V roku 2025 sledujte krivku vývoja na menovom páre euro a dolár

Vývoj grafu menového páru totiž bude prinajmenšom určovať osud celého projektu eura. Bude to istý druh barometra, ktorý môže indikovať pretlak, ktorý spôsobí nečakaný výbuch. Len málokedy máme šancu v jednom grafe vidieť naraz hneď niekoľko dôležitých spoločných tém.

Menový kurz ako bumerang reality

V roku 2024 menový pár euro/dolár oslabil o viac ako šesť percent, čo je veľa. Rovnaký pokles aj v roku 2025 by znamenal, že jeden dolár by bol viac ako jedno euro. Všeobecne menový kurz ukazuje hneď niekoľko makroekonomických údajov súčasne: rast HDP, výšku úrokových sadzieb, inflačné očakávania, bilanciu zahraničného obchodu, politickú stabilitu a mnoho ďalších údajov.

Dôležité je podčiarknuť to, že menový kurz nie je ani v moci politikov, ani centrálnych bankárov. Tí síce môžu určitý čas držať istý kurzový záväzok, ako to bolo v prípade českej koruny v rokoch 2013 až 2017.

Dodnes panujú rozpory, či to bol dobrý, alebo zlý krok. V každom prípade nešlo o dlhodobo udržateľný stav. V nadnesenom zmysle slova môžeme povedať, že menový kurz je večný návrat reality. Môžeme sa ho pokúsiť oklamať, zmanipulovať alebo ignorovať, ale vždy sa nám tieto snahy vypomstia.

Dobrou otázkou je, prečo sledovať tento kurz práve v roku 2025, teda okrem toho, že je teraz pre euro až prekliato nízko.

ECB verzus americký Fed

Prvým dôvodom je rozličná menová politika medzi americkým Fedom a európskou centrálnou bankou. Dlhé roky, prakticky od založenia eura, platilo, že tieto dve inštitúcie mali podobnú menovú politiku. Práve preto tieto meny neboli nikdy v konkurenčnom boji o zahraničné investície. Solídnosť nemeckej menovej politiky bola rozpustená v eure.

Euro – na rozdiel napríklad od čínskeho jüanu – nikdy nepredstavovalo nebezpečenstvo pre americký dolár. Dôvod bol práve v tom, že ECB vždy viedla svoju menovú politiku v súlade s Fedom.

Situácia sa zmenila až minulý rok, keď v júni prvýkrát ECB znížila svoje sadzby. Predtým sa veľa špekulovalo, či tak ECB urobí skôr ako americký Fed. Zníženie sadzieb totiž znamená oslabenie eura. Slabé euro dáva väčšiu šancu európskym exportérom v tvrdej globálnej konkurencii.

Udržiavať svoju menu zámerne podhodnotenú je veľká výhoda pre exportnú ekonomiku. Stačí si spomenúť na prvé obdobie Donalda Trumpa, ktorý mal svoju ekonomickú koncepciu založenú práve na slabom dolári. Zníženie sadzieb na eure bol jasný signál, že ECB sa aspoň trochu zbaví svojej závislosti od amerického Fedu. Americká centrálna banka znížila svoje sadzby prvýkrát až tento rok v septembri.

V roku 2025 bude napínavé sledovať, ako veľmi sa bude ECB emancipovať od amerického Fedu. V decembri na poslednom zasadnutí šéfka ECB Christine Lagardová jasne naznačila, že teraz musí centrálna banka znižovať svoje sadzby pravidelne na každom svojom zasadnutí o štandardný krok 25 bázických bodov. Dôvodom je v problémoch sa zmietajúca európska ekonomika, ktorá sama od seba už nevytvára veľké inflačné tlaky. Inflácia v eurozóne osciluje okolo 2 až 2,2 percenta. V budúcom roku by nemal byť pre ECB problém dostať sa k dvojpercentnému cieľu.

Naopak, americký Fed je v úplne inej situácii. Americká ekonomika si stále drží hospodársky rast okolo troch percent a inflácia sa zastavila na úrovni 2,6 percenta, na ktorej posledné tri mesiace stagnuje. Podľa poslednej prognózy Fed počíta iba s dvomi zníženiami sadzieb. Americké finančné trhy zatiaľ stavujú iba na jedno zníženie sadzieb.

Skončí v slepej uličke?

Postupné znižovanie sadzieb počas celého roka 2025 by bolo pre ECB ešte prijateľným scenárom. Oveľa horšia vec by nastala, keby sa európska ekonomika začala výrazne prepadať. ECB by musela znovu oprášiť nulové úrokové sadzby, čo by malo hneď niekoľko rizík.

Prvým by bol prepad eura voči doláru. To by automaticky vytvorilo inflačný tlak, pretože ceny benzínu sa od tohto menového páru priamo odvíjajú. Európska ekonomika by sa mohla dostať do pasce zvanej stagflácia.

Vysoké ceny energií by vytvárali inflačný tlak a európske HDP by klesalo. Problém stagflácie spočíva v tom, že centrálna banka až tak veľmi nevie, čo má v tomto prípade robiť. Zvýšenie sadzieb, ktoré by zabraňovalo inflácii a posilňovalo menu, by prispievalo k tomu, že by sa európska ekonomika hlbšie prepadala do recesie.

Druhou možnosťou je, že nulové úrokové sadzby by znovu „zarobili“ na ďalšiu inflačnú vlnu v budúcnosti. Navyše by nulové sadzby opätovne ešte viac zhoršili dostupnosť bývania, ktorá je už teraz pre mladé rodiny katastrofická.

Nulové alebo záporné sadzby by znovu dali priestor špekulantom na trhu s nehnuteľnosťami, pričom by sa opäť stalo výhodnejšie zadlžiť sa na nízky úrok a následne nehnuteľnosť prenajímať. Čím drahšie nehnuteľnosti, tým viac peňazí v obehu.

Akékoľvek výkyvy na menovom kurze euro/dolár tak budú nočnou morou pre európskych centrálnych bankárov.

Pokazené európske motory: Nemecko a Francúzsko

Menový pár bude taktiež veľmi spoľahlivo merať hĺbku ekonomicko-politickej krízy v Európe. Začneme najskôr pri Nemecku, ktoré je na tom o niečo lepšie ako Francúzsko. V Nemecku totiž ešte nenastala patová politická situácia.

Musíme počkať na výsledky predčasných volieb. Kým nebude známe nové rozloženie politických síl v Nemecku, bude sa iba špekulovať. Politická situácia v krajine nie je beznádejná, aj keď mnoho analytikov si myslí, že sa dostane do patovej situácie.

Na nemeckej politike sa totiž prejaví problém Francúzska. Euro bude fungovať dovtedy, kým sa Nemecko rozhodne, že už je to preň veľmi nákladná záležitosť. Tu hrozí hlavné riziko a jadro napätia v Nemecku.

Nemecko má ešte možnosť poriadne sa zadlžiť. Na rozdiel od Francúzska si môže byť isté, že mu veritelia ešte požičajú obrovské sumy za výhodných podmienok. Nemecká spoločnosť však bude stáť pred nasledujúcou dilemou.

Buď využije investície na podporu svojej vlastnej ekonomiky. Automobilový a chemický priemysel bude potrebovať masívnu podporu, aby sa udržal v hre v tvrdej globálnej konkurencii. Alebo sa nové finančné prostriedky použijú na udržanie eurozóny. Politici sa budú snažiť nájsť nejaký kompromis, ale tu vzniká otázka, či kapacita Nemecka požičať si peniaze nebude obmedzená.

Dá francúzska extrémna ľavica bozk smrti euru?

Francúzsko je už za bodom zvratu, z ktorého neexistuje návrat. Prezident Emmanuel Macron rozpustením francúzskeho parlamentu prekročil Rubikon. Aktuálny francúzsky premiér nemá prakticky žiadnu šancu niečo urobiť. Krajina potrebuje radikálne reformy, aby skrotila verejné financie. Deficit vo výške šesť percent HDP je neudržateľný.

Aj keby premiér Francois Bayrou našiel spôsob, ako dať francúzske verejné financie do poriadku, jeho reformy by neprešli parlamentom. To by de facto znamenalo koniec jeho vlády. Francúzsky parlament sa však s ním môže dohodnúť, že ak bude jeho vláda riešiť len bežnú agendu, tak ju dovedie k novým predčasným voľbám, ktoré sa môžu konať najskôr až v máji.

Čakanie na nové voľby môže ukončiť samotný francúzsky prezident, ak by podal demisiu. Nová voľba francúzskeho prezidenta by mohla situáciu vyriešiť. Zatiaľ sa však nájomník Elyzejského paláca na tento krok nechystá.

A tu sa dostávame k tomu hlavnému. Ak budú v máji nové voľby, posilnia radikálne strany naľavo aj napravo. Práve tieto strany chcú veci meniť radikálne. Situácia je však taká, že Národnému zhromaždeniu chýbajú ekonomické nápady.

Na rozdiel od neho má francúzska extrémna ľavica síce v zásobe veľa ekonomických nápadov, ale nie je vôbec isté, že viac štátu v ekonomike problémy vyrieši. Historicky sa to nikdy nepodarilo. A tu máme najväčšiu výzvu pre menový pár euro/dolár. Ak sa vo Francúzsku dostane k moci často až extrémna ľavica, bude prepad kurzu taký silný, že ho nezastaví ani ECB.