Až 86 percent produkcie elektriny Iránu pochádza z plynových elektrární, tie však trpia rastúcim nedostatkom plynu. Pritom ázijskému štátu nechýbajú zásoby zemného plynu, veď sú druhé najväčšie na svete. Chýbajú mu však investície do spracovateľských technológií.
S 260 miliardami kubických metrov ročne má Irán štvrtú najvyššiu spotrebu plynu na svete. Ďalších 25 miliárd kubíkov stratí pri ťažbe a preprave. No vzhľadom na hlad po devízach musí ázijská krajina aspoň malú časť produkcie zemného plynu predať do zahraničia, najmä do Turecka.
Výsledkom je pravidelný nedostatok plynu v zime. Časť elektrární vtedy prechádza na spaľovanie silne znečisťujúceho mazutu, túto sezónu však ani to nestačilo. Dlhodobým riešením je zvýšenie importu z Turkménska.
Kríza v Iráne však nie je obmedzená len na plyn. Ropná veľmoc musí dovážať aj benzín v hodnote niekoľko miliárd dolárov ročne, napriek tomu je ho na čerpacích staniciach nedostatok. Veľké protesty z roku 2019 boli vyvolané aj nárastom jeho ceny, čo viedlo vládu k jej udržiavaniu na umelo nízkych hodnotách.
Nízke ceny palív potom vedú k ekonomickým stratám, plytvaniu a rozsiahlemu pašovaniu benzínu za hranice krajiny, najmä do Turecka, kde je aj tridsaťkrát drahší. Prezident Massúd Pezeškiján vlani začiatkom decembra priznal, že ak vláda nezvýši ceny benzínu, nedokáže vyplácať dôchodky.
Zlé sú aj makroekonomické čísla krajiny. Rozpočet plánuje v tomto roku 2025 rekordný deficit, pričom Irán má obmedzené možnosti jeho financovania. Kurz tamojšieho rialu klesol na historické minimum 700-tisíc za dolár. V čase jadrovej dohody v roku 2015 bol kurz 32-tisíc rialov.
Inflácia za ostatných 50 rokov len zriedka podliezla dvojcifernú hodnotu a od roku 2019 neklesla pod 30 percent ročne. Vláda reguluje nielen benzín, ale aj ďalšie ceny v ekonomike. To vedie k poruchám na trhu a k cenovým skokom, ktoré zase hrozia občianskymi nepokojmi.
Iránska vláda označuje za vinníka americké sankcie, vo vlnách pritvrdzované a zjemňované od obsadenia americkej ambasády v roku 1979. Sankcie Iránu obmedzujú prístup k finančnému trhu, technológiám a obchodu.
S nádejou vzhliadaná spolupráca s Čínou zatiaľ prináša len vlažné výsledky. Irán má s Čínou od roku 2021 dohodu o strategickom partnerstve, ktoré má priniesť 400 miliárd dolárov investícií za 25 rokov. No dosiaľ sa toho veľa nepohlo a hlavnou „spoluprácou“ je najmä predaj iránskej ropy pod trhovou cenou a naviac za nekonvertibilný jüan .
Sankcie ale nie sú univerzálna výhovorka. Len exportom ropy Irán zarába ročne okolo 50 miliárd dolárov. No 25 miliárd dolárov končí v rýchlo rastúcom armádnom rozpočte, ktorý tvorí vyše šesť percent HDP krajiny.
Ďalšie miliardy odtekali na podporu spriaznených režimov a teroristických skupín. Len Sýria získala od Iránu kumulatívnu ekonomickú pomoc hodnú 30 až 50 miliárd dolárov, ďalšie miliardy tiekli Hamasu, Hizballáhu, húsiom a šiitskym skupinám v Iraku. Netreba asi spomenúť, že z týchto „investícií“ po nedávnych udalostiach zrejme mnoho neostalo.
Dlhodobé ekonomické potácanie vidieť na vývoji nominálneho HDP v bežných dolároch, ktoré najlepšie vyjadruje globálnu ekonomickú silu krajiny. Porovnajme ho s hlavným súperom Iránu – Izraelom. Kým izraelské HDP stúpa už dekády plynulo, na iránskom vidieť divoké výkyvy, na ktorých sa rokmi podieľali Reaganove sankcie, výkyvy cien ropy, oteplenie za Obamu a pritvrdenie za Trumpa. Výsledkom je, že osemkrát menší Izrael má dnes absolútne HDP vyššie o pätinu.
Apropo Trump. Jeho zvolenie vyvolalo v Iráne veľkú vlnu nervozity. Počas svojho prvého prezidentovania zrušil jadrovú dohodu a voči Iránu viedol politiku „maximálneho tlaku“. Z jeho kampaňových vyjadrení to vyzerá, že si počas druhého obdobia zvolí rovnakú stratégiu.
Iránci už majú nepokoje solídne natrénované, no tamojší režim pravdepodobne čakajú krušné roky.
