Svätoplukovi i Koceľovi. Pápežská jurisdikcia tak mala siahať aj na dnešnú Moravu a Slovensko. No a tu rímske plány narazili na staršie záujmy Východofranskej ríše.

Územie Koceľovho kniežatstva už viac ako sedem desaťročí patrilo do sféry vplyvu Salzburského arcibiskuptsva. Svätoplukovo Nitriansko a Rastislavovu Moravu spravovalo Pasovské arcibiskupstvo. Ako to nakoniec dopadlo je známe. Svätý Metod a jeho suita boli zhruba na tri roky internovaní v niektorom z bavorských kláštorov. Koceľ stratil vo Východofranskej ríši svoje politické zázemie a krytie a postupne zmizol zo scény dejín. Rastislav bol oslepený a internovaný. Svätopluk zavretý do väzenia. Zdanlivo neriešiteľnú situáciu napokon bravúrne zvládla až rímska diplomacia nového pápeža. Bola to však delikátna vec.

Mapa znázorňujúca cirkevnú jurisdikciu v Strednej Európe okolo roku 870. Zdroj: Martin Homza a Daniel Gurňák

Ďalší problém na ceste za dosiahnutím svojho cieľa obnovenia Panónskej cirkevnej provincie, ktorý bolo potrebné urovnať, tkvel v tom, že nový arcibiskup svätý Metod a jeho žiaci neprinášali do priestoru stredného Dunaja len staronovú autoritu univerzalistického rímskeho pápežstva. So svätým Metodom na územie západného Ilyrika prišla aj jedna novota –staroslovienčina vo funkcii liturgického jazyka. Hoci mala požehnanie Ríma, z pohľadu západného latinského univerzalizmu šlo o kultúrny partikularizmus.

Navyše novo vysvätení kňazi provincie, všetko žiaci svätého Konštantína Filozofa a svätého Metoda, do svojich pôsobísk prichádzali ako prívrženci tradičného poňatia pôvodu Ducha Svätého. Teda tak, ako to prikazovali ustanovenia starších cirkevných koncilov, podľa ktorých Svätý Duch pochádza z Otca. Teda nevychádza rovnako z Otca i zo Syna (filioque), ako chcel latinský Západ. Ako je známe z nasledujúcich cirkevných dejín, bola to rozbuška na výbušnine dovtedajšieho jednotného poňatia svätej cirkvi, ktorá čakala na svoje odpálenie.

Tretím a asi rozhodujúcim problémom nanovo erigovanej Panónskej arcidiecézy bolo napokon to, ktorý svetský vládca prevezme záštitu nad týmto projektom. Okrem už zmieneného Borisa I. do úvahy pripadalo viacero uchádzačov. Okrem tých, ktorých som už spomenul, teda Koceľa, Rastislava a Svätopluka, v Ríme uvažovali aj o chorvátskych kniežatách Domagojovi († 876) a Branimírovi († 892) či srbskom Mutimírovi († 891). Tretí menovaný bol pápežom Jánom VIII. v roku 873 priamo vyzvaný aby prijal jurisdikciu obnoveného arcibiskupstva v Sriemskej Mitrovici.

Ako sa z obnovenej Panónskej cirkevnej provincie stala svätá Moravská cirkev

V roku 872 novozvolený pápež Ján VIII. dosiahol prepustenie svätého Metoda. A tu začal vlastne štvrtý problém obnovenej arcidiecézy. Stoličným centrom arcibiskupstva totiž nemohla byť Bulharmi obsadená Sriemska Mitrovica. Pre tento účel muselo byť zvolené iné sídelné mesto, ale už v Svätoplukovej dŕžave. Stala sa ním Morava. Prirodzene to znamenalo zmenu názvu arcidiecézy, ktorý od 80. rokov 9. storočia znel svätá Moravská cirkev, to jest Sancta Ecclesia Marabensis.

Ktorá z dnes známych veľkomoravských lokalít bola stolicou svätého Metoda však ťažko povedať. Malá terminologická zmena však mala mať ďalekosiahle následky. Územia nad Dunajom boli vyňaté z právomoci Pasovského biskupa a zverené Moravskému arcibiskupovi. Zadunajské územia zostali v správe arcibiskupa v Salzburgu. A Moravsko-panónskemu arcibiskupstvu sa otvorila cesta k evanjelizácii rozsiahlych, doteraz stále pohanských priestorov severovýchodnej Európy. Účinným nástrojom k tomu mala byť staroslovienčina.

Rímska diplomacia a Forchheimský mier

Výsledok mnohoúrovňovej politickej hry sa časovo zhodoval s nástupom nového pápeža Jána VIII. (872 – 882). Už na začiatku jeho pontifikátu Svätopluk vojenskou cestou obhájil svoje práva na domácom a paralelne i zahranično-politickom poli. V značnej miere mu k tomu dopomohol práve novozvolený pápež. Niekedy v lete roku 874 sa stretol osobne s východofranským panovníkom Ľudovítom Nemcom († 876) vo Verone. O niečo neskôr toho istého roku prostredníctvom legáta kňaza Jána z Benátok, Rím vyjednal Svätoplukovi vo Forchheime mier i uznanie kráľa Ľudovíta II. Nemca. Ako píšu dobové Fuldské anály, Svätopluk sa tu zaviazal Ľudovítovi vernosťou a poplatkom za mier. Na oplátku za sľub, že nebude napádať východofranské dŕžavy, mohol v ďalších rokoch „pokojne konať a pokojne žiť“.

Čo nepovedal franský analista alebo od svätej Moravskej cirkvi k Slovanskej arcidiecéze svätého Metoda

Laxné slová východofranského analistu zakrývajú, že jeho kráľ výmenou za preňho výhodný mier ponúkol Svätoplukovi voľnú ruku vo vojenskej expanzii do susedných pohanských krajín. Svätopluk následne ďalších desať rokov viedol úspešné ťaženia k svojim severným a severovýchodným susedom, to jest do Sliezska, Vislianska a na východ až k neskorším Červienskym hradom. Bez právnej garancie Ľudovíta Nemca a jeho synov – kráľovičov a neskorších kráľov Karolmana, Ľudovíta a Karola III., s ktorými žil Svätopluk tiež v mieri, by to nebolo možné.

Svätoplukova dobyvačná politika sa však diala s požehnaním svätej kúrie – v mene šírenia kresťanstva. Ideové základy, vlastné myšlienkové opodstatnenie jej dávali nasledovníci svätého Petra, kniežaťa Apoštolov. Život svätého Metoda o tom rozpráva jazykom politickej metafory: „Inokedy zas, keď Svätopluk bojoval s pohanmi bez najmenšieho úspechu a vyčkával, približovala sa omša svätého Petra (…). Poslal (svätý Metod) k nemu (Svätoplukovi) a hovoril: ‚Ak mi sľúbiš, že svätý deň Petrov stráviš u mňa aj s vojakmi svojimi, verím v Boha, že ti ich (pohanov) skoro vydá.ʼ Čo sa aj stalo.“

Územná expanzia Svätopluka znamenala významné rozšírenie sféry vplyvu Moravskej arcidiecézy. Postupne sa z nej stávala ustanovizeň nadregionálneho charakteru – Slovanská arcidiecéza. Pritom všetky krajiny, ktoré boli takto podrobené, sa v duchu privilégia Industriae Tuae a vyššie citovanej anekdoty zo Života svätého Metoda stávali automaticky lénom svätého Petra a jeho nasledovníkov.

Svätopluk a pápeži 80. rokov 9. storočia

Predpoklad Ríma o tom, že práve Svätopluk je ten správny nosič pápežských myšlienok, teda potvrdili jeho očividné úspechy na vojnovom poli. Pre tých, ktorí by chceli nájsť v dobových dejinách Európy k tomu paralelu, pripomeniem anglického kráľa Alfréda Veľkého († 899), ktorému sa od Svätej stolice za podobné skutky dostalo podobných ocenení ako Svätoplukovi. Pár slov k tomu ešte nižšie.

Možno preto predpokladať, že aj následníci Jána VIII. na stolci svätého Petra pokračovali v nastúpenej dunajskej politike svojich predchodcov. Bohužiaľ, dvaja z nich, pápeži Marinus I. (882 – 884) a Hadrián III. (máj 884 – júl 885) boli vo svojom úrade len veľmi krátko. O ich vzťahu so Svätoplukom neexistujú priame správy. O pozitívnych rímskych reláciách Svätopluka sa však s určitou mierou opatrnosti dá hovoriť práve na základe analógií s okolitým kresťanským svetom. Niečo naznačuje skutočnosť, že podľa Anglosaskej kroniky z konca 9. storočia, pápež Marinus I. poslal Alfrédovi Veľkému za jeho úspechy pri obrane kresťanstva proti pohanom v roku 883 Drevo Svätého Kríža. Za úspechy v boji proti Normanom dostal relikviu Svätého Kríža od pápeža Formoza (891 – 896) aj východofranský kráľ Arnulf Korutánsky.

Neexistujú síce priame správy o tom, že aj Svätopluk dostal nejakú čiastku Lignum Domini za šírenie kresťanstva, viaceré indície však tomu nasvedčujú. Tou najmocnejšou by mohol byť strieborný dvojkríž v červenom poli ako historický znak mesta Nitry a tým aj Nitrianska. Hypoteticky by to bol odkaz na existenciu relikvie Svätého Kríža vloženú do našej najstaršej zachovanej písomnej pamiatky Nitrianskeho kódexu. Samotný kódex síce vznikol v neskoršom období, nejasné však je, ako sa do jeho väzby vykonanej z pozláteného mosadzného plechu dostali úlomky Dreva Svätého Kríža a kus doteraz podrobnejšie neskúmanej hrubej tkaniny.

Nitriansky kódex (evanjeliár) z 11. storočia. Zdroj: www.savba.sk

Niečo o darovaní relikvie Svätého Kríža by mohlo naznačovať aj patrocínium svätého Salvatora, ktoré sa pravdepodobne viaže k zaniknutej veľkomoravskej bazilike na Bratislavskom hrade. Žiadne iné zasvätenie kostola, ktoré dnes poznáme z veľkomoravskej doby, totiž nemá významnejšieho patróna – samého Krista Spasiteľa, ako kostol, ktorého ruiny objavili na Bratislavskom hrade.

Málokto si však doteraz uvedomil, ako by to mohlo korešpondovať s obsahom listu Industriae Tuae. Je známe, že stredovek nielen miloval symboly, ale rád ich aj materializoval do konkrétnych rituálnych gest. Vážnosti buly z 29. (?) júna 880 musela zodpovedať adekvátna symbolická hodnota. Zasväteniu Najsvätejšiemu Spasiteľovi na Bratislavskom hrade by mala zodpovedať relikvia adekvátna tomuto patrocíniu. Do kategórie takýchto prvostupňových relikvií patria takzvané dotykové relikvie súvisiace s poslednými hodinami života Ježiša. Medzi nimi je zďaleka najpopulárnejšie práve Drevo Svätého Kríža.

Jednou z funkcií darovania takejto relikvie je legitimizácia právneho postavenia vladára a rodu, ktorému je takáto relikvia poslaná. Iste, v celej tejto súvahe je stále veľa premenných, bez ktorých doplnenia sa pravdu dozvedieť nie je možné. Darovanie Dreva Svätého Kríža Svätoplukovi by však vysvetľovalo mnohé. Napríklad aj vyrazenie slávnostného strieborného denára po korunovácii Štefana I. s kruhopisom PRESLAVA CIVITAS kráľom Štefanom.

Slávnostný strieborný denár kráľa Štefana, vyrazený v Bratislave s nápismi: PRESLAVA CIV (ITAS) /SPHA˚NUS: REX. Zdroj: Ján Hunka (2005)

Podobne celkom logicky by potom vyzerali i neskoršie korunovácie Habsburgovcov v našom hlavnom meste.

Pápež Štefan V. a list Quia te Zelo fidei („Protože si sa v horlení za vieru“)

Nerád by som však vo svojich dohadoch zašiel príliš ďaleko. Vrátim sa k viac rukolapným dokladom o tom, že za vznikom toho, čo dnes nazývame stredná Európa, stoja konkrétne osoby a silní hráči z konca 9. storočia. Konkrétne budem hovoriť o ďalšom pápežovi Štefanovi V. (885 – 891) a jeho vzťahu k Svätoplukovi.

O Štefanovi V. sa zvykne písať najmä negatívne a hlavne v súvislosti so zákazom staroslovienčiny v liturgii. Zabúda sa pritom ale na celkom inú vec, ktorá je pre Svätú stolicu, pre Svätopluka i strednú Európu ako politický koncept, dôležitejšia. V liste Quia te Zelo fidei („Protože si sa v horlení za vieru“), ktorý nechal skoncipovať pápež Štefan V. takmer okamžite po svojom zvolení, sa totiž hneď na jeho začiatku píše:

„Štefan biskup, sluha sluhov božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovenov. Pretože si sa v horlení za vieru so všetkou oddanosťou zasvätil kniežaťu svätých apoštolov, čiže Petrovi, kľúčnikovi nebeského kráľovstva, a jeho námestníka si si pred všetkými kniežatami tohto pominuteľného sveta vyvolil za hlavného patróna a s veľmožmi a ostatným ľudom krajiny si sa zároveň odovzdal do jeho ochrany, neprestajnými modlitbami vyprosujeme od Boha, darcu všetkého dobra, aby ťa posilňoval svojou priazňou, v ruke ktorého spočívajú všetky práva kráľovstiev, aby si chránený jeho pomocou a na príhovory apoštolských kniežat Petra a Pavla bol uchránený aj od úkladov diabolských a tešil sa telesnému zdraviu, aby si bez úhony na duši i tele…“

Quia te zelo fidei…I., Codexnr. 217, Heiligenkreuz. Zdroj: Archív autora Quia te zelo fidei…II., Codexnr. 217, Heiligenkreuz. Zdroj: Archív autora Quia te zelo fidei…III., Codexnr. 217, Heiligenkreuz. Zdroj: Archív autora Quia te zelo fidei…IV., Codexnr. 217, Heiligenkreuz. Zdroj: Archív autora

Potvrdenie pápežského patronátu zo skorej jesene roku 885, alebo prečo je lepšie namiesto Veľkej Moravy používať termín Kráľovstvo Slovenov

Podobne ako v korešpondencii spred piatich rokov, aj tu pápež Svätoplukovi vyjadruje hneď na začiatku vďaku za vec šírenia kresťanstva, za jeho „horlenie za vieru“. Pre všetkých tých, ktorí radi spochybňujú precíznosť rímskej kancelárie treba podčiarknuť, že Štefan V., podobne ako jeho predchodca, kladie hneď na prvom mieste dôraz na kontinuitu patronátu svätého Petra nad Svätoplukom osobne, jeho veľmožmi i všetkým ľudom Svätoplukovej krajiny. List nového pápeža je teda konfirmáciou, potvrdením predchádzajúceho listu Industriae Tuae.

Názov Svätoplukovej dŕžavy tu nie je expresis verbis spomenutý. Možno ho však odvodiť od Svätoplukovho oslovenia – rex Sclavorum, teda kráľ Slovenov. Krajina, ktorej potvrdzuje rímsky pápež svoju protekciu je Regnum Sclavorum, teda Kráľovstvo Slovenov.

Latinčina a vernakulárne (domáce) jazyky alebo veľká rímska abstrakcia

Toto pomenovanie sa niekomu môže zdať neobvyklé. Rád by som tu však pripomenul, že použitá nomenklatúra systémovo zapadá do celkovej koncepcie dobového karolovsko-rímskeho pokusu o vzkriesenie Rímskej ríše v podobe Universum Christianorum, teda spoločenstva kresťanov. Jednota kresťanského spoločenstva v 9. storočí mala byť zabezpečená po stránke doktrinálnej (otázka Filioque) a používaním latinského jazyka ako jednotného komunikačného nástroja impéria.

Na druhej strane si aj v Ríme dobre uvedomovali, že proti týmto jednotiacim ideám stoja naprieč Európou odstredivé sily rozličných kultúrnych a politických partikularizmov. Práve z tohto dôvodu pristúpili k rozdeľovaniu Európy na niekoľko častí. Ako kľúč k tomuto deleniu zvolili dominantný jazyk bežnej komunikácie. Šlo nepochybne o určitú abstrakciu, konštrukciu, ktorá často nemala svoje opodstatnenie v aktuálnej historickej realite. Ako však napokon ukázali dejiny, myšlienka vytvárania širších politických subjektov na základe ich spoločne zdieľaného jazyka mala svoju vnútornú formatívnu silu.

Ako sa z Heptarchie stalo Kráľovstvo Angličanov

Pre porozumenie tu uvediem jeden príklad za všetky. Len ťažko by ste hľadali na Britských ostrovoch v 9. – 10. storočí politický útvar, ktorý sa volá Regnum Anglorum. Pred nájazdom vikingov tu bolo sedem anglosaských kresťanských kráľovstiev známych ako Heptarchia, s rozmanitými kultúrnymi i politickými tradíciami. Situáciu ešte viac komplikovali na západe waleské kráľovstvá a neskôr na severovýchode pohanskí Dáni, a iní Normani, ktorí sa tu práve hromadne usídľovali.

I napriek tomu sa už v 9. storočí Alfréd Veľký začal titulovať ako rex Anglorum Saxonum (Angul-Saxonum), teda kráľ Anglosasov. Jeho vnuk Aethelstan sa už identifikoval ako kráľ Angličanov (Rex Anglorum). Niežeby niečo ako nejaké spoločné povedomie anglosaských obyvateľov Británie vôbec neexistovalo. Divergentné sily starších kmeňových kráľovstiev, Walesanov a pohanských Dánov však boli tiež mocné. Zo strany Alfréda a iste aj jeho vnuka Aethelstana teda šlo o strategické zovšeobecnenie určené pre všetkých ľudí, ktorí komunikovali v starej angličtine. Zdá sa pritom logické, že Alfréd k tejto pomyselnej konštrukcii dospel počas svojho pobytu v Ríme, kde mal od pápeža Leva IV. prijať aj pomazanie.

Po svojom návrate na ostrov možno vidieť zo strany dezignovaného kráľa i pápežstva jasný cieľ – kresťania v tejto časti Európy mali vytvoriť širšiu protipohanskú jednotu. Želaná jednota mala byť tak ako v iných častiach Európy postavená na spoločnej katolíckej viere a jazykovej príbuznosti kresťanov. Hoci jazykový faktor činnosti Alfréda Veľkého bol známy, veď Alfréd osobne inicioval početné a zaujímavé preklady kresťanských a právnych textov do dobovej angličtiny, málo sa doteraz uvažovalo o celkovom dobovom kontexte Occidentu. Vrátane jeho východného okraja.

To, čo si ani dnes nedokážu poriadne uložiť v hlavách niektorí historici, si však dobre uvedomovali tvorcovia strešných konštrukcií latinskej Európy v Ríme i Aachene. Okrem iného na to poukazuje aj bezprecedentné uznanie staroslovienčiny Hadriánom II.

Príklad Germanie a Galie

Význam príťažlivosti dominantne zdieľaného jazyka ako jedného z primárnych identifikačných znakov širších komunít, mal poslúžiť ako základ pre vytvorenie väčších politických konceptov kresťanského impéria 9. storočia (Imperium Christianum). Po rozdelení obnoveného Rímskeho impéria zmluvou vo Verdun v roku 843 sa tiež uplatnil u dvoch dominantných subjektov pôvodne jednotnej Franskej ríše. Do dobovej terminológie okrem prirodzeného a jazykovo neutrálneho delenia na Východofranskú a Západofranskú ríšu sa postupne celkom jasne vkradlo aj označenie týchto kráľovstiev odvodené od dvoch dominantných komunikačných nástrojov na ich teritóriách.

Takto sa už Ľudovít II. tituloval ako rex Germaniae, respektíve Germanorum. Z toho najneskôr v časoch neskorých Otovcov bol odvodený nový titul východofranských kráľov rex Theutonicorum. Pritom aj tu, rovnako ako v prípade dobového Anglicka, treba podotknúť, že Regnum Theutonicorum tvorili politické a kultúrne subjekty s často veľmi diverznými historickými a kultúrnymi tradíciami, navyše často proti sebe naladené. Za všetky spomeniem iba tradičný antagonizmus Bavorov a Sasov. Podobne na tom bola aj západná časť impéria, ktorá sa zvykla od druhej polovice 9. storočia tiež titulovať Regnum Galiae, teda Kráľovstvo Galia, Galské kráľovstvo, s dominantným starofrancúzskym jazykom.

Koncept vyšších politických jednotiek kreovaných na základe prevládajúceho jazyka sa nakoniec presadil aj na sklonku ďalšieho storočia v rámci politiky Otovcov známej ako Renovatio Imperii Romanorum, teda obnovenie Rímskeho impéria. Impérium malo byť Tetrarchiou tvorenou štyrmi provinciami Galiou, Germániou, Itáliou a Sclaviniou. Veľmi dobre to ilustruje nasledujúca iluminácia z Otovho evanjeliára zhotoveného okolo roku 1000.

Anonym, Štyri alegórie (Roma, Gallia, Germania a Sclavinia) obnovenej Rímskej ríše prichádzajú vzdať hold cisárovi Ottovi III. (Evanjeliár Ota III., s. 19 – 20 (Evangeliar Ottos III. – Mníchov, Bayer. Staatsbib., Clm. 4453). Zdroj: digitale-sammlungen.de/en/view/ Anonym, Štyri alegórie (Roma, Gallia, Germania a Sclavinia) obnovenej Rímskej ríše prichádzajú vzdať hold cisárovi Ottovi III. (Evanjeliár Ota III., s. 19 – 20 (Evangeliar Ottos III. – Mníchov, Bayer. Staatsbib., Clm. 4453). Zdroj: digitale-sammlungen.de/en/view/

Prečo je lepšie namiesto Veľkej Moravy používať termín Kráľovstvo Slovenov

Na pozadí tohto expozé sa priam núka povedať, že existujúci model aplikovali rímski „ideamakeri“ aj pre priestor, v ktorom ako komunikačný nástroj číslo jedna fungovala praslovančina. Zhodou historických okolností sa táto časť Európy značne prekrývala s územím bývalého Ilyrika. Ale nielen, keďže je známe, že jazykový areál praslovančiny zasahoval aj viac na sever do priestorov bývalého Barbarika. Teda práve tam, kam od roku 874 expandoval Svätopluk. Ideovými nástrojmi tejto expanzie bol rímsky katolicizmus a šírenie Slova v staroslovienčine. Prinajmenšom do času, kedy jej používanie limitoval pápež Štefan V. listom Quia te zelo fidei.

Oslovenie rex Sclavorum teda korešponduje s dobovými predstavami pápežskej kúrie i cisárstva o usporiadaní kresťanskej Európy. Navyše, a tu by som videl určitý rozdiel s viac západnými časťami Európy, zohľadňuje vedomie jeho nositeľov. V posolstve, ktoré malo byť koncipované podľa Života svätého Metoda na dvore „slovenského“ kniežaťa Rastislava za účasti Svätopluka si možno prečítať vetu: „…ale my Sloveni, prostý ľud, nemáme kto by nás naučil pravdu a vysvetlil zmysel.“

Autoidentifikácia korešponduje aj s dobovou pápežskou a ríšskou nomenklatúrou, ktorá územie okolo stredného Dunaja nazýva latinskými variantami Sclavinia (Sclavania/Slougensin/Sedavia…). Takto ju tiež nazýva autor Povesti dávnych liet – „Slovenská zem“. Namiesto nepresného a neskoršieho pomenovania Veľká Morava, je teda potrebné používať prinajmenšom pre obdobie panovania Svätopluka I. dobový termín Regnum Sclavorum, teda Kráľovstvo Slovenov. Takto sa zhodou okolností tiež volá jedno stredoveké dielo, ktoré najviac velebí Svätopluka. O ňom však nižšie.

Asi toľko je treba pochopiť, ak chce niekto vedieť, čo sa vlastne pod termínom Rex Sclavorum, v jeho druhej časti odvodenej od Sclavi = Sloveni/Sloväni skrýva. Sumárne – v širšom slova zmysle je to určitá abstrakcia rímskych právnikov vytvorená na základe najrozšírenejšieho jazyka v tejto časti Európy. Pri takomto chápaní sem patrili rovnako Srbi, ako Chorváti či Bulhari, ale aj Slezania, Vislania či Lendzania alebo Dulebania (Volyňania). V užšom slova zmysle to bol však ľud, populus, medzi Karpatami a Dunajom, ktorý sám seba takto nazýval.

Politicky však, ako na to poukazuje list Gloria in excelsis (Deo), tu na konci 60. rokov 9. storočia vládli kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Všetky tri kniežatstvá sa podarilo zjednotiť Svätoplukovi v roku 884, keď od Arnulfa dobyl pôvodné Pribinovo a Koceľovo Zadunajské – Panónske kniežatstvo.

Mapa veľkomoravskej kultúrnej pamäte s približným rozsahom Slovanskej provincie svätého Metoda. Zdroj: Martin Homza a Daniel Gurňák

Kým expanzia na sever a severovýchod od Beskýd a Karpát bola pre Svätopluka a jeho Moravanov z hľadiska dobového medzinárodného práva bezproblémová, problematickou sa javila pôvodná časť rímskeho plánu, totiž obnovenie rímskej cirkevnej zvrchovanosti nad starou Panóniou. Jej obsadenie Svätoplukom však bolo pre obe strany strategicky dôležité z niekoľkých dôvodov.

Prvým je bezprostredné nadviazanie komunikačného kanálu s Rímom po starej rímskej ceste Ptuj – Cividale – Benátky. Druhou je dobovo populárna stratégia nových vládnucich rodov Európy získať svoj legitimizačný kapitál aktívnou účasťou na antickom, najmä kresťanskom dedičstve. Správnosť tohto postupu preveril tvorca súčasného Occidentu Karol Veľký († 814), ktorý sa z rex Francorum, teda kráľa Frankov stal v Ríme imperator Romanorum – cisárom Rimanov. Pre Svätopluka to znamenalo aktívne vstúpiť do súradníc toho, čo sa volá Orbis Romanus – teda Rímsky svet.

Vstupenkou do starého slávneho sveta bolo dobytie rímskej Panónie. Tu totiž mohol nielen prakticky nadviazať na staršie rímske tradície, ale tiež aktívne využiť to, čo pred ním vytvorili Pribinovci zveľaďujúci odkaz v 9. storočí mimoriadne populárneho svätca a martýra Hadriána z Nikomédie.

Ako rozumieť obsadeniu Panónie Svätoplukom

V tejto súvislosti však radno pripomenúť, že hoci nevedno, o čom šiel rokovať pápež Hadrián III. († júl 885) s cisárom Karolom III. Tučným, chronológia udalostí, ktoré opíšem nižšie, rovnako ako cieľavedome zvolené meno nového pápeža, by nasvedčovali tomu, že na programe pápežsko-cisárskeho stretnutia mohla byť aj otázka cirkevnej správy Panónie po jej anexii Svätoplukom. V širšom meradle to napokon súviselo s tým, ako by mala vyzerať kresťanská Európa po tom, ako ju síce na krátky čas, ale predsa len dokázal ešte raz zjednotiť posledný cisár z Karolovcov – Karol III. Tučný († 888).

Svätoplukovo násilné obsadenie Panónie, ktorú za svoju pokladal Arnulf Korutánsky († 899), synovec Karola III., mohlo byť nazerané ako významné porušenie mieru z Forchheimu z roku 874. Konflikt vyššieho stupňa však tlmilo niekoľko faktorov. Po prvé, Svätopluk mohol byť vďaka svojmu druhému manželstvu s princeznou z rodu Karolovcov, ktorú neskorší bavorský kronikár Aventinus († 1534) poznal pod menom Gizela, nazeraný ako člen najmocnejšieho rodu vtedajšieho Occidentu. Do „rodiny“ patril už len tým, že bol krstným otcom Arnulfovho najstaršieho syna, ktorý dokonca niesol meno krstného otca – Svätopluk (Zwentibald). Pritom samotný prienik dvojzložkového slovanského kniežacieho mena do systému mien Karolovcov je veľavravný.

Po druhé, vzťahy medzi Karolovcami sa vo Franskej ríši vyvinuli tak, že proti univerzalistickej línii cisára Karola III. Tučného stáli partikularistické záujmy jeho ďalších pokrvných príbuzných na čele so synovcom Arnulfom Korutánskym. Zdá sa, že skôr ako sa Svätopluk pustil do anexie Zadunajska, priklonil sa k univerzalistickým silám Ríše.

Stretnutie Svätopluka s Karolom III. na Mons Comianus

Odmenou Svätoplukovi bolo to, že ku koncu roku 884 ho cisár Karol III. uznal na vrchu Kaumberg (Mons Comianus), ktorý leží asi 50 km juhozápadne od Viedne, za svojho vazala „položením rúk (…), ako bolo zvykom“. Následne cisárovi Svätopluk „prísahou potvrdil vernosť“. Odprisahal tiež, čo už sľúbil aj jeho otcovi – Ľudovítovi Nemcovi: „Pokiaľ bude Karol žiť, nikdy nevtrhne s cudzím vojskom do jeho ríše.“

Diplomatický úspech na Kaumbergu z jesene roku 884 niektorí historici pokladajú za formálne uznanie kráľovskej hodnosti Svätopluka zo strany cisára, veď zjednodušene povedané, v rámci mocenskej pyramídy dobového Imperium Christianum sa pod cisárom ako jeho osobní vazali naozaj nachádzali iba králi. Viac ako akékoľvek vysvetľovanie hovorí k tejto veci nasledujúca iluminácia z takzvaného Liutharovho evanjeliára. Je síce mladšieho dáta – z konca 10. storočia, transparentne však demonštruje dobovú predstavu postupnosti moci: Boh – cisár – králi – svetské a cirkevné kniežatá.

Dvaja králi ozdobení korunami a držiaci kopije (sv. Štefan I. a Boleslav Chrabrý?) vzdávajú hold cisárovi Otovi III. na iluminácii z Liutharovho evanjeliára z Aachenu, f. 16r (Aachener Domschatzkammer, Inv.-Nr. 25). Zdroj: Wikimedia

U Boha, „darcu všetkého dobra (…) sú všetky práva kráľovstiev“

Ako je z obrázku jasné, chýba tu prostredníctvo následníkov svätého Petra – rímskych pápežov. Nemožno sa preto čudovať, že uznanie Svätopluka cisárom zapríčinilo oživený záujem Ríma o tohto panovníka. Po nečakanom skone pápeža Hadriána III. v júli roku 885 sa pápežom stal vyššie zmienený Štefan V. († 891). Ten počas neskorého leta či skorej jesene toho istého roku listom Quia te zelo Fidei Svätoplukovi urýchlene potvrdil protekciu Rímskej kúrie nad jeho kráľovstvom.

Ako som napísal, osobité postavenie Svätopluka pritom ocenil uznaním jeho hodnosti kráľa Slovenov. Aby neprišlo k pochybnostiam, podstatu jeho moci v kresťanskom univerze pápež ešte raz podčiarkol vo vete: „pred všetkými kniežatami tohto pominuteľného sveta (si si) vyvolil za hlavného patróna“ knieža svätých apoštolov, svätého Petra.

Pamätný list Štefana V. Svätoplukovi však nie je len prostou konfirmáciou listu z konca júna roku 880. Pápež tu ďalej u Boha vyprosuje kráľovi Slovenov telesné zdravie, Božiu priazeň či ochranu pred diabolskými úkladmi. Do tejto zloženej vety však vkladá vsuvku, ktorá doteraz bola len málo alebo vôbec v centre záujmu historikov. Ale mala by tam byť.

Štefan V. tieto milosti vyprosuje u Boha, „darcu všetkého dobra“, „v ruke ktorého sú všetky práva kráľovstiev“. Čo sa myslí myšlienkou, podľa ktorej veci kráľovstva pochádzajú od Boha, si vyžaduje krátke vysvetlenie.

Ide tu o jednoznačné vyjadrenie podstaty svetskej moci – kráľovstva, ktorá tu je v duchu politickej filozofie silných pápežov 9. storočia odvodená od najvyššej autority – od Boha. V praxi to znamená, že kráľovstvo, ako Bohom ustanovená ustanovizeň, nemôže byť zrušená. Táto právna poistka mala v duchu dobovej pápežskej politickej doktríny zabezpečiť a ako ukázala ďalšia história obnoveného Panónskeho, neskôr Uhorského kráľovstva, aj zabezpečila nielen dočasnú, ale trvalú kontinuitu sakrálnej kráľovskej autority potvrdzovanej Rímom na území okolo stredného Dunaja. Zjednodušene povedané, kráľovstvo trvá aj keď aktuálne chýba korunovaná hlava.

Ak si to niekto nevie predstaviť, uvediem jeden príklad za všetky. Poľské kráľovstvo bolo pápežom Jánom XIX. ustanovené v roku 1025. Do roku 1320, keď bol korunovaný Vladislav Lokietok, malo však iba štyroch ozajstných kráľov – troch z rodu Piastovcov (Mieško II., Boleslav II. Štedrý a Przemysl II. Veľkopoľský) a jedného z rodu Přemyslovcov (Václav II.). Napriek tomu nemožno hovoriť o tom, že Poľské kráľovstvo celý ten čas neexistovalo. Prinajmenšom pred Poliakmi nie.

Druhá časť rodiacej sa pápežskej doktríny sa týkala ustanovovania svetskej autority – kráľa, spočívala v tom, že do svojej novej hodnosti môže byť panovník investiturovaný výlučne prostredníctvom niektorého nástupcu svätého Petra osobne, svojho arcibiskupa, alebo povereného pápežského legáta. Rozdiel medzi cisárskym a pápežským postulovaním moci sa dá ľahko pochopiť vďaka jednej z iluminácií inej vzácnej pamiatky Gertrúdinho kódexu z 11. storočia. 

Codex Gertrudianus. Zdroj: http://www.librideipatriarchi.it/en/the-foroiuliense-evangeliarium Codex Gertrudianus II. Zdroj: http://www.librideipatriarchi.it/en/the-foroiuliense-evangeliarium

Hore na obrázku je v nadživotnej veľkosti svätý Peter, pri jeho nohách leží modliaca sa kňažná Gertrúda, manželka kyjevského veľkokniežaťa Izjaslava Jaroslaviča. Pri nohách svätého Petra stojí knieža Jaropolok Izjaslavič so svojou manželkou Kunigundou (Irenou) Meisenskou (f. 5v). Dole je symbolicky znázornená kráľovská korunovácia kniežaťa Jaropoloka a jeho manželky. Korunovácia sa deje prostredníctvom rúk svätého Petra a svätej cisárovnej Ireny (f. 10v).

Obe iluminácie by si zaslúžili podrobnejší komentár. Vnímavému pozorovateľovi však iste neunikne podobnosť zobrazených korún s tou, ktorú nazývame mylne, ale zaužívane svätoštefanská. Aby neprišlo k nijakému podozreniu, že ide o náhodný jav, k obrázku sa viaže aj sprievodný list pápeža Gregora VII. († 1085) vtedajšiemu kyjevskému veľkokniežaťu Izjaslavovi Jaroslavičovi: „Gregor biskup, služobník služobníkov Božích Demetriovi (krstné meno Izjaslava), kráľovi Rusov a jeho žene, kráľovnej (Gertrúde), pozdrav a apoštolské požehnanie. Váš syn Jaropolk navštívil apoštolské prahy (hroby svätých Petra a Pavla v Ríme) a prišiel k nám, aby menované kráľovstvo prijal z našich rúk ako léno svätého Petra.“

Prečo v niektorej historickej chvíli toľko Svätoplukov v dejinách

Text listu je viac ako jednoznačným potvrdením pretrvávajúceho a dlhodobého obapolne výhodného vzťahu slovanských vládcov a Rímskej kúrie. Na doplnenie sa tu však žiada povedať ešte to, že zaiste nie náhodou sa brat Jaropolka Izjaslavoviča volal Svjatopolk II. Izjaslavovič. Dcéra tohto Svätopluka menom Predslava bola vydatá za nitrianske knieža Almoša († 1127). Teta tohto Almoša, ktorá sa volala Eufémia, bola pre zmenu manželkou moravského kniežaťa Ota I. Olomouckého a matkou prvého Premyslovca s menom Svätopluk. Uvedené údaje viac ako dobre ilustrujú kontinuitu rímskej stredoeurópskej politiky aj v časoch sporov o investitúru medzi pápežstvom a cisárstvom.

A dovoľujú vysloviť predpoklad, že podstatou tejto politiky bol návrat k Svätoplukovi I. Nitrianskemu. Nie inak a podobne ako v roku 1000, keď sa na scéne dejín pohybovali tiež dvaja Svätoplukovia – Svätopluk (Świętopełk), syn poľského Mieška I., ktorý dal dokumentom známym ako Dagome Iudex svoju krajinu tiež pod správu nástupcov svätého Petra a Svätopluk (Svjatopolk) I. Prekliaty, krstným menom Peter (!), syn svätého Vladimíra Veľkého.

Pomazanie olejom

Nepísanou podmienkou kráľovskej investitúry sprostredkovanej pápežmi bolo okrem korunovácie i pomazanie kráľa svätým olejom, často chápané aj ako symbol podriadenosti nového panovníka Svätej Rímskej cirkvi. Takto bol pomazaný už Karol Veľký pri jeho cisárskej korunovácii pápežom Levom VI. na Vianoce roku 800. Neskôr však potomkovia Karola práve z titulu symbolickej hodnoty tohto aktu uprednostňovali korunováciu bez pomazania.

Spomínam to tu preto, lebo práve akt pomazania Svätopluka pápežským legátom Honóriom sa zhodou okolností objavuje v texte 10. kapitoly kroniky Gesta regum Sclavorum, teda Skutky kráľov Slovenov, známom tiež ako Kronika Slovanov alebo tiež Kronika popa Dukljanina. Nedá sa na tomto mieste veľa rozpisovať o tomto texte. Tu iba predmetný citát: „Na konci snemu, v dvanásty deň, bol rukami Honória, vikára i kardinálov, ale tiež biskupov, kráľ (Svätopluk) pomazaný a korunovaný podľa zvyku rímskych kráľov. A nastala veľká radosť uprostred ľudu a v celom jeho kráľovstve.“

Aj k týmto riadkom len minimálny komentár. Pápežského legáta kardinála Honória, ktorého mal k Svätoplukovi podľa kroniky vyslať pápež Štefan V. história nepozná. Jeho prítomnosť v texte sa však dá vysvetliť, bolo by to ale zložité vysvetľovanie. Legáta biskupa Dominika s kňazmi Jánom a Štefanom, ktorí boli vyslaní do slovanskej krajiny usporiadať veci novoustanoveného kráľovstva, však áno. Práve títo hodnostári vystupujú v druhom liste pápeža Štefana V., sprievodno-inštruktážnom liste známom medzi historikmi ako Commonitorium.

O tom, čo sa nám zachovalo zo sprievodného listu pápeža Štefana V., ktorý na svoju cestu dostal pápežský legát, biskup Dominik

Obsah tohto listu sa, bohužiaľ, nezachoval v celku. Aj to, čo sa z neho zachovalo, však zapadá celkom do predchádzajúceho obrazu o význame Svätopluka v politike Rímskej kúrie. Ale postupne. Svätopluka tu Štefan V. nenazval kráľom, ale vojvodom (dux). Hoci list nebol napísaný Svätoplukovi, ale slúžil ako inštruktážny návod trom rímskym diplomatom k tomu, ako postupovať keď prídu do jeho krajiny, uvedená nezrovnalosť vedie niektorých vedcov, nie celkom zbehlých vo formulách pápežskej kancelárie 9. storočia, k tomu, že sú ochotní hovoriť o neporiadkoch v nej.

Na základe tohto predpokladu potom radi spochybňujú aj pravdivosť kráľovskej hodnosti Svätopluka v prvom liste Štefana V. Samotný obsah Comminitoria však takéto úvahy rezolútne vyvracia. O tom, ako veľmi si Svätopluka pápež váži, svedčí to, že aj v tomto liste ho necháva pozdravovať a želá mu pevné zdravie v mene „všetkých najsvätejších, biskupov, kňazov a diakonov s ostatným duchovenstvom Svätej Cirkvi rímskej“. Navyše však Svätopluka znovu nazýva svojim duchovným synom, ale aj „objíma a miluje (ho) ako jediného a najmilšieho syna“.

Svätopluk ako pápežov unicus filius – jediný syn

To, čo sa zachovalo z Comminitoria teda potvrdzuje a dopĺňa predchádzajúce pápežské listy Svätoplukovi. Spojenie unicus filius – jediný syn sa pritom objavuje už v liste Jána VIII. Svätoplukovi Industriae Tuae. Už František Dvorník a po ňom celý rad ďalších vedcov spoľahlivo dokázali, že zo strany pápežskej kancelárie pri používaní tohto slovného spojenia nešlo len o zdvorilostnú formulku, ale aj vyjadrenie určitého uznania v súvislosti s potenciálnym predurčením osloveného na cisársky úrad v novoobnovenej Rímskej ríši. Samozrejme, že nie každý takto oslovený sa cisárom stal, niektorí však áno. V každom prípade aj to, čo z listu zostalo, poukazuje na pretrvávajúci systematický záujem Rímskej kúrie o Svätoplukovo dielo.

O tom, čo sa nám nezachovalo zo sprievodného listu pápeža Štefana V., ktorý dostal pápežský legát, biskup Dominik

Našťastie obsah chýbajúcich 11 odstavcov listu sa do určitej miery dá rekonštruovať z iných prameňov. Ide o dva balkánske texty: Život svätého Klementa Ochridského a viackrát spomenutú Kroniku Slovanov. Hoci obidve písomnosti sa zachovali len v neskorších odpisoch, jadro ich rozprávania podľa všetkých indícií vzniklo už na konci 9. storočia. Opisuje sa tu jedna a tá istá udalosť. Presne tá, pre ktorú pápežský legát, biskup Dominik a jeho druhovia cestovali k Slovenom na Dunaj.

Ide o cirkevnú synodu a s ňou spojený svetský snem, na ktorom sa mali definovať doktrinálna čistota Slovanskej cirkvi (akceptovanie západného učenia o Najsvätejšej Trojici, limitovanie používania staroslovienčiny v liturgii), určiť nástupcu svätého Metoda, prípadne ďalších nových biskupov, ale aj veci svetského charakteru – definovať teritoriálne rozdelenie Slovanského kráľovstva, spôsob výberu daní a prijať jeho základné zákonodarstvo.

Ak veríme dikcii Kroniky Slovanov, na konci snemovania malo prísť ku vyššie zmienenému slávnostnému pomazaniu a korunovácii „najsvätejšieho“ (sanctissimus), „najkresťanskejšieho“ (christianissimus) a „najláskavejšieho“ (benignissimus) kráľa Slovenov Svätopluka.

Za akých okolností boli ku Kráľovstvu Slovenov pripojené Čechy, alebo stretnutie Svätopluka s východofranským kráľom Arnulfom

Na zhodu medzi konaním Svätopluka i Svätej stolice poukazuje aj ďalšia správa, ktorú sa dozvedáme z Fuldských análov. Týka sa stretnutia dvoch kráľov – slovanského Svätopluka a východofranského Arnulfa na Amandovom vrchu (Omuntensperch) v polovici veľkého pôstu roku 890. Ak môžem veriť identifikácii názvu vrchu Omuntensperch so súčasným Amandhegy pri Panónskom Chlme (Panónhalma), potom sa rokovanie udialo na území Svätopluka. V jazyku diplomacie to znamená, že Arnulf prišiel za Svätoplukom a nie naopak.

Rozumieť sa tomu dá aj tak, že od Svätopluka, svojho švagra a krstného otca svojho najstaršieho syna (v tom čase už lotrinského kráľa) Arnulf niečo chcel. Aby to dostal, musel niečo dať. O tom, čo nakoniec Svätopluk získal, Fuldské anály mlčia. Namiesto toho informujú o tom, že Svätopluk tu v mene pápeža Štefana V. požiadal Arnulfa aby intervenoval v prospech tohto pápeža v Itálii proti Guidovi II. zo Spoleta. Uvedené sa dá vysvetliť asi tak, že Svätopluk ponúkol na žiadosť pápeža Štefana V. svojmu príbuznému možnosť získať cisársky titul. Arnulf ponuku, hoci nerád, odmietol. Viac ako cisársky titul ho pálili naliehavé vnútorné a zahraničné problémy jeho ríše. Z tých druhých boli na programe dňa najmä nepríjemné vpády Normanov. Svätopluk svojmu príbuznému nakoniec vojensky pomohol.

Nebola to nezištná pomoc. O tom, čo za to dostal, píše vo svojej kronike Regino z Prümu: „Roku 890 po vtelení Pána. Kráľ Arnulf udelil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov, ktorí doteraz mávali nad sebou knieža zo svojho pokrvného rodu a kmeňa…“

Mapa Latinského kresťanského univerza v polovici 80. rokov 9. storočia. Zdroj: Martin Homza a Daniel Gurňák.

Svätopluk a vznik Strednej Európy

Súčasník Svätopluka, franský kronikár Regino dokazuje výnimočný politický talent Svätopluka I.; ako je totiž vidno, podobne ako v roku 884 i tentoraz Svätoplukov nový územný prírastok, ktorý bol pôvodne chápaný ako súčasť Východofranskej ríše, mu legalizoval človek na to kompetentný. Štyri roky pred svojou smrťou Svätopluk takto dosiahol vrchol svojej moci.

Jeho Kráľovstvo Slovenov, ako ukazuje mapa vyššie, sa rozprestieralo od stredného toku rieky Labe, k hornému toku Dnestra, od strednej Odry po ústie Drávy do Dunaja. Pod jeho zvrchovanou vládou sa nachádzali všetky relevantné politické subjekty, v ktorých sa používala praslovančina. Po prijatí dogmy o tom, že Duch Svätý pochádza z Otca i Syna a zavrhnutí staroslovienčiny ako liturgického jazyka, bola jeho ríša pevne ukotvená v kultúrnej sfére západnej Európy. Kráľovstvo Slovenov, ktoré vytvoril, sa stalo súčasťou karolovského sna o západnom kresťanskom impériu. S jediným, hoci veľmi vážnym rozdielom, ktorý spočíval v tom, že moc jeho kráľov nebola odvodená od autority cisára, ale pápeža.

V historicko-právnej rovine to znamenalo asi toľko, že rímske pápežstvo si svojou svätoplukovskou politikou vymedzilo priestor svojho záujmu medzi Franskou ríšou a Byzantskou ríšou. V tomto priestore sa neskôr etablovali Uhorské a Poľské kráľovstvo. V právnej podobe to znie prosto. Najstaršia zbierka poľských zákonov z 13. storočia to definuje takto: „Tým, ktorí chcú vedieť poľské právo sa dáva na známosť, že Poliaci od čias prijatia kresťanstva podliehali Apoštolskej rímskej stolici a nie cisárovi…“

Ako ukazuje príklad listu Gregora VII. kyjevskému kniežaťu Izjaslavovi z roku 1075, obsah listu Industriae Tuae bol pápežskou kanceláriou v neskoršom období mnohokrát aktualizovaný v podobe iných privilegiálnych listov iným panovníkom v tejto časti Európy. Ich počet by bol pre mnohých prekvapením. Poviem len, že do konca 13. storočia okrem poľského a uhorského panovníka, podobné ponuky z Ríma a kráľovskú korunu, ako svojho času Svätopluk, dostali aj vládcovia Chorvátska, Rusi, Čiernej Hory, Srbska, Bulharska, Haličska-Vladimírska, ba dokonca aj Litvy.

Celý tento priestor dostal v histórii mnoho mien. Súčasná anglosaská nomenklatúra preňho uprednostňuje termín Východno-stredná Európa. Iní by uprednostnili termín Trojmorie. Mne sa však aj na základe vyšších úvah zdá normálne ho nazvať Stredná Európa.

Aj preto, že ak by sa niekto pozrel na predvojnovú mapu Rakúska-Uhorska a celkom letmo by si ju porovnal s rozsahom Svätoplukovho Kráľovstva Slovenov, našiel by tu viac ako veľa zhôd. Tou najdôležitejšou a neviditeľnou bol však nespochybniteľný rímsky duchovný vektor, ktorý ponad stáročia prepojil obe tieto ríše.