Petr Drulák

Izrael má za sebou mimoriadny rok taktických úspechov aj vojnových zločinov. Podarilo sa mu oslabiť dlhoročných nepriateľov: Hamas v Gaze a Hizballáh v Libanone prišli o vedenie, nepriateľský režim Bašára Asada sa zrútil a Izrael zabral ďalší kus sýrskeho územia, Irán sa snaží byť čo najmenej vidieť, aby nevyprovokoval americký útok.

Až s odstupom času sa tieto úspechy ukážu buď ako trvalé, alebo len ako víťazné bitky v prehranej vojne. Každopádne boli vykúpené agresívnymi operáciami vedenými bez ohľadu na civilné obete. Izraelskí predstavitelia si tým vyslúžili nielen kritiku OSN, ale aj zatykač pre vojnové zločiny od Medzinárodného trestného súdu. Izrael vzbudzuje rozporné reakcie: od nekritického obdivu, cez pochopenie až k ostrému odsúdeniu.

V debatách, ktoré sa vedú, sa oživuje európska história dvadsiateho storočia. Zástancovia Izraela poukazujú na tragický osud európskych Židov systematicky vyvražďovaných nacistickým Nemeckom. Argumentujú, že židovský štát sa musí všetkými prostriedkami brániť, pretože bol založený s cieľom, aby Židom zaručil, že sa im už nič podobné nestane. Iné hlasy, a nemusí ísť nevyhnutne o kritikov Izraela, upozorňujú, že štát, ktorý vznikol v reakcii na masívne porušovanie základných práv, by sa ho sám nemal dopúšťať a naopak by mal rešpektovať systém OSN, vďaka ktorému vznikol. V tomto zmysle sa vyjadril napríklad francúzsky prezident Macron.

Ale kritici aj zástancovia sa zhodujú, že Izrael vzniká ako odpoveď na nacistickú genocídu Židov. Hoci išlo celkom iste o jeden z nevyhnutných predpokladov vzniku Izraela, nešlo o jediný ani postačujúci predpoklad.