Ak by Musk okrem niekoľkých tweetov na svojom osobnom účte podporil AfD tichou zmenou algoritmov tak, aby nemeckým voličom podsúval tvrdo pravicové názory a autorov, alebo ak by dokonca dal AfD peniaze – ako sa o sponzorskom dare od Muska špekuluje v prípade Británie a tamojšej strany Reform UK –, bol by na mieste legitímny casus belli.
Ale táto vojna sa vedie už dávno.
Jej poslednú „nemeckú“ epizódu, pri ktorej z oboch strán padajú silné slová – budúci kancelár, kresťanský demokrat Friedrich Merz, si nespomína „na podobný prípad v dejinách západných demokracií, keď by sa niekto takto miešal do volebnej kampane v spojeneckej krajine“ –, nemáme šancu pochopiť, keď si nespomenieme, že vojna medzi EÚ a Muskom trvá už dva roky, a nezačal ju Musk.
Po celý čas je útočníkom Európska komisia Ursuly von der Leyenovej, ktorá sa Muskovi vyhráža pokutou za nedodržiavanie „cenzuroidnej“ smernice o digitálnych službách (DSA), pričom Komisii sekundujú niektoré európske vlády.
Doterajším vrcholom bol výhražný list medzitým už bývalého komisára Thierryho Bretona, ktorý sa Muskovi vyhrážal pred rozhovorom, keď sa na svojej sieti chystal uskutočniť predvolebný rozhovor s Donaldom Trumpom.
Či bude Komisia ďalej viesť vojnu nielen proti opozičnému prúdu v americkej politike, ale teraz aj proti nasledujúcej americkej vláde, zatiaľ nie je jasné. Rozhodne by bolo lacnejšie pokúsiť sa o deeskaláciu s Trumpom „odpískaním“ cenzorských pokusov, než z USA vo väčšej miere odoberať drahší skvapalnený plyn. Ale ten plyn bolo to prvé, čo von der Leyenovej napadlo. Predsedníčka eurokomisie má priority poskladané priam neuveriteľne.
Je to také tendenčné, až je to na smiech. Keď sa v rámci jednoduchosti budeme držať len americko-nemeckých vzťahov, bola to nemecká vláda, ktorá ešte v roku 2016 – teda vtedy, keď Trump senzačne porazil Hillary Clintonovú – opakovane prispievala nadácii manželov Clintonovcov mnohomiliónovými sumami (na projekty v treťom svete). O tom, ako nemeckí politici na diaľku vyzývajú k voľbe kohokoľvek proti trumpovskej pravici, netreba ani hovoriť.
Merz sa však domnieva, že vymedziť sa voči Muskovi je dnes pre úspech v Nemecku nevyhnutnosťou, Muskových nepriateľov je na nemeckom Twitteri (dnes X), od politikov po akademikov či hercov, neprehľadné množstvo.
Akoby fóbia, ktorú na začiatku púšťali do verejnosti, dnes ovládla aj ich samotných do takej miery, že sa jej nedokážu len tak zbaviť. Musk bol týždenníkom Der Spiegel pred americkými voľbami vytiahnutý na obálku ako „Verejný nepriateľ číslo dva“, (jednotkou bol Trump).
Do tretice je to bizarné aj preto, že AfD ani po februárových voľbách stále nebude mať najmenšiu šancu vyjadriť sa k vzniku novej vlády. Všetky ostatné strany, od kresťanských demokratov až po komunistov, sa potenciálne spoja proti nej. Na stráži pred AfD tak bude stáť zhruba 80 percent parlamentu.
Prečo teda tie neustále panické ataky pri každom spochybnení zmyslu takzvanej protipožiarnej steny, ktorú establishment okolo populistickej pravice postavil? Pripomína to rigidných komunistov, pre ktorých bolo každé narušenie jednoliatej propagandy nebezpečnou trhlinou v hrádzi.
Ale neporovnávam dnešný establishment s tým komunistickým z 80. rokov. No obavu, že ich svet sa blíži ku koncu, dávajú najavo podobne.
Text pôvodne vyšiel na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
