Bol tam starší muž, ktorý sa volal Panigpak. Bol preslávený chytrosťou a radosťou z dlhých ciest na saniach. Teraz k nám prišiel z ďaleka nakupovať. Dostal čo chcel, a keďže mi zostávalo niekoľko nožov, dostal tiež jeden. Vytiahol z vreca päť krásnych modrých líšok a položil ich na stôl.
„Mýliš sa," povedal som, „stojí len jednu líšku a ani nie toľko."
„Ach, ako som zbavený všetkej radosti," hovoril s úsmevom a mierne. „Môj jazyk musí teraz odporovať bielemu mužovi. Možnože mi potom odpadne, ale to preto, že sa mýliš, som nútený hovoriť. Veď nemôžeš vedieť, že hľadám nôž skoro rok a že mi veľmi chýbal. Preto má pre mňa väčšiu cenu než tieto biedne kože."
Hovorili sme chvíľu sem a tam, až šikovný Panigpak vyslovil svoju múdrosť a povedal:
„Vec nemá cenu, ale ja mám svoju potrebu a za tú platím. Nikto iný než ja nemôže poznať môj nedostatok, preto by mal kupec a nie predavač ustanovovať cenu.“
Eskimáci bez formálneho vzdelania už viac než storočie vedeli, že neexistuje objektívna „správna“ cena, ale že ju určuje subjektívne hodnotenie kupujúceho, teda spotrebiteľský prebytok a nie náklady výroby. Marxisti tomu nerozumejú dodnes.
Že preháňam? Stačí sa pozrieť do slovenského zákona o cenách: „Za neprimeranú cenu u predávajúceho sa považuje dohodnutá cena, ktorou sa výrazne presahujú ekonomicky oprávnené náklady alebo primeraná zisková prirážka.”
Ak podnikáte alebo sa snažíte pochopiť, ako funguje ekonomika, z ilúzie objektívnej, správnej alebo primeranej ceny by ste sa mali oslobodiť aj vy. A nie je to nemorálne?
„Ak pre toho, kto vymieňa líšku za nôž platí to isté, tak by nemal prijať štyri líšky za nôž, ale len jednu. On subjektívne usúdil, že pre neho má ten nôž hodnotu jednej líšky a už len z etického hľadiska by zaň nemal zobrať štyri líšky.” Dočkal som sa výhrady, keď som sa týmto úlovkom v literatúre chválil na sieti.
Tento bod je kľúčový pre pochopenie toho, ako zavádzajúce sú naše, v úzkej komunite formované, intuície pri obchodovaní medzi cudzími ľuďmi. Uskutočnenie obchodu je dôkaz, že obom zúčastneným stranám pribudlo. Inak by ho dobrovoľne nikdy nedokončili.
Obaja sú preto v subjektívnom zisku. Tipol by som si, že Panigpak je ešte vo výrazne vyššom zisku než obchodník s plným skladom líščích koží. Eskimák totiž rok sníval o nožíku, dôležitom nástroji pri prežití, pretože žije v drsnom prostredí plnom líšok kradnúcich jedlo. A tri líšky navyše pre neho nie sú potenciálne rozdielom medzi životom a smrťou. Ak je cieľom naznačenej etiky rovnosť, potom by mal Eskimák za ten nôž zaplatiť nie štyri, ale päťdesiat líšok, aby sa subjektívne zisky obchodujúcich viac vyrovnali.
Predávajúci je tiež len kupujúci. Kupuje líšky za nôž alebo ten v potravinách eurá za pomaranče. Na našom príklade vidno, že takáto spravodlivosť závisí od toho, na koho stranu sa prikloníme, lebo nevieme nič o subjektívnom prebytku jednej ani druhej strany.
Potom to ale nie je spravodlivosť, ale nespravodlivosť, keďže spravodlivosť má byť slepá. Táto neschopnosť posúdiť „správnosť” ceny bez toho, aby sme si vybrali stranu na základe našich preferencií, či už vzhľadom na bohatstvo, sociálnu triedu, kultúru, farbu pokožky alebo národnosť, nie je výnimka, ale pravidlo pri každom obchode. Vieme len, že kupujúci s predávajúcim si spravili výmenou dobre. Neexistuje spravodlivá cena, existuje len dohoda kupujúceho a predávajúceho a všetci ostatní majú byť ticho. Nie je to ich biznis.
Technológie nás postupne od týchto pomýlených intuícií posúvajú bližšie k optimu. Diskriminačná cenová politika na základe špecifík klienta je už na internetových obchodoch takmer štandard. Nie je jedno z akej stránky prídete na internetovú stránku poisťovne, e-shopu alebo leteckej spoločnosti. Spôsob vášho putovania po internete prezradí veľa o vašom potenciálnom spotrebiteľskom prebytku a ochote platiť. Niekto zaplatí viac a vďaka tomu iný môže kúpiť za menej.
Koniec koncov, diskriminačná cenová politika je tu už od nepamäti, technológie ju akurát zjednodušujú a demokratizujú. Tí, ktorí neveria v absolútnu zvestovanú pravdu správnej ceny na cenovke, skúšajú zjednávať a hľadať rovnováhu medzi subjektívnymi prebytkami s predávajúcim. Zarábajú tak na úkor veriacich spoluobčanov aj mimo virtuálneho sveta. Zaujímavé bude sledovať, ako táto internetová inovácia nakazí aj starý svet kamenných obchodov.
Papierová cenovka v kamennom obchode je totiž tiež dávno prekonaná technológia. Je len otázkou času a zmeny návykov, kedy tam namiesto papierikov budú displeje, na ktorých sa cena bude priebežne meniť. A teraz nemyslím podľa toho, aká tučná kreditka pôjde uličkou okolo, ale najmä podľa v reálnom čase meniacich sa premenných ohľadom dopytu a ponuky. Systém bude vyhodnocovať priebežne zhoršujúci sa nedostatok niektorých tovarov, či už z dôvodu výbuchu továrne dodávateľa alebo zvýšeného dopytu po toaletnom papieri z pandemického záchodového ošiaľu.
Šéf centrálnej banky alebo „konsolidujúci“ minister financií bude mudrovať na tlačovke a vy budete stojac v obchode pozorovať, ako jeho slová dvíhajú ceny cez infláciu zlých peňazí alebo nezmyselné nové dane. Naopak, prekvapivá akcia u konkurencie oznámená v čerstvom letáku okamžite zníži ceny aj vo vašom obchode a nemusíte zbytočne drať topánky presunom či zabíjať čas hĺbkovou analýzou predajných brožúr.
Ceny sa rýchlejšie dostanú do rovnováhy, uspokoja preto viac a dôležitejších potrieb ľudí pri nižších nákladoch. Povedané po slovensky, bude lacnejšie a lepšie.
No a teraz si predstavte, že na Slovensku, kde nám politici zvýšili dane, lebo musíme „šetriť“, platíme úradníkov, ktorí mrhajú životom tým, že pozorujú cenovú farbu schnúť a dokonca ideme zaplatiť za vývoj ďalšej zbytočnej štátnej aplikácie v podobe „porovnávača“ cien potravín na ministerstve financií.
Keby to počul starý múdry Eskimák Panigpak, umrel by od smiechu nad hlúposťou bielych mužov.
