Je piatok 20. decembra. Blíži sa posledný adventný víkend. Do Štedrého večera zostávajú ešte štyri dni. V Magdeburgu, hlavnom meste spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko, sa ľudia hrnú na tradičný vianočný trh. Stretávajú sa tu priatelia, rodiny sa prechádzajú uličkami medzi stánkami, deti maškrtia cukrovú vatu. Potom sa stane obludná vec, ktorá by sa nemala stať práve preto, že mnohé bezpečnostné orgány pred týmto scenárom varujú už roky:
Je presne 19.02 h, keď do jedného zo vstupov na vianočný trh preniká čierne SUV značky BMW. Pri prejazde trhom páchateľ usmrtí päť ľudí a viac ako 200 zraní. Takéto besnenie by vlastne nemalo byť vôbec možné. Odkedy islamistický terorista Anis Amri v decembri 2016 vrazil nákladným autom do vianočného trhu na námestí Breitscheidplatz v Berlíne a zabil pri tom jedenásť ľudí a 67 ďalších zranil, niektorých z nich vážne, sú vstupy na nemecké vianočné trhy väčšinou zabezpečené zábranami z nákladných áut alebo ťažkými betónovými blokmi. Pre tie sa ujalo ľudové pomenovanie „Merkelové zátarasy“, keďže za svoju existenciu vďačia imigračnej politike bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej.
Takéto zábrany boli nainštalované aj okolo vianočného trhu v Magdeburgu. Dokonca aj na mieste, kde vrah vrazil do davu. Bola tam však ponechaná medzera, aby sa na miesto mohli dostať sanitky. Bežne sú takéto núdzové vchody zabezpečené oceľovými lanami, ktoré sa dajú v prípade núdze odpojiť. Alebo je priamo pred núdzovým vchodom zaparkované policajné auto. Takto by to malo byť v Magdeburgu. Ale žiadne policajné vozidlo tam nebolo.
Magdeburské besnenie teda bolo umožnené ľudskou chybou. Prečo policajné auto alebo iné vozidlo nezablokovalo vstup na vianočný trh, nie je zatiaľ jasné. Možno išlo o striedanie zmeny v danom okamihu. Možno bola hliadka privolaná na iné miesto bez toho, aby si uvedomila, že vchod je nestrážený. Alebo si možno policajti odskočili pre klobásu. To všetko ešte vyjde najavo, ale je to v podstate nezaujímavé.
Pretože ľudia robia chyby. Tomu sa nedá zabrániť. Keby ľudia nerobili chyby, vlaky by nehavarovali, lietadlá by nehavarovali, nedochádzalo by k smrteľným dopravným nehodám ani k iným nehodám.
Útok v Magdeburgu má však iný rozmer
Nejde o tragickú chybu jednotlivca alebo posádky policajného auta. Ide o systematické zlyhanie nemeckého štátu. Útočník totiž nebol neznámy. Už roky svojím správaním opakovane pútal pozornosť – na svojom pracovisku aj na sociálnych sieťach.
Taleb al-Abdulmohsen, celým menom páchateľ z Magdeburgu, prišiel do Nemecka v marci 2006, aby sa tu vzdelával ako špecialista v oblasti psychiatrie a psychosomatiky. V rokoch 2010 a 2011 pôsobil na lekárskej fakulte v Hannoveri. Už tu s ním údajne dochádzalo ku konfliktom.
Trestné orgány sa o Arabovi prvýkrát dozvedeli v roku 2013. Došlo k sporom s predstaviteľmi lekárskej komory v súvislosti s uznávaním výsledkov skúšok. Tí obvinili Taleba A., že sa im vyhrážal. Lekár bol odsúdený na pokutu za rušenie verejného poriadku vyhrážaním sa spáchaním trestného činu. V januári 2014 sa však Taleb A. opäť vyhrážal spáchaním násilných trestných činov. Pozadie opäť nebolo politické, ale týkalo sa sporu o poskytnutie sociálnych dávok.
V dôsledku toho polícia vydala takzvané vyhlásenie o ohrození. Taleb A. bol v ňom poučený o následkoch takýchto trestných činov. Bol tiež informovaný, že na neho bude v budúcnosti pozornejšie dohliadať. Ale už v máji 2015 sa tento muž na petičnej telefonickej linke jedného spolkového úradu vyhrážal, že sa pomstí sudcom z dvoch predchádzajúcich procesov.
V júli 2016 Taleb A. napokon požiadal o azyl v Nemecku, ktorý mu bol udelený. Vo voľnom čase lekár čoraz častejšie vystupoval ako kritik islamu, označoval sa za ateistu, údajne organizoval možnosti azylu pre ženy zo svojej domovskej krajiny a otvoril si účet na Twitteri, ktorý radikálne kritizoval islam. Krátko pred útokom v Magdeburgu ho tam sledovalo 40 000 ľudí.
Talib A. však vyvoláva konflikty aj na protiislamskej scéne. Dostal sa napríklad do konfliktu s organizáciou Sekulárna pomoc pre utečencov, ktorá sa stará o záujmy ateistických utečencov. Po ohováraní a slovných útokoch podali členovia organizácie na Taleba A. trestné oznámenie na polícii.
V roku 2019 poskytol Talib A. rozhovor pre najvýznamnejší nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ). Témou bola jeho kritika islamu a uplatňovania práva v arabských krajinách. V tomto rozhovore sa Talib A. pomerne sebaisto označuje za „najagresívnejšieho kritika islamu v dejinách“ a inak sa prezentuje ako sebavedomý muž s poslaním. V rozhovore pre FAZ Talib A. nápadne kolíše medzi radikalizmom a snahou pôsobiť premýšľavo a zmierlivo.
Čím viac sa mu venujete, tým je záhadnejší. Nemecké úrady si medzitým nie sú isté ani jeho kvalifikáciou lekára. Svoje povolanie vraj vykonával skôr amatérsky. Nevedel dobre podávať injekcie a predpisoval nesprávne lieky. Diagnózy a odborné slovníky iných lekárov si musel vygoogliť, čím si od kolegov vyslúžil prezývku Dr. Google.
Jeho príspevky na sociálnych sieťach boli čoraz zmätenejšie a radikálnejšie. V máji tohto roku na svojom účte X oznámil, že vážne očakáva, že tento rok zomrie. Spravodlivosť nastolí za každú cenu. Nemecké úrady blokujú všetky cesty k spravodlivosti.
Celkovo vzniká podozrenie, že Talib A. sám trpel vážnou duševnou chorobou. Jeho výroky a správanie naznačujú, že máme do činenia s človekom s paranoidnou poruchou osobnosti, možno aj patologickým podvodníkom.
Je to viac ako zlyhanie štátu
Skutočným škandálom je, že tento muž, ktorý žije v Nemecku už osemnásť rokov, z toho osem rokov ako uznaný žiadateľ o azyl, je nemeckej polícii a súdom známy už najmenej desať rokov. Opakovane sa dostával do pozornosti úradov. Zároveň poskytol rozhovor najrešpektovanejším nemeckým novinám. Na sociálnych sieťach ho sledovali tisíce ľudí. Talib A. viedol všetko možné, len nie skrytý život.
Skutočnosť, že sa tento muž dokázal roky radikalizovať vo svojom bludnom svete a opakovane ohrozovať svoje okolie bez toho, aby nemecké orgány nejako výrazne zasiahli, je zarážajúca. V Nemecku je zjavne možné opakovane sa vyhrážať násilnými činmi a prejavovať všetky známky duševnej nepredvídateľnosti bez toho, aby polícia zasiahla. Skutočnosť, že Talib A. už roky vyvoláva pochybnosti o svojej odbornej kvalifikácii aj medzi kolegami a pacientmi, robí celú záležitosť ešte grotesknejšou.
Toto obrovské zlyhanie nemeckého štátu a jeho bezpečnostných zložiek kontrastuje s ich neprimeraným správaním voči nevinným občanom.
V novembri napríklad vyvolal v Nemecku rozruch prípad muža, ktorý preposlal tweet X, v ktorom označil ministra hospodárstva Roberta Habecka za debila. Na základe sťažnosti ministra prišla k mužovi polícia, prehľadala jeho dom a zabavila mu počítač a mobilný telefón.
Nemecký štát očividne ukazuje plnú silu svojich orgánov činných v trestnom konaní, keď ide o smiešne urážky, ktoré možno považovať za slobodu prejavu. Keď sa však zjavne nepredvídateľná osoba opakovane vyhráža násilím, nič sa nedeje. Ba čo horšie, takáto osoba dokonca dostane azyl.
To je viac ako zlyhanie štátu. Je to dôsledok prestavby nemeckého štátu v zmysle politickej ideológie.
Patria sem aj každodenné skúsenosti nemeckých občanov v posledných rokoch. Štát čoraz viac zasahuje do ich súkromného života, reguluje mobilitu, vykurovanie a spotrebu. V mestách sú farebne označené oblasti pre e-kolobežky a cyklotrasy sú stanovené na tých najabsurdnejších miestach. Nemecký štát však čoraz viac zlyháva pri plnení svojich základných úloh – vnútornej a vonkajšej bezpečnosti.
O to lepšie však funguje kontrola verejnej mienky. Stačilo len niekoľko hodín, aby sa besnenie Taliba A. v etablovaných médiách vykreslilo ako čin pravicového islamofóba, ktorý sympatizuje s AfD. Očividná otázka, prečo tento muž vrazil práve na vianočný trh, a nie napríklad do mešity, bola prehliadnutá.
Skutočné motívy Taliba A. sú ešte stále nejasné. Sekulárny kritik islamu si zrejme v posledných rokoch vyfantazíroval paranoidný svet a cítil sa ohrozený rôznymi bezpečnostnými orgánmi. Dá sa predpokladať, že jeho skutočnou motiváciou k činu bola duševná choroba. To však neospravedlňuje zlyhanie nemeckých orgánov prakticky na všetkých úrovniach.
Spolu s chradnúcou infraštruktúrou a upadajúcim hospodárstvom sa Nemecko čoraz viac javí ako krajina v krízovom režime.