7 dní v kocke: Ukrajina odstrihla Európu od plynu. Fica strašia staré dlhy SPP

1. Plynová páka

1. januára 2025 sa stalo to, na čom Spojené štáty pracovali desaťročia: Európa je odstavená od centrálneho tranzitu ruského plynu. Formálne o tom rozhodla Ukrajina, ktorá chce odrezať Rusko od príjmov z predaja plynu do strednej Európy.

Skutočné rozhodnutia sa však robili skôr. A nie na Ukrajine. Tá ich len vykonala.

Týmto krokom Ukrajina vyradila z hry v prvom rade seba ako vplyvný tranzitný štát, ktorý na medzinárodnej preprave plynu zarábal ročne takmer miliardu dolárov. V druhom rade oslabila Európu, ktorú budú ekonomicky dusiť predražené energie.

A až v treťom rade potrestala Rusko. Rusi budú, aj keď s problémami, predávať „európsky plyn“ aj ďalej – obchodníkom z tretích krajín (Azerbajdžan, Turecko), ktorí potom ruský plyn oblúkom a s násobne vyššími prepravnými nákladmi dodajú obetavej Európe.

Vojenská pointa sankcií je teda silne otázna. Od roku 2022 platí, že obchodnými vojnami trpí viac EÚ ako Rusko. Účinná izolácia Ruska by mohla zabrať len v prípade, ak by bola dostatočne široká. To sa však nestalo. Čína, India, arabské krajiny či Turecko protiruské sankcie odmietli, čo Rusku umožňuje aj ďalej vyvážať suroviny na globálny trh – a profitovať na zvýšených cenách energií.

O niečo dôležitejšia je, aspoň z pohľadu Spojených štátov, geopolitická pointa tejto hry: snaha roztrhnúť kľúčové trasy, ktorými západná Európa 50 rokov obchodovala s Ruskom. Cieľom bolo preseknúť prirodzený euroázijský obchodný most, na ktorom Európa prosperovala, a nahradiť ho atlantickým. Bez ohľadu na neúnosne vysoké náklady pre Európanov.

Jednoducho: rozhodujúcim hráčom v Európe nemala byť EÚ postavená na voľnom obchode na kontinente, ale NATO postavené na konfrontácii „atlantického sveta“ s Ruskom. Napokon, bola to práve expanzívna politika NATO a nasadenie ukrajinskej armády proti ruským menšinám z Donbasu, čo viedlo k vojne o Ukrajinu.

Americká a britská zahraničná politika stála na princípoch, ktoré sformuloval Zbiegniew Brzezinski: zabrániť vzniku dominantných európskych mocností, respektíve zastaviť ich spoluprácu a rast. Nočnou morou americkej zahraničnej politiky bola vízia Helmuta Kohla o partnerstve Nemecka (EÚ) a Ruska, ktorá mala viesť k mierovej spolupráci a prosperite Európanov. A k potlačeniu anglosaskej hegemónie v Európe.

Ešte v roku 2008 to vyzeralo tak, že mierový a obchodný projekt EÚ bude v Európe silnejší ako vojenský projekt NATO.

Nemecko a Francúzsko na samite Aliancie v Bukurešti (2008) zablokovali pozvánku pre vstup Ukrajiny do NATO. Namietali – a veľmi správne – že rozbeh Ukrajiny do NATO by mohol viesť k bezpečnostnej kríze v Európe a fatálnemu oslabeniu EÚ.

Zdržanlivá politika Nemecka sa však nepresadila. Aspoň nie nadlho.

Od roku 2014, teda od začiatku vojny o Ukrajinu, sa Američanom čoraz viac darí nanucovať Európe starú Brzezinského doktrínu. Kontinent má byť geopiliticky rozdelený. EÚ má byť v americkej sfére vplyvu nielen vojensky, ale aj obchodne. A politicky. Ako americký protektorát.

Predohra prišla už po roku 2010. Nemeckí a francúzski investori (Ruhrgas, Gas de France a RWE) sa rozhodli predať svoje podiely v slovenskom aj českom plynovom tranzite. Dôvod: západné vlády a tajné služby hlásili, že očakávajú krízu na Ukrajine a komplikácie s centrálnym plynovým tranzitom.

V roku 2013 západné energetické korporácie rýchlo vycúvali z českého a slovenského tranzitu. Podiely ostali voľné pre „rizikové investície“ (na Slovensku sa ako rizikový investor presadila J&T s EPH, kúpili skupinu SPP).

V tom istom roku na Ukrajine vybuchol Euromajdan, ktorý bol masívne podporovaný Spojenými štátmi a Západom. V roku 2014 prerástol do ďalšej oranžovej revolúcie, do prevratu a do vojny o Donbas. Rusko medzitým anektovalo Krym s väčšinovo ruským obyvateľstvom a so základňou pre ruskú čiernomorskú flotilu.

Z Ukrajiny sa stalo geopolitické bojisko medzi krajinami NATO a Ruskom.

V roku 2022, po ruskej invázii na Ukrajinu, vybuchol Nord Stream, ktorý priamo spájal Rusko s Nemeckom. Bol to bezprecedentný útok na európsku energetickú infraštruktúru. Podľa dánskeho svedka, veliteľa miestneho prístavu, krátko pred útokom oblasť kontrolovali americké vojenské lode. Dánskym bezpečnostným zložkám prikázali, aby sa stiahli. Podľa Nordic Times to môže poukazovať na americko-britskú stopu útokov na Nord Stream.

Energetická kríza viedla k prudkému rastu cien plynu, čo umožnilo americkým obchodníkom s menej kvalitným a drahším bridlicovým, respektíve LNG plnyom obsadiť veľkú časť európskeho trhu.

V roku 2025 sa odstavil aj centrálny plynový tranzit.

Brusel ostal, ako sa dalo čakať, ticho. Hoci to bude práve európsky priemysel, ktorý bude najviac trpieť neúnosne drahými energiami a postupnou stratou konkurencieschopnosti.

Situácia je dnes pre Európu ešte horšia ako za studenej vojny.

Sieť rusko-európskych plynovodov a ropovodov sa začala budovať za studenej vojny. Bezpečnostná rivalita vtedy ustúpila obchodným záujmom. Sovietsky plyn po roku 1964 prúdil nielen do Československa a krajín východného bloku, ale aj do Rakúska, Talianska, do západného Nemecka. A odtiaľ do Francúzska.

V roku 1973 podpísal Brežnev s nemeckým kancelárom Willym Brandtom dohodu o dodávkach ropy a plynu do Nemecka. Brandt pri tejto príležitosti daroval Brežnevovi luxusný športový mercedes. Jeho vďačnosť mala finančnú logiku. Nemecko na obchode s plynom a ropou a na dodávkach lacných energií pre priemysel zarábalo miliardy mariek.

Dnes takáto obchodná spolupráca nie je možná. Dôvodom nie je len vojna na Ukrajine, ktorú Rusko bez ohľadu na sankcie vyhráva. A ku ktorej vôbec nemuselo prísť, ak by Spojené štáty a Ukrajina neodmietali rokovania o vzájomných bezpečnostných dohodách s Ruskom a zastavení expanzie NATO.

Hlavným dôvodom je hybridná vojna Západ – Rusko. Jej zámerom je zabrániť partnerstvu EÚ a Ruska. A zariadiť, aby mali v európskej politike hlavné slovo dve mimokontinentálne veľmoci: Spojené štáty a Británia.

Budúcnosťou Európy nemá byť EÚ, ale NATO. Únia má byť len poslušným obchodným krídlom tohto vojenského bloku.

Čo tvrdý atlantický tlak urobil s Ukrajinou a Európou, dnes trápi málokoho. Hlavné slovo majú trollovia, propagandisti a aktivisti, ktorí sa neobťažujú takými prežitkami, ako je suverénne uvažovanie. A konanie vo vlastnom záujme.

Projekt európskej energetickej siete, ktorý vznikal pred 60 rokmi, je teda odstavený. Aj keď zrejme nie nadlho.

Aj v Spojených štátoch, aj v Európe a na Ukrajine čoraz viac silnejú hlasy tých, ktorí volajú po ukončení vojny. Po mierových dohodách, ktoré obnovia poriadok v Európe. A po návrate od chorého a šialeného stavu do normálneho.

A k prirodzenému, normálnemu stavu bude patriť aj obchod medzi dvoma najsilnejšími ekonomikami Európy: EÚ a Ruskom.

2. Nervózny Fico

Asi neprekvapuje, že Zelenského postoje najtvrdšie kritizoval práve Fico. Ak by sme hľadali európske krajiny, ktoré najviac zasiahne zastavenie centrálneho tranzitu, na prvom mieste by bolo Slovensko. Hneď za ním by nasledovalo Rakúsko.

Možnosti vnútrozemských štátov, ktoré nemajú prístavy pre LNG tankery, sú obmedzené.

O niečo lepšie ako Slovensko na tom bude Maďarsko, ktoré je napojené na južný rusko-turecký tranzit cez Balkán. Alebo Česko, ktoré je previazané s nemeckou plynovou sieťou.

Problémom Slovenska nebude len nákup plynu. Obchodníkov s plynom je v Európe dosť. Otázna bude cena a prepravné náklady. Plyn pre potreby Slovenska bude určite drahší ako plyn pre potreby Maďarska. Zaplatíme za to buď priamo, alebo cez konsolidačné balíky.

Hlavným problémom Slovenska bude výpadok príjmov za medzinárodný tranzit. Slovenský Eustream v minulosti zarábal na preprave viac ako pol miliardy eur ročne. Po zavretí centrálneho aj severného prúdu (Nord Stream) však Slovensko ako tranzitný hráč skončí.

Navyše, k nervozite Fica určite prispeli aj zlé rozhodnutia SPP po roku 2013, keď Eustream ovládli žraloci okolo J&T, Kellnera a EPH.

A za tieto zlé rozhodnutie nesú svoj diel viny aj Ficove vlády.

V skratke: keď československí finanční žraloci kúpili skupinu SPP za 2,6 miliardy eur, prišli problémy. A nielen tie geopolitické, pred ktorými ušli pôvodní nemeckí a francúzski akcionári, keď podnik predali… Najsilnejší z partnerov, Kellner, sa rozhodol z obchodu vycúvať a žiadal, aby ho ostaní (J&T a EPH) vyplatili. Krátko na to začala z SPP, respektíve EPH cúvať aj J&T.

Křetínskeho EPH, strategický akcionár SPP Infrastructure, to vyriešil dosť drsne. Po roku 2013 podniky z holdingu SPP Infrastructure nabrali úvery za stovky miliónov eur, za ktoré ručil svojim majetkom tranzitný Eustream. Mamutie úvery podniku sa však nepoužili na investície, ale na mimoriadnu výplatu dividend pre akcionárov. Konkrétne pre EPH, ktoré sa po ovládnutí SPP potrebovalo rýchlo dostať k peniazom.

Dlhy EPH sa týmito „finančnými operáciami“ premenili na dlhy skupiny SPP Infrastructure.

Túto agresívnu a riskantnú politiku skupiny SPP Infrastructure podporil aj štát ako väčšinový akcionár. Bez súhlasu zástupcov Ficovej vlády by to vtedy nešlo.

Po roku 2015 nasledovalo to isté. Skupina SPP Infrastructure sa zadĺžila, aby sa vo veľkom vyplatili predčasné dividendy. Išlo o desaťročné dlhopisy. Čiže: dlhy v objeme stoviek miliónov eur by sa mali splácať po roku 2025. No je otázne z čoho, keďže centrálny tranzit od 1. januára 2025 vyschol.

Slovom, Křetínskeho EPH a Ficova vláda narobili v SPP Infrastructure hory dlhov. A celkom pri tom ignorovali riziká spojené s krízou na Ukrajine.

Dnes už vieme, že to neboli len riskantné finančné transakcie, ale hazard s budúcnosťou. Vabank. Stavili na to, že centrálny tranzit vydrží.

Nevydržal.

Aj preto bol zrejme Fico taký hyperaktívny pri rokovaniach s ukrajinskou vládou (začiatok roka), so Zelenským v Bruseli (koniec roka). Alebo pri rokovaniach s Putinom a pri kritike Bruselu. A aj preto zrejme dokola opakoval, že zastavenie tranzitu bude znamenať problém v sume 500 miliónov eur.

Ak slovenský tranzit vyschne, stovky miliónov eur, ktoré predčasne „prejedali“ akcionári SPP Infrastructure a ktoré bude treba bankám vrátiť, dobehnú aj Křetínskeho, aj Ficovu vládu ako polovičného akcionára podniku.

Vyplatenie starých úverov novými bude asi neschodné. Kto by požičal stovky miliónov eur podniku, ktorý už nemá čím ručiť, keďže prišiel o výnosný tranzit?

Politika EPH a Ficovej vlády v SPP Infrastructure bola krajne nezodpovedná. A konečný účet bude určite vyšší, ako by to mohlo vyzerať zvonku… Alebo ako by vyzeral, ak by sa štátny aj súkromný akcionár SPP Infrastructure správali prezieravejšie.

3. Musk v kampani

Vo zvyšných dvoch bodoch prehľadu už budeme struční.

Americký miliardár a Trumpov spojenec Elon Musk prekvapil, keď vstúpil do nemeckej kampane. Urobil to dvakrát. Najskôr na svojej sieti X vyhlásil, že východiskom pre Nemcov je AfD. Teda národná strana, ktorú progresívne médiá odsudzujú ako „extrémistov” a „krajnú pravicu“.

Druhýkrát sa Musk objavil priamo v nemeckej tlači. Welt zverejnil jeho komentár, v ktorom tvrdí, že AfD nie je krajná pravica, ale národná protiimigračná strana, ktorá je posledným náznakom nádeje pre krajinu na pokraji kultúrneho a hospodárskeho kolapsu.

Muskov článok je zaujímavý dvoma vecami.

Po prvé, prispieva k legitimizácii AfD a podobných národných strán, ktoré sa progresívcom nepodarilo skrotiť alebo zlomiť. To je správny trend. Časy, keď médiá a progresívni aktivisti izolovali každého, kto nezapadal do predpísanej dúhovej alebo vojnovej línie, sa končia. Strany, ktoré sa otvorene postavili proti progresivizmu, bude treba akceptovať.

Po druhé, zverejnenie Muskovho článku viedlo k vlne pohoršenia v progresívnom tábore a k rezignácii jednej z vedúcich redaktoriek Die Welt. Bolo to prehnané, Muskov článok vyšiel spoločne s kritickou reakciou člena vedenia Die Welt, ktorý sa pokúšal Muskove tvrdenia vyvracať.

Otvorené polemiky tohto druhu by mali byť normou, nie „nehodou“, po ktorej z denníka odchádzajú pohoršení novinári. Verejná debata je palivo slobody a demokracie.

A jednofarebné kampane médií sú zas rakvou slobody a demokracie.

Aj to, že po Muskovom článku odišla woke redaktorka, je dobré.

Nech si súdruhovia zvykajú, že už nemajú monopol na pravdu a na morálku.

Spory a nálepkovanie AfD sú druhoradé. Podstatné je to, že je to národná strana, ktorá má dnes širokú podporu spoločnosti. Túto podporu nemá preto, že by bola extrémistická. Má ju preto, že lídri imigračných, pandemických, klimatických, dúhových a vojnových kampaní vyhoreli. Zdegenerovali sa vo svojom paralelnom vesmíre a celkom im ušlo, že tí, ktorých vypískali ako okrajových extrémistov, majú širšiu podporu ako oni…

Po nemeckých predčasných voľbách môže byť AfD jednou z najsilnejších nemeckých strán. A so silnými spojencami v novej americkej vláde.

Svet je v pohybe. V pohybe zdravým smerom.

Konzumentom progresívnej tlače sa to nemusí páčiť, nemusia tomu rozumieť, ale tí už nebudú takí dôležití ako doteraz.

4. Chalupári

Priamo na Vianoce sa manželky a príbuzné čurillovcov pochválili, že zverejnili videonahrávky z poľovníckej chaty v Čifároch. Ich obsah – hoci je tri roky starý – už týždeň podrobne rozoberajú médiá.

Ťah „manželiek“ vyznel trochu trápne. Jednak preto, že čurillovci sa skryli za sukne svojich žien a príbuzných, ktoré vraj tieto nahrávky „našli na stole“. A vraj sa rozhodli, že ich zverejnia. Bez konzultácií so stíhanými čurillovcami? Bez konzultácií s ich advokátom Kubinom? Iste, iste… Progresívny tábor predsa zhltne čokoľvek.

A potom preto, že čurillovci a ich hovorcovia tým po rokoch priznali to, čo pôvodne čurillovci zatĺkali.

Čurillovci v roku 2021 tvrdili, že nestoja za sledovaním a odpočúvaním lídrov opozície a ich advokátov. Vraj išlo o akciu nitrianskej polície namierenú na pytliakov. A náhodne popri tom zachytili neformálne porady Fica, Kaliňáka, oligarchu Bödöra a ich advokátov.

Taká bola legenda.

Realita bola, samozrejme, iná. Matovičovi a Lipšicovi chlapci z NAKA, známi ako čurillovci, v roku 2021 zariadili sledovanie Fica, Kaliňáka a advokátov oligarchov – odpočúvali ich na chate, na ktorej sa stretávali. Keďže súd by odpočúvanie opozície neschválil, zakrylo sa to údajnými podozreniami z pytliactva.

Dnes, keď osoby z prostredia čurillovcov zverejnili nahrávky z chaty a keď ich vo veľkom využívajú ich advokáti a ich mediálni hovorcovia, je zrejmé, že za akciou z roku 2021 stáli práve oni. Vyšetrovatelia NAKA nazývaní čurillovci…

Mimochodom, ich úlovok bol slabý. Trestnoprávne je obsah nahrávok o ničom. Zaujímavé sú len ako klebety a kontroverzné reči zúčastnených. Vlastne boli... Nahrávky unikli do médií už v roku 2021 a keďže boli obsahovo chabé, veľmi rýchlo zanikli.

To, čo sledujeme dnes, je pokus zopakovať starý vtip. A vyškriabať dno hrnca. To dno, na ktorom má byť akože šťava o Ficovi. No v skutočnosti je na ňom len puch po divokých praktikách čurillovcov.