Nechajme však čísla hovoriť za seba. Vo februári 2024 bola priemerná hrubá mzda v podnikovej sfére v Poľsku 7 979 zlotých (zhruba 1 868 eur), čo je o 12,9 percenta viac ako vo februári 2023. Minimálna mzda bola 4 242 zlotých (993 eur).

Agentúra Fitch pred mesiacom uviedla, že odhad rastu ekonomiky na rok 2024 predstavuje tri percentá a výhľad na rok 2025 je takmer štvorpercentný. K tomu prispel priaznivý hospodársky vývoj na začiatku práve skončeného roka a odolnosť domácej ekonomiky. Dvojciferný rast nominálnych miezd, zvyšovanie sociálnych dávok a výrazný pokles inflácie podporujú výdavky domácností. Poľsku sa podarilo vyhnúť hospodárskym škodám, ktoré počas pandémie utrpeli iné európske krajiny, a navyše sa mu darilo veľmi dobre už pred pandémiou.

Vláda zároveň výrazne investuje a plne využíva európske fondy. Do Poľska však neprúdia len peniaze z EÚ, Varšava dokáže na svoje územie prilákať aj nadnárodné spoločnosti, ktoré ju využívajú ako svoje ústredie pre celú východnú Európu.

Príkladom je materská spoločnosť Facebooku Meta alebo líder v oblasti streamingu Netflix. Poľsko však priťahuje aj výrobné podniky. Len v minulom roku boli napríklad oznámené plány na výstavbu továrne spoločnosti Intel za viac ako štyri miliardy eur, japonského výrobcu tepelných čerpadiel Daikin za 300 miliónov eur, centra Visa s 1 500 zamestnancami, továrne Pepsi za 220 miliónov eur alebo školiaceho strediska spoločnosti Ryanair za vyše 130 miliónov. To všetko dopĺňa skutočnosť, že Poľsko je po Číne druhým najväčším svetovým výrobcom batérií pre elektromobily.

Poľsko ukazuje, aká kľúčová je kvalitná infraštruktúra

Krajina sa zároveň stáva kľúčovým infraštruktúrnym a logistickým centrom regiónu. Významnú úlohu tu zohrávajú vládne investičné programy zamerané na rozvoj cestnej a železničnej infraštruktúry, prístavných kapacít a rozvoj digitálnej infraštruktúry.

Vzhľadom na svoju geopolitickú blízkosť sa Poľsko veľmi aktívne podieľa aj na príprave programov povojnovej obnovy Ukrajiny, na ktoré aktívne pripravuje svoje domáce spoločnosti. Rozmach poľskej dopravnej infraštruktúry si už v niektorých slovenských a českých kruhoch získal takmer kultovú povesť.

V roku 2010 malo Poľsko približne 1 500 kilometrov diaľnic, aktuálne zhruba 5 200 kilometrov. Za rovnaký čas sa toho v Českej republike postavilo vyše desaťkrát menej. So Slovenskom je to škoda porovnávať. Nejde však len o cesty. Cieľom železničného programu v hodnote 38 miliárd eur je vybudovanie rýchlejších a spoľahlivejších tratí do roku 2030. Poľská železničná sieť má po prvýkrát v histórii na viacerých úsekoch umožniť, aby osobné vlaky jazdili maximálnou rýchlosťou 250 km/h. 

Tamojšia vláda zároveň predstavila ambiciózny infraštruktúrny gigaprojekt - chce postaviť takzvaný Centrálny komunikačný prístav (CPK), teda dopravný uzol medzi Varšavou a Lodžou, ktorý bude integrovať leteckú, železničnú a cestnú dopravu v celom Poľsku.

Projekt zahŕňa výstavbu nového obrovského centrálneho letiska pre celé Poľsko v Baranówe, západne od Varšavy, ktoré bude prepojené so všetkými veľkými mestami v krajine prostredníctvom vysokorýchlostnej železnice. Očakáva sa, že náklady na CPK dosiahnu do roku 2032 viac ako 30 miliárd eur. Varšava, samozrejme, ráta aj s prostriedkami z európskej kasy.

Varšava vo veľkom zbrojí

Poľské ozbrojené sily takisto prekvitajú. V roku 2025 plánuje krajina vynakladať na obranu neuveriteľných päť percent svojho HDP, čo je dvaapolkrát viac ako aktuálne požaduje NATO. Varšava sa nedrží späť ani pri akvizíciách zbraní. Nové vrtuľníky, tanky či protivzdušná obrana bezprecedentne zvyšujú vybavenie a veľkosť armády. Cieľ je jasný - mať najväčšie pozemné sily v Európe.

Poľská verejnosť zároveň jasne podporuje modernizáciu ozbrojených síl, pričom v otázke zbrojenia dochádza k politickému konsenzu medzi dvomi hlavnými politickými tábormi. Z Poľska sa ozýva, že už teraz má tretiu najväčšiu armádu v NATO čo do počtu vojakov.

Rozmach, samozrejme, neprišiel len tak sám od seba. Čo teda robili Poliaci za posledných viac ako 30 rokov inak v porovnaní s ostatnými krajinami v regióne?

Napredovanie Poľska nie je výsledkom náhody

Varšava na rozdiel od svojich susedov počkala s privatizáciou až do času, keď vytvorila a zaviedla pevný právny rámec. Výsledok? Poľská spoločnosť nemá takmer žiadnych oligarchov, ktorí by negatívne ovplyvňovali vývoj hospodárstva.

Okrem toho má Poľsko nezávislú daňovú správu s veľmi rozsiahlymi právomocami, ktorá vzbudzuje skutočný rešpekt, takže dane sa vo všeobecnosti platia a odvádzajú podľa pravidiel. Náš severný sused zároveň zdigitalizoval prakticky všetky hlavné oblasti do vzájomne prepojených systémov.

Ďalším veľmi dôležitým krokom z dnešného pohľadu bola školská reforma z roku 1999 s názvom Poľské školstvo pre 21. storočie, ktorá začína prinášať svoje ovocie. Tí, ktorých najviac ovplyvnila, totiž už istý čas postupne nastupujú do zamestnaní. Išlo o sériu reforiem v oblasti vzdelávania, jeho hodnotenia, transformácie inšpekčnej činnosti, financovania škôl a ich autonómie či transformácie cieľov v učebných osnovách tak, aby zodpovedali modernej ekonomike. Samozrejme, reformy sa nezastavili. Učiteľom (ktorí sú potom omnoho viac motivovaní a do školstva vďaka tomu prichádzajú kvalitní ľudia) napríklad vláda v minulom roku kráľovsky zdvihla platy o tridsať percent.

Poľsko bolo zároveň schopné získať a využiť viac finančných prostriedkov EÚ ako susedné krajiny. Na podnet vlády bolo pre podniky a miestne samosprávy vytvorených niekoľko kurzov a školení o žiadostiach o dotácie a ich riadení ešte predtým, ako boli sprístupnené Poliakom. Vďaka tomu malo Poľsko v tejto oblasti od prvého dňa veľkú výhodu.

Na druhej strane poľská infraštruktúra už dlho využíva výhody osobitného cestného zákona Specustawa drogowa, ktorý od roku 2003 výrazne zjednodušil stavebné konanie a umožnil rozhodnúť o vyvlastnení pozemku bez toho, aby sa skutočne stanovila jeho cena alebo výška náhrady (čo, samozrejme, môže byť v istých prípadoch aj negatívom). Výsledkom však je, že od vyhlásenia verejnej súťaže po podpis zmluvy uplynie v priemere 91 dní a po vydanie stavebného povolenia 299 dní.

Konzervatívna vláda strany PiS za posledných osem rokov zvýšila celkovú kúpnu silu obyvateľstva zavedením predtým neexistujúcich sociálnych dávok, ktoré naozaj podporujú tých najslabších. Vďaka programom 500+ a 800+ sa podarilo vymaniť z dedičnej chudoby veľmi veľký počet ľudí. V prvých dvoch rokoch programu klesol počet viacčlenných domácností pod hranicou chudoby zo 14 percent na tri percentá.

Súčasťou úspechu Poľska je však aj jeho migračná politika. Poľsko má povesť krajiny, ktorá je pre cudzincov uzavretá, ale v skutočnosti to tak nie je.

V roku 2015 Poľsko odmietlo prijať sýrskych a iných utečencov/migrantov zo severnej Afriky a Blízkeho východu, ale zároveň sa aktívne snaží prilákať a udržať ľudí pre svoj pracovný trh z krajín a regiónov ako Stredná Ázia, Mongolsko, Filipíny, Vietnam či India (samozrejme, nehovoriac o Bielorusoch či Ukrajincoch). Ide tak najmä o kultúrne bližšie a pomerne stabilné krajiny, v ktorých fungujú základné prvky právneho štátu. Podľa všetkých ukazovateľov sa prišelci dobre integrujú a nezahlcujú poľskú spoločnosť. Zároveň sa však Varšava naďalej bráni utečencom z Blízkeho východu, pričom sa zdá, že tento kombinovaný prístup bol doteraz úspešný a tamojšia ekonomika z prílevu pracovnej sily ťaží.

Dôležitým krokom bola aj nedávna reforma miestnych samospráv, ktorej pilierom bolo zlúčenie viacerých obcí do väčších celkov a veľkých vojvodstiev so silnými kompetenciami.

Úspech a rozmach Poľska vo viacerých oblastiach teda nie sú len výsledkom náhody, ale série kľúčových reforiem v priebehu posledných troch desaťročí. Samozrejme, zásluhu na tom má (vo východoeurópskom regióne výnimočná) veľkosť poľského trhu, ale tieto reformy by sa mohli uskutočniť aj v iných postkomunistických krajinách, keby sa medzi ich lídrami našla vízia a politická odvaha.