Následky prírodných katastrof spočiatku ľudia znášajú lepšie. Potom sa to obracia

V noci z 25. na 26. novembra 1967 došlo v oblasti Lisabonu k jednej z najničivejších európskych povodní 20. storočia. Zahynulo približne 500 až 700 ľudí. Skutočný počet sa nepodarilo zistiť, pretože portugalská vláda katastrofu bagatelizovala a mŕtvoly odplavilo more. Bola to druhá najväčšia prírodná katastrofa po zemetrasení v roku 1775.

Portugalsko bolo v tom období chudobnou krajinou s preľudneným vidiekom, preto sa ľudia, ako to zvyčajne býva, sťahovali do veľkých miest. Tam si stavali príležitostné príbytky na miestach, ktoré boli z rôznych dôvodov nepoužiteľné, okrem iného aj na plochých riečnych nivách vedúcich k moru.

Miestne rieky mali zanedbateľné povodia, najviac 100 až 300 štvorcových kilometrov, a preto málokto veril na možnosť povodne. Stačilo 120 milimetrov zrážok (vo Valencii však túto jeseň spadlo 480 až milimetrov), aby vysoká voda zmietla alebo zaplavila provizórne obydlia so spiacimi ľuďmi.

Z nedávnej analýzy prírodných katastrof v stredomorskom regióne však vyplýva, že prívalové dažde sú spolu so zemetraseniami najčastejšou príčinou úmrtí spôsobených prírodnými katastrofami a v niektorých desaťročiach sú zodpovedné za približne 80 percent všetkých úmrtí.

V európskom meradle predstavujú prívalové povodne viac ako polovicu všetkých povodní, ale zabíjajú oveľa viac ľudí, pretože na malé územia s rozlohou sotva niekoľko stoviek štvorcových kilometrov prichádzajú rýchlo a nečakane, ako aj bahnitá, meter vysoká vlna. Tá obsahuje toľko bahna, že pôsobí ako emulzia, v ktorej môžu „plávať“ nielen autá, ale aj tony vážiace balvany, ktorými by inak čistá voda nepohla.

Väčšina európskych a mnohé ázijské krajiny už v súčasnosti zhromaždili historické údaje o prírodných katastrofách do „databázy katastrof“, takže sme pomerne podrobne informovaní nielen o výške povodní, ale aj o cunami a rozlohe zosuvov pôdy.

Portugalské záplavy mali jeden neočakávaný dôsledok. Pomoc organizovali študenti technických univerzít, ktorí v tomto prípade bez námietok Salazarovho režimu vytvorili dobre fungujúcu organizáciu, ktorá sa nielenže zúčastnila na akademickej revolte v roku 1969, ale o niekoľko rokov neskôr zohrala svoju úlohu aj v takzvanej klinčekovej (karafiátovej) revolúcii. Aj ďalšie prírodné katastrofy ukazujú, že ani po toľkých rokoch ľudia nezabúdajú na ľahostajnosť a nízku pripravenosť vlád čeliť katastrofám. Tieto spoločenské jazvy nezmiznú ľahko a môžu mať dlhodobé politické dôsledky.

Hurikán Milton na Floride a podivné choroby

V čerstvej pamäti je postup hurikánu cez Floridu, v dňoch 6. - 9. októbra 2024. Ak sa chcete vcítiť do apokalyptických pocitov miestnych obyvateľov, pridajte k nevídanej búrke tornáda – veď aj pri najmiernejšom hurikáne klasifikovanom ako číslo 1 fúka vietor s rýchlosťou 120 km za hodinu – a uvedomte si, že váš lepenkový dom stojí na úplnej rovine, a nie vysoko nad morom. Nemáte kam utiecť a kde sa ukryť, museli by ste odísť stovky kilometrov ďaleko. Máte na to vôbec peniaze a nebudete sa báť opustiť svoj dom, ktorý by mohol niekto vykradnúť?

Pred búrkou na Floride pozorovali najmenej 46 tornád, ale Národná meteorologická služba v Miami následne potvrdila 55 tornád za jeden deň. A vietor sa na Floride preháňa rýchlosťou až 285 km za hodinu. Aj v tejto situácii poznáme zázračné zachránenia s príkladmi všímavosti a obetavosti. Žena v aute si všimla tornádo smerujúce k diaľnici a začala trúbiť. To prebralo ostatných vodičov sústredených na premávku a mobilné telefóny a podarilo sa im včas ujsť. Zachránila tým niekoľko životov.

Silný vietor a tornáda majú jednu pozoruhodnú vlastnosť. Vynášajú kvapky vody do výšky viac ako 10 kilometrov a potom ich prenesú desiatky a niekedy aj stovky kilometrov ďaleko. V teplých vodách Floridy sa napríklad darí baktérii Vibrio vulnificus, ktorá spôsobuje mnohé choroby, ale silný vietor ju môže spolu s horúčkou dengue preniesť na iné miesta. Počas búrok a povodní čističky vody zvyčajne nefungujú. Vietor pritom roznáša kvapky hnojovice z okolia veľkých chovov ošípaných.

Analýza približne dvoch miliónov hospitalizácií ukázala vplyv veterných búrok najmä na respiračné a hnačkové ochorenia. Na Floride stačí silnejší dážď a do hodiny sa na pláži objaví vyššia koncentrácia baktérií vyplavených z latrín. Okrem toho sa v domoch množia plesne a rôzne iné patogény, čo vedie k miernym, ale chronickým ochoreniam, ako sú astma a alergie, ktoré pretrvávajú mesiace alebo roky. Centrom týchto chorôb sa veľmi často stávajú evakuačné prístrešky, kam si ľudia – spolu s evakuačnou batožinou – prinášajú baktérie a plesne zo zaplavených domov.

Iné výskumy ukazujú, že hurikány môžu prenášať aj choroby hospodárskych zvierat a dokonca aj hrdzu
[hubová choroba, pozn. red.], ktorá postihuje napríklad sóju.

V strednej Európe si zaslúži pozornosť aj prenos saharského prachu na veľké vzdialenosti. V severnej Afrike sme boli viackrát v „hustých“ piesočných búrkach bez väčších problémov, ale českí lekári a lekárnici vedcov upozornili, že aj po pomerne slabom saharskom prenose majú v ordináciách a lekárňach viac ľudí. Zdá sa, že spolu s prachom dochádza k diaľkovému prenosu aj niektorých ďalších zložiek, možno baktérií a spór húb.

Na červeno sfarbenom ľadovci v rakúskych Alpách sa zasa našli červené riasy, ktoré podľa analýz DNA pochádzajú až z juhovýchodnej Ázie, pravdepodobne z Thajska.

Al Ghaith a záplavy vo Valencii

Al Ghaith je marocký medzinárodný program ovplyvňovania počasia, ktorý sa uskutočňuje od polovice 80. rokov minulého storočia za účasti viacerých ďalších inštitúcií vrátane amerických spoločností. Zaoberá sa najmä umelým vyvolávaním zrážok. Maroko už v tomto smere urobilo niekoľko desiatok veľkých experimentov. Táto téma bola predmetom konferencie v Casablance v roku 2023, na ktorú podráždene reagovali Španieli, pretože podľa ich štúdií by priemyselné dažde mohli ovplyvniť juh Španielska záplavami a eróziou pôdy. 

Pri prírodných katastrofách takmer vždy dochádza k hľadaniu vinníkov. Kedysi to boli čarodejnice, neskôr rôzne tajné sprisahania alebo tajné akcie veľkých bánk a bezpečnostných služieb. Táto téma sa prirodzene vynorila aj po záplavách vo Valencii a pravdepodobne s nami zostane navždy.

Meteorologické analýzy zatiaľ poukazujú skôr na pomerne častý jav nazývaný DANA, ktorého podstata spočíva v tom, že z relatívne studeného tryskového prúdenia sa oddeľuje samostatná studená oblasť a nasáva okolitý teplý a vlhký vzduch. Pritom dochádza len k pomalému pohybu vzduchu, takže na tých istých miestach prší aj niekoľko dní. Tento typ anomálie má schopnosť neustále sa regenerovať.

Do oblasti studeného dažďa sa potom dostáva nielen ďalší studený vzduch z vyšších nadmorských výšok, ale aj vlhký teplý stredomorský vzduch. Potom prší niekoľko dní. Záplavy vo Valencii a inde sú teda založené na celkom normálnom prírodnom mechanizme s úhrnom zrážok okolo 50 až 100 milimetrov, zatiaľ čo teraz je to až desaťnásobok, čo prirodzene vyvoláva otázky, na ktoré je stále ťažké odpovedať.

Duše po povodni

Postupne sa dostávame k tohtoročným moravským záplavám, na ktoré by sme nemali zabudnúť tak rýchlo, ako sa zvyčajne zbavujeme spomienok na choroby či vyčíňanie živlov.

V pobrežnom Anglicku, kde je povodňami ohrozených približne päť miliónov pozemkov, sa uskutočnil pomerne podrobný výskum vplyvu prírodných katastrof na ďalší život. Lekári sa v týchto oblastiach bežne stretávajú s nespavosťou a depresiami, ktoré sú 4- až 8-krát častejšie ako u ľudí v iných oblastiach sveta. Jedna štúdia ukázala, že nemusíte byť ani priamym účastníkom povodní, zemetrasenia, teroristického útoku, prípadne aj bojov na Ukrajine, aby bol váš pocit životnej istoty narušený všetkými možnými dôsledkami.

Epidémia depresie teda postihuje nielen ľudí, ktorí krízu prežili, ale v menšej miere aj tých, ktorí boli v jej blízkosti alebo o nej len počuli. Je to nákazlivý proces, pretože ohrozenie iných ľudí a pravdepodobne aj zvierat a stromov vnímame ako ohrozenie seba samých.

Následky prírodných katastrof spočiatku ľudia lepšie znášajú, ale približne po troch mesiacoch sa situácia obracia. Ženy našli svoju prirodzenú odolnosť, zatiaľ čo muži začínajú byť vyčerpaní, pretože na nich padá bremeno zarábania peňazí a obnovy domov.

Kritické býva prvé výročie katastrofy, keď sa ľudia obzerajú späť, hodnotia, čo stratili a čo ešte treba urobiť. Počet infarktov sa môže až strojnásobiť. V tomto prípade pomáha nejaká forma komunitného rituálu, ako napríklad zádušná omša alebo omša za mŕtvych a požehnanie pre živých. Je pekné, keď sa spolu s miestnymi ľuďmi stretnú hasiči, policajti a dobrovoľníci. Aj citlivá prítomnosť politikov prispieva k zmiereniu.

Potom sa situácia začne upokojovať, ale o dva alebo tri roky sa objaví ďalšie úskalie. Väčšina praktických úloh je hotová a ľudia sa začínajú viac sústrediť na seba a premýšľať o svojom budúcom živote. Hoci katastrofa stmelila asi tretinu rodín a tie fungujú lepšie ako predtým, zhruba šestina rodín už situáciu nezvláda a rozpadá sa.

Skúsenosti ukazujú, že posttraumatickým stresom trpia aj záchranári, hasiči a policajti. Aj oni potrebujú pozornosť. Samotné obete katastrof majú výrazne individuálne reakcie, v ktorých nechýba radosť a pokoj z toho, že prežili, ale aj pocity metafyzickej viny, že svojím správaním urazili Boha alebo prírodu, a že si teda katastrofu zavinili sami. Nechýba obvyklý reťazec emócií – od bezmocnosti, hnevu, hľadania vinníkov, závisti, že sused dostal lepšiu pomoc, až po čiastočné zmierenie.

Zaujímavé je, že ako najúčinnejšia sa ukázala skôr stredná než vysoká dávka emocionálnej podpory, pretože ľudia majú pocit, že sa majú o koho oprieť, ale zároveň vedia, že si musia veci vyriešiť sami. Dôležité je tiež vedieť, odkiaľ pomoc prichádza. Najlepším riešením je, keď je darcom región, pretože ak dostaneme hlavnú pomoc napríklad z Angoly, budeme vnímať, že sa miestna komunita rozpadla, a to len zhorší pocit opätovného bezpečia.

Čo potrebujú ľudia po povodni

Dotazníky po povodniach v rokoch 1997 až 2010 ukázali, že ľuďom postihnutým českými a moravskými povodňami v prvých chvíľach najviac chýbali informácie o tom, čo sa deje. Takmer všetci potrebovali bezpečné, chránené miesto, kde by si mohli nechať svoje veci a mať istotu, že neprídu o to, čo ledva zachránili.

Keď voda ustúpi, spúšť je taká rozsiahla, že nevedia, kde začať. Tu môže pomôcť rýchla praktická pomoc, ktorá ponúka opravy a stavebné práce. Je dobré, keď sa komunita snaží pomôcť si sama, aj keď pomaly a nie veľmi účinne, pretože to buduje dôveru a určuje fungovanie miestnej komunity na ďalšie roky. Žiaľ, často sa stáva, že miestnych, len čiastočne organizovaných dobrovoľníkov odháňajú profesionálni pomocníci, aby nebránili účinnejšej pomoci zvonka, ktorá však fixuje závislosť od štátu.

Hoci v prvých týždňoch po katastrofe je až polovica účastníkov postihnutá posttraumatickým stresom, v čase katastrofy sú ľudia, hoci zmätení a pomalí, prekvapivo odolní. Polovica z nich pomáha iným, spoločenský poriadok sa nerúca. To všetko prichádza neskôr a v rôznych fázach trvá viac rokov, kým sa obnovia nielen budovy, ale aj vzťahy medzi ľuďmi.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.