Takmer polovici prípadov demencie možno predísť alebo aspoň oddialiť jej nástup

Syn pomáha starému otcovi s obliekaním. Podáva mu ponožky. „Ale kde je tá tretia?“ Otec sa čuduje. Scéna pochádza z knihy Starý kráľ vo vyhnanstve od rakúskeho spisovateľa Arna Geigera. Autor v nej opisuje starostlivosť o svojho dementného otca.

Tretia ponožka je jednou z výziev, ktorým môžu starnúci rodičia svoje deti skutočne vystaviť. Situáciu možno riešiť dvoma spôsobmi. Môžeme na otca vyšteknúť: „Ty máš tri nohy?“ Alternatívou je skutočne začať s otcom hľadať chýbajúcu ponožku.

Podľa Irene Bopp-Kistlerovej, poprednej švajčiarskej lekárky a autorky klasických štúdií o rôznych typoch demencie, neexistuje správna odpoveď. Na jednej strane je fakt, že dementní ľudia často trpia viac nervozitou svojich blízkych ako vlastnými nedostatkami, ktoré si sami nemusia uvedomovať. Empatia je na mieste. Nikto by nemal kričať na otca, že nemá tri nohy.

Na druhej strane netrpezlivosť svedčí o tom, že otca stále zaraďujeme medzi ľudí, ktorým má zmysel dohovárať. Znamená to, že je ešte stále schopný racionálne uvažovať. Ísť hľadať tretiu ponožku sa zdá byť milé, ale možno toho muža odpisujeme. Nebyť kritický voči druhému nie je kompliment. Alebo áno? To je otázka, pred ktorú nás choroba stavia: Vieme, čo znamená brať človeka s demenciou vážne?

Mnohým sa bude zdať, že naliehavejšia je iná otázka: Ako sa nedostať do tohto štádia? Spoľahlivo by fungovalo nezostarnúť, ale to asi nie je veľmi užitočná informácia. Okrem starnutia patria medzi ďalšie rizikové faktory napríklad nižšie vzdelanie, príliš veľa stresu alebo vysoký krvný tlak.

Čo sa týka vzniku ochorenia, sme na úrovni hypotézy. Predpokladá sa, že Alzheimerovu chorobu, najčastejší typ demencie, spôsobujú abnormálne usadeniny bielkovín nazývané beta-amyloidové povlaky. „Otec“ tejto choroby, nemecký psychiater Alois Alzheimer, to považoval za pravdepodobnú príčinu ochorenia.

V roku 1906 prvýkrát stanovil diagnózu. Významné je, že prvou pacientkou bola šesťdesiatšesťročná žena. Dôvodom, prečo dve tretiny obetí tvoria ženy, nie je len ich pokročilý vek. Aj keď sa tento faktor zohľadní, ženy častejšie trpia demenciou. Môže to súvisieť s hormónmi. Riziko ochorenia sa zvyšuje po menopauze, keď klesá hladina estrogénu, čo vedie k zhoršeniu metabolizmu mozgu. Základné príznaky, ako sú výpadky pamäti, poruchy reči a zmeny osobnosti, opísal Alzheimer na začiatku dvadsiateho storočia. Zostáva to stále rovnaké. Zmenilo sa však to základné. Vtedy išlo o výnimočnú diagnózu.

Stane sa čoskoro našou každodennou skúsenosťou?

V roku 2023 žilo vo svete viac ako 55 miliónov pacientov s nejakou formou demencie. Predpokladá sa, že tento počet sa každých 20 rokov zdvojnásobí, pričom sa to bude týkať rozvinutých aj rozvojových spoločností. Čo to znamená?

Podľa prognóz britských vedcov z Alzheimer’s Research, ak sa nič nezmení, do dvoch desaťročí bude každý druhý Brit nejakým spôsobom postihnutý demenciou: môže ňou trpieť sám, môže ňou ochorieť jeho blízky alebo oboje. V Českej republike žije napríklad v súčasnosti žije 140-tisíc ľudí s demenciou a do roku 2050 sa ich počet zvýši až o tretinu. Husákove deti začnú starnúť.

Táto choroba predstavuje pre lekárov a filozofov profesionálnu výzvu. Tí síce svetom nepohnú, ale nezriedka sa stáva, že niektoré spoločné intuície spresnia a v sofistikovanejšej podobe vrátia do spoločnosti. Platí to napríklad o predpoklade, že človek je racionálny živočích, ktorý hľadá poznanie. O tejto našej dôležitej vlastnosti sa dočítame napríklad v Aristotelovej Metafyzike. Demencia pritom už vo svojom názve nesie popretie mysle – de odkazuje na ústup a mens je myseľ.

Ďalšou výraznou črtou človeka je schopnosť hovoriť – a aj porucha reči je jedným z prvých príznakov demencie. Človek sa vyznačuje tým, že vedie dialóg s iným človekom. Ľudia sa dohadujú, hádajú, argumentujú. Ak sa tento aspekt vzťahu vytratí, možno dospieť k vete, ktorú vyslovila manželka jedného pacienta: „Môj manžel žije, a predsa som už vdova.“

Podľa výskumu Irene Bopp-Kistlerovej si až dve tretiny pacientov neuvedomujú, že majú problém. Môžeme to považovať za šťastie. Možno si nerobia starosti. Alebo to môžeme vnímať ako nešťastie. Veď práve vďaka tomuto neuvedomovaniu strácajú zmysel pre spoločnú realitu.

Zdá sa, že táto choroba podrýva mnohé z toho, na čom si človek zakladá. Sú filozofi, ktorí sa nebáli vyjadriť, čo z toho môže vyplývať. Pacienti s demenciou sú stále ľudia, ale už to nie sú osobnosti. Jeff McMahan alebo Peter Singer tvrdia, že už nemajú autonómiu, a preto nemajú nárok na rovnaký morálny status ako zdraví ľudia. Nebuďme v tomto smere príliš akademickí: takíto ľudia vraj nemajú rovnaké právo na život ako tí, ktorých myslenie nie je narušené.

Kľúčovou otázkou je, či sa na túto vec netreba pozerať inak. Možno nás demencia učí nanovo premýšľať o tom, čo je to človek. Nie je vylúčené ani to, že filozofi príliš dlho vychádzali zo zlých intuícií.

Nerobte mŕtvolu!

Iný mysliteľ v tejto otázke prekročil hranice akademickej obce. Walter Jens bol jedným z najuznávanejších klasických filológov. Bol tiež zástancom eutanázie. Človek by mal mať možnosť určiť si okamih svojej smrti a on, vedec hrdý na svoju pamäť a dokonalú znalosť klasickej gréčtiny, sa nemienil zmeniť na „zmätenú, slintajúcu príšeru“.

So svojou rodinou a rodinným lekárom sa už na začiatku dohodol, že v prípade choroby mu budú pri odchode asistovať. Na demenciu skutočne ochorel. Stratil brilantnú pamäť, schopnosť čítať a jeho slovná zásoba sa scvrkla na úroveň dieťaťa. Rodina bola pripravená zasiahnuť.

On sám však začal veci komplikovať. Muž, ktorý predtým len čítal a zmyslové pôžitky mu veľa nehovorili, sa tomu začal s chuťou oddávať. Kedysi by mu ani nenapadlo dotknúť sa čohokoľvek chlpatého, čo sa pohybovalo po štyroch, ale zrazu začal so smiechom objímať každú mačku a mávať na okoloidúce psy. Na včerajšok ani na predošlý deň si už nepamätal, Homéra už nedokázal citovať.

Ako mnohí dementní pacienti si však pamätal útržkovité scény z detstva, o ktorých rád rozprával. A jedna vec mu utkvela v pamäti: ako žiadal svoju rodinu, aby ho včas usmrtila. Keď mu manželka alebo syn pomáhali s rannou hygienou, často hovorieval: „Bitte nicht tot machen.“ „Prosím, nerobte mŕtvolu.“ Ochota rodinného lekára pomôcť zostala nevyužitá.

Tento príbeh presahuje rámec životopisu Waltera Jensa. Z pohľadu zdravého človeka sa demencia zdá byť neznesiteľná. Preto sa len málokto rozhodne konať skôr, ako bude neskoro. Švajčiarsko ponúka eutanáziu v počiatočných štádiách ochorenia, keď je človek ešte spôsobilý. Problémom je, že nedokáže vopred odhadnúť, ako sa bude cítiť, keď sa demencia rozvinie. Ako ukázal osud Waltera Jensa, je možné, že demencia nie je len príbehom straty.

Wittgensteinov výrok „Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta“ nemusí byť pravdivý. Svet môžeme spoznávať aj inak ako prostredníctvom jazyka. Dôrazne na to upozorňuje psychiater a filozof Thomas Fuchs, ktorý odmieta Singerovu tézu o tom, ako dementný človek stráca svoj morálny status. Pripomína, že málokedy len strácame. „Práve preto, že pacienti s demenciou majú také kognitívne ťažkosti, oveľa živšie reagujú na emocionálny kontakt. Ožíva aj fyzická pamäť a zážitky uložené v tele.“ Človek, ktorému odchádza myslenie, má zmysly rozochvené – môže sa stať precitliveným na melódie, vône a chute. Je dôležité, aby o tom blízki vedeli a začali s touto úrovňou osobnosti pracovať, ak môžu.

Podobne hovorí aj Irene Bopp-Kistlerová, ktorá už desaťročia pracuje s pacientmi s demenciou. Vyzdvihuje hudobnú pamäť, ktorá zostáva neporušená aj pri veľmi pokročilej demencii. Dokonca aj tí, ktorí počas svojho života nemali s hudbou nič spoločné, ju zrazu začnú vnímať. Pacienti s demenciou nás tiež učia, že hranice nášho sveta sú možno oveľa viac hranicami našich emócií. Bopp-Kistlerová rozpráva, že mnohokrát zažila zmierenie hlbokých rodinných rán len vtedy, keď jej slová nestáli v ceste. Keď sú ľudia otvorení, dokážu nájsť spôsoby komunikácie prostredníctvom dotykov alebo pohľadov.

Zosilniť zmysly

Svet starnutia tento rok zaskočila správa, že Európska agentúra pre lieky čiastočne schválila Lecanemab, liek na Alzheimerovu chorobu. Je určený na skoré štádiá ochorenia, keď môže spomaliť pokles kognitívnych funkcií. Hoci má liek veľa a potenciálne závažných vedľajších účinkov, a preto bol schválený až na druhýkrát, je to dobrá správa. Nie je však prísľubom vyliečenia.

Lekári poukazujú na to, že až 45 percentám prípadov demencie možno predísť alebo aspoň oddialiť jej nástup. Opatrenia sú známe už dlho: spať sedem až osem hodín, udržiavať stres v rozumných medziach, vyhýbať sa alkoholu a nikotínu. Bojujte proti obezite, cukrovke a vysokému krvnému tlaku. Kľúčové je naďalej udržiavať sociálne kontakty a cvičiť. Tento rok poprední vedci z takzvanej Lancetovej komisie pre demenciu pridali na zoznam preventívnych opatrení ďalšie dve položky. Odporúčajú starať sa o sluch a zrak. Hneď ako zistíte zhoršenie, investujte do okuliarov a načúvacích prístrojov. Ak slabnú zmysly, slabne aj myseľ.

Okrem životného štýlu či sľubných liekov pravdepodobne musíme zapracovať aj na očakávaniach, ktoré na seba kladieme. Otváranie nových zmyslov, o ktorých hovoria Thomas Fuchs alebo Irene Bopp-Kistlerová, nie je maľovanie na ružovo. Demencia je ťažké, bolestivé a smutné ochorenie. Transakcia, s ktorou nás konfrontuje, má tragické črty. Tak veľmi si ceníme život, tak veľmi sme hrdí na svoju myseľ.

Zdá sa, že ak chceme žiť dlhšie, musíme byť pripravení vzdať sa svojej mysle. Uprostred smútku, do ktorého sa starnúci svet môže čoskoro ponoriť, Irene Bopp-Kistlerová alebo Thomas Fuchs tematizujú novú koncepciu ľudskej bytosti – a možno aj zmysel pre to, ako sa aspoň pokúsiť byť šťastný novým spôsobom. Možno nám neostáva nič iné, len týmto ľuďom načúvať.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.