Bol veľkým darom pre všetkých, ktorým vstúpil do života, hovorí Táňa Svatošová-Cipárová

Táto kniha je prvá, ktorá vychádza po tom, čo nás otec predišiel do večnosti. Má podobu bibliofílie v obmedzenom náklade a vychádza z iniciatívy rodiny, bez akejkoľvek inej podpory. Je darom a spomienkou k otcovým nedožitým okrúhlym narodeninám.

Otca ste stratili pred troma rokmi. Je vydanie  knihy cestou vyrovnávania sa s jeho stratou?

Určitým spôsobom áno. Otec bol pre mňa nielen otec, ale i kolega – výtvarník. Mali sme veľa spoločného a čím bol starší, tým sme si boli bližší. Vydať túto knihu som považovala za splnenie jeho želania a práca na nej ma prepojila s úžasnými ľuďmi, profesionálmi vo svojich odboroch a otcovými priateľmi, ktorí sa na knihe podieľali.

Boli to nádherné chvíle nad výberom kresieb a prípravou knihy, keď sme spoločne spomínali na otca, žasli a radovali sa nad množstvom a rozmanitosťou jeho tvorby. Tiež som však pociťovala veľkú zodpovednosť a v duchu som sa pýtala otca, či je to takto v poriadku a či by s tým súhlasil.

Dlho mi trvalo, kým som vôbec nabrala odvahu sa jeho kresieb dotýkať, vstupovať do – pre mňa posvätného – priestoru jeho ateliéru v jeho neprítomnosti a k tomu ešte preberať množstvo kresieb a zvažovať, ktorú vybrať, použiť a ktorú už nie. 

Viem, že si váš otec celoživotne písal poznámky. Odkiaľ pochádzajú použité citáty?  

Otcova výtvarná tvorba je verejne známa, menej už jeho texty a myšlienky, ktoré sú pozoruhodné a verím, že časom sa im dostane zaslúženej pozornosti. Citáty a myšlienky som vyberala prevažne z knihy Počmáraný život, ktorá vyšla pred desiatimi rokmi k jeho osemdesiatke. Rozhovory s otcom viedla Martina Grochálová. Doplnené sú myšlienkami a otcovými poznámkami z iných období a pri iných príležitostiach.

Keď už sme pri jeho citátoch, tento ma zaujal. „Keby som nerobil, zahynul by som. Predlžovanie pracovnej aktivity je pre mňa pocit, že žijem.“ Je jasné, že chcel svoj život prežívať naplno. Ako odpočíval?

Miro, tak ako som ho od detstva oslovovala, veľmi neodpočíval. Jeho práca, tvorba sa absolútne prelínala s jeho životom. Tým, že pracoval doma, mala som ho stále na očiach a ako dieťa som ani nevedela, kedy vlastne spí. Pamätám si ho stále za pracovným stolom, v ateliéri, alebo pri vášnivých debatách s kolegami a priateľmi u nás doma.

Slovo odpočinok sa u nás veľmi neskloňovalo a nepoužívalo. Relax pre otca bolo sledovanie futbalu – to teda áno. Už ako deti nás s bratom brával na Slovan Bratislava. Mňa zaujímali len párky a limonáda cez prestávku, ale otec si to naplno užíval. Neskôr bol veľkým fanúšikom FC Barcelona, kam sme sa aj spoločne vypravili. Môj manžel Jindřich, teda Mirov zať, to vymyslel ako darček k jeho 75. narodeninám. Spojili sme tak návštevu galérií a múzeí s futbalovým zápasom na slávnom štadióne Camp Nou. Bolo to ohromné a radi na to spomíname. Otec bol vtedy naozaj šťastný.

Posledný rozhovor poskytol  len mesiac pred svojou smrťou. Na otázku, čo robiť s tým obrovským množstvom vizuálnych podnetov a informácií, ktoré na nás denne dopadajú, odpovedal: „Bráňte sa! Trieďte!“ Ako sám dokázal triediť podnety?

Miro bol veľmi citlivý na vizuálne podnety a neraz to bol predmet našej debaty – vizuálny smog a nevkusný design, reklama, komercia. Sám bol však veľmi odolný voči množstvu informácií a jeho názory nikdy nepodliehali móde. Dokázal ich triediť vďaka svojmu vybranému vkusu, citlivosti a skúsenostiam. Nikdy nepoužíval mobil ani sociálne siete. Bol sústredený na svoju prácu a nenechal sa zbytočne rozptyľovať množstvom podnetov. Aktuálnu situáciu spoločenskú, či politickú však starostlivo sledoval a aktívne komentoval.

Váš otec bol činorodý človek – poznáme jeho vonkajšiu, verejnú tvár. Aký bol doma?

Miro bol stály, pevný vo svojich názoroch na verejnosti, ako aj doma. Bol originálny a svoj. Niekedy veľmi prísny na nás i na seba. Tým, že pracoval doma, bol sústredený na svoju prácu a podľa toho ako sa mu darilo, prenášal náladu aj do rodiny. Niekedy bol radostný, plný energie, ale boli i chvíle, keď sa tváril nevrlo a nechcel, aby sme mu narušovali jeho kruhy.

Nemal však problém zúčastniť sa bežných rodinných záležitostí. Rád nakupoval, hlavne na trhu na Žilinskej, kde ho poznali všetky tety, nemal problém si uvariť, upratať či pokosiť záhradu, bežne umýval riad a pravidelne chodil na dlhé prechádzky s jazvečíčkou, členkou rodiny, milovanou fenečkou Lindou. Praktické veci nechával na mame, ale rozhodoval zásadné záležitosti. V tom bola jeho autorita a sila.

Okolo otca sa zhromažďovala umelecká bohéma na čele s Ľubomírom Feldekom, Vincentom Hložníkom, Albínom Brunovským či Tomášom Janovicom. Vyrastali ste medzi umeleckou elitou. Ako to na vás pôsobilo?

Úplne prirodzene. Všetky menované a mnohé iné veľké osobnosti slovenského kultúrneho i spoločenského života boli neoddeliteľnou súčasťou našej rodiny a domácnosti. Spoločnosť to bola niekedy veľmi veselá a hlučná. Až postupne som si uvedomovala, aké významné osobnosti sú našimi rodinnými priateľmi. S deťmi niektorých z nich sme spolu chodili i na rodinné výlety, alebo boli našimi spolužiakmi v škole.

Vo vašom byte  vznikla aj prvá petícia hnutia Verejnosť proti násiliu. Mali ste vtedy po dvadsiatke. Boli ste pri tom?

No, to by bolo na dlhšie rozprávanie... Bola som vtedy v Paríži na štipendijnom pobyte, vyslaná Vysokou školou umelecko-priemyslovou v Prahe (VŠUP), ktorú som vtedy študovala v poslednom ročníku. Odchádzala som 15. októbra 1989 netušiac, čo sa o mesiac zomelie. U nás doma to vrelo a ja som nevedela, čo mám robiť. Chcela som byť pri tom, a tak som volala domov. Miro mi vtedy povedal, len pekne zostaň tam, kde si, my sa tu o to postaráme a ty sa vrátiš do slobodnej krajiny. A stalo sa... Na jar 1990, keď končil môj pobyt v Paríži a mala som tam prvú samostatnú výstavu, do Paríža za mnou prišiel nielen manžel, ale i rodičia a bolo to ohromné. Po návrate som ukončila školu a s otcom sme sa tak formálne stali kolegami.

Sama sa venujete výtvarnému umeniu. Nie je to asi jednoduché pri oceňovanom a významnom rodičovi. Možno bol váš odchod do Prahy hľadaním vlastnej cesty?

Praha bola moje najlepšie životné rozhodnutie. Chcela som študovať písmo a vtedy taký odbor ešte na Slovensku neexistoval. V Prahe bol na VŠUP špeciálny Ateliér knižnej kultúry a písma, kde ma viedol nestor českej typografie profesor Ján Solpera.

Otcov tieň bol ale veľký a siahal ďaleko... Odkedy som sa vydala používam len priezvisko Svatošová. Nechcela som sa opierať o popularitu mena Cipár, ktoré by mi otváralo dvere a zneužívať ho na svoj prospech. Áno, chcela som ísť vlastnou cestou a verím, že sa mi to podarilo. Až teraz, po otcovej smrti sa mnohí dozvedeli, že Táňa Svatošová je Cipárova dcéra, ktorá je tiež výtvarníčka... 

Otec po svojej osemdesiatke ilustroval Danteho Božskú komédiu. Rozprávali ste sa o tejto jeho práci?

Áno, prirodzene, keď som prišla do Bratislavy na návštevu, vždy ma zaujímalo, na čom Miro pracuje, ale nie vždy to so mnou chcel zdieľať. Božskej komédie bol ale plný. Úplne ho pohltia. Dokonca mi predčítaval o pekle, že to je – na rozdiel od neba – paráda na ilustrovanie. Bol nadšený z príležitosti, ktorú dostal a chopil sa jej veľkolepo. Nie nadarmo dostala kniha najvyššie medzinárodné ocenenie Red Dot v roku 2020 a v Spolku svätého Vojtecha vychádza tento rok v ďalšom vydaní. Je to otcove majstrovské dielo, na ktoré som hrdá!

Na jar ste mali v Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade výstavu Krížová cesta. Teraz pripravujete ďalšiu pod názvom Cesta svetla. Ako ste sa dostali k týmto témam? Spomínali ste, že to bola čiastočne reakcia na covidové obdobie, keď ste kvôli opatreniam nemohli byť s ťažko chorým otcom.

Je to tak. Keď bol otec na jar 2021 ťažko chorý a hospitalizovaný, vrcholil covid. Bolo to v období, keď boli zatvorené hranice a nemohla som ho ani navštíviť. Veľmi som sa tým trápila. Myšlienka stvárniť Krížovú cestu výtvarne vo mne zrela už dlhšiu dobu a v tejto situácii som sa rozhodla, že ju namaľujem. Celé som to preplakala a premodlila s myšlienkou na otca a s predstavou, že keď Krížovú cestu dokončím, príde Vzkriesenie a otec sa uzdraví. A tak sa aj stalo! Na Veľkú noc bol už doma. To, že potom na jeseň zomrel – to je už iný príbeh... a bola som pri ňom.

Spolok svätého Vojtecha ma požiadal, aby som svoj cyklus obrazov „svojej“ Krížovej cesty doplnila slovom a zanedlho potom vyšla knižočka s názvom Krížová cesta nádeje. No a nový projekt Cesta svetla – Via Lucis, ktorý som práve dokončila, vznikol opäť z  podnetu Spolku svätého Vojtecha (SSV), podobne ako výstava v Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade.

So SSV intenzívne spolupracujem, máme za sebou už niekoľko spoločných publikácií i projektov a ďalšie pripravujeme. Pán riaditeľ Ivan Šulík a šéfredaktorka Martina Grochálová sú mojím nádherným dedičstvom po otcovi. Naše vzťahy sú nielen profesionálne, ale i priateľské a dovolím si tvrdiť, že sa stali našimi adoptívnymi členmi rodiny. Verím, že spolu vymyslíme a realizujeme ešte mnoho nápadov.

Miroslav Cipár bol pracovitý, vy ste tiež veľmi aktívna. Raz sa vyjadril, že veľmi neverí v talent. Skôr na energiu a úsilie, ktoré je človek schopný vyvinúť, keď sa pre niečo rozhodne. Je to aj váš názor?

Talent je fajn, je to dobrý predpoklad, ale nestačí. Stotožňujem sa s otcom v tom, že energia, úsilie a vytrvalosť sú to, čo je nevyhnuté, aby sa talent (či netalent) mohol naplno prejaviť. Hodí sa k tomu aj pokora a trpezlivosť.

Za mňa ešte dodávam, že je dôležité tiež dostať príležitosť a naplno sa jej chopiť. A to Miro naozaj vedel. Nič preňho nebola malá príležitosť, všetko bral zodpovedne a aj maličkosti bral ako veľkú úlohu a robil ich s nadšením a plným sústredením. 

V mladosti ste veľa behali – to vypovedá o cieľavedomosti a schopnosti prekonať vlastné limity.

No, maratóny to neboli, na ten som sa pripravovala, ale nebolo mi to súdené. Vždy som športovala a okrem iného som behala diaľkové trate. Mám za sebou opakovane cestný beh Devín – Bratislava. Ten som bežala azda 5- či 6-krát.

Posledných takmer 30 rokov sa venujem aktívne tai-chi. Praktizujem tiež tai-chi s mečom a šaolinskou palicou. Sama vediem lekcie a semináre Metódy vedomej stopy pohybu, ktorú som koncipovala na základe prepojenia kultivácie pohybu a následnej stopy pohybu do grafickej podoby.

Zúročila som tak svoje bohaté pohybové a výtvarné skúsenosti s kaligrafiou a písmom. Napísala som už o tom dve knihy a metóda sa aktívne využíva v mnohých zariadeniach nielen na rozvoj grafomotoriky, ale aj ako metóda kultivácie harmónie tela a ducha.

 Ak sa pýtate na prekonávanie vlastných limitov, sú pre mňa výzvou, naučila som sa nevzdávať.

Vášho otca sme poznali ako významného umelca. Čo považujete za dôležité, aby sme o ňom vedeli ako o človeku?

Miro, môj otec, bol ako človek veľký a silný charakter. Zásadový a morálny. Charizmatický. Intelektuálne a spirituálne vysoko. Bol osobnosťou s mnohými talentmi. Renesančný človek. Milujúci manžel a podporujúci otec. Verný priateľ a pozorný k núdznym. Schopný sebareflexie a schopný o sebe pochybovať, čo mu umožnilo rásť. Čím bol starší, tým bol lepším a hlbším človekom. Dozrel do pokojného sebavedomia. Miro bol veľký dar pre všetkých, ktorým vstúpil do života. 

Dar, za ktorý je treba opakovane ďakovať.