Churchill o dobrých a zlých Židoch

Izrael má za sebou mimoriadny rok taktických úspechov aj vojnových zločinov. Podarilo sa mu oslabiť dlhoročných nepriateľov: Hamas v Gaze a Hizballáh v Libanone prišli o vedenie, nepriateľský režim Bašára Asada sa zrútil a Izrael zabral ďalší kus sýrskeho územia, Irán sa snaží byť čo najmenej vidieť, aby nevyprovokoval americký útok.

Až s odstupom času sa tieto úspechy ukážu buď ako trvalé, alebo len ako víťazné bitky v prehranej vojne. Každopádne boli vykúpené agresívnymi operáciami vedenými bez ohľadu na civilné obete. Izraelskí predstavitelia si tým vyslúžili nielen kritiku OSN, ale aj zatykač pre vojnové zločiny od Medzinárodného trestného súdu. Izrael vzbudzuje rozporné reakcie: od nekritického obdivu, cez pochopenie až k ostrému odsúdeniu.

V debatách, ktoré sa vedú, sa oživuje európska história dvadsiateho storočia. Zástancovia Izraela poukazujú na tragický osud európskych Židov systematicky vyvražďovaných nacistickým Nemeckom. Argumentujú, že židovský štát sa musí všetkými prostriedkami brániť, pretože bol založený s cieľom, aby Židom zaručil, že sa im už nič podobné nestane. Iné hlasy, a nemusí ísť nevyhnutne o kritikov Izraela, upozorňujú, že štát, ktorý vznikol v reakcii na masívne porušovanie základných práv, by sa ho sám nemal dopúšťať a naopak by mal rešpektovať systém OSN, vďaka ktorému vznikol. V tomto zmysle sa vyjadril napríklad francúzsky prezident Macron.

Ale kritici aj zástancovia sa zhodujú, že Izrael vzniká ako odpoveď na nacistickú genocídu Židov. Hoci išlo celkom iste o jeden z nevyhnutných predpokladov vzniku Izraela, nešlo o jediný ani postačujúci predpoklad.

Základy židovského štátu boli položené už pred druhou svetovou vojnou, keď Palestínu spravovali Briti a v kľúčových momentoch podporili sionistický projekt. To, že časť európskych Židov sa usiluje už od konca 19. storočia o založenie vlastného národného štátu, je zrejmé, a vzhľadom na silu národnej myšlienky pochopiteľné, hoci medzi Židmi vtedy značne kontroverzné. Každopádne pre britskú správu predstavoval príliv Židov do Palestíny obrovský problém. Viedol k zrážkam židovských migrantov s palestínskymi starousadlíkmi, ktoré po vojne prerastali do boja britských úradov so židovským terorizmom. Prečo Briti sionistov podporovali?

Dnes už polozabudnutý argument pre britskú podporu sionizmu formuloval vtedajší minister vojny a neskorší premiér Winston Churchill v roku 1920, teda krátko po tom, čo Británia prevzala kontrolu nad Palestínou.

Jeho článok je pozoruhodný tak myšlienkovou jasnosťou a otvorenosťou, ako aj reálpolitickou bezohľadnosťou, ktoré Churchilla charakterizovali. Vychádza z výnimočnosti židovského národa, ktorá sa podľa neho prejavuje tak pozitívne, ako aj negatívne; v tom „božskom“ aj „diabolskom“. Poukazuje na židovský základ kresťanstva a tým aj európskej civilizácie, ale aj na židovský podiel na komunizme, ktorý sa podľa neho túto civilizáciu pokúša zničiť.

V tejto súvislosti potom odlišuje tri politické orientácie svojich židovských súčasníkov. Vyzdvihuje „národných“ Židov, ktorí si zachovali svoju vieru, ale inak sa stali patriotmi národov, v ktorých žijú a k ich rozkvetu prispievajú. Proti nim stavia „medzinárodných“ Židov – vykorenených zúfalcov, ktorí necítia lojalitu ani k Bohu, ani k národu, od francúzskej revolúcie sa snažia zosnovať rôzne medzinárodné sprisahania proti základom civilizácie, z ktorých posledné má byť sprisahanie komunistické. Poukazuje na výskyt Židov v medzinárodnom komunistickom hnutí, ich rozhodujúci podiel medzi sovietskymi boľševikmi aj mieru, s ktorou ovládli sovietske inštitúcie a s ktorou sa podieľajú na revolučných represiách.

Treťou orientáciou je práve sionizmus, teda úsilie o vytvorenie vlastného štátu pod britským protektorátom. Považuje ho za zdravú alternatívu, ktorá môže zachrániť pred komunistickou hrozbou tak Židov, ako aj európsku civilizáciu a Britské impérium, o ktoré ide Churchillovi na prvom mieste. Všíma si útoky popredného sovietskeho predstaviteľa Trockého na sionistov a stret sionizmu s komunizmom definuje ako „boj o dušu židovského národa“.

Od národných Židov očakáva, že sa aktívne zapoja do boja proti komunizmu, čím svetu dokážu, že Židov nemožno stotožňovať s komunistami. Od Britského impéria očakáva, že bude benevolentným ochrancom židovského štátu v Palestíne, ktorý sa stane nielen útočiskom východoeurópskych Židov, ale aj „symbolom židovskej jednoty a chrámom židovskej slávy“.

Churchillov viac ako sto rokov starý text určite nemusí byť vo všetkom presný a niekde argumentuje jednostranne, ale prinajmenšom z dvoch dôvodov stojí za pozornosť.

Pripomína úlohu Židov v moderných európskych dejinách v jej plnej šírke. Dnešnou politickou korektnosťou sploštený diskurz ich vníma takmer výlučne ako obete. Táto úloha je nesporná, ale nemala by zastierať, že napríklad v ranej fáze nastupujúcich komunistických režimov stáli aj na strane páchateľov masových zločinov. Tento fakt vysvetľuje aj časť moderného stredoeurópskeho a východoeurópskeho antisemitizmu, a to bez toho, aby slúžil na jeho obhajobu.

Churchillova argumentácia tiež pripomína aroganciu európskeho imperiálneho myslenia. Palestínu, ktorú Briti dostali čerstvo do správy potom, čo si vynútili rozbitie Osmanskej ríše, chce využiť na sociálne inžinierstvo bez ohľadu na existujúce obyvateľstvo. Z hľadiska záujmov Britského impéria identifikuje komunizmus ako hlavnú hrozbu. Komunistickú hrozbu stotožňuje so židovstvom do tej miery, že verí, že ju môže neutralizovať sionizmom, teda presmerovaním túžob a lojalít časti európskych Židov od svetovej revolúcie k novej vlasti pod britskou kontrolou. Ako imperiálny správca si pritom môže dovoliť pominúť, že Palestínčania o židovských migrantov nestoja.

Je možné, že Churchillov článok zostane zaujímavým iba pre historikov. Nedá sa však vylúčiť ani to, že jeho argumenty získajú nový presah do aktuálnych politických debát.

Blízky východ je v pohybe. Sýrii a Iraku hrozí rozpad, Libanon je zrúteným štátom. Tureckí nacionalisti volajú po oslobodení Jeruzalema. Tieto štáty nie sú oveľa staršie ako jedno storočie a ich hranice sú umelé a sporné. Izrael je ešte o niečo mladší a jeho hranice sú ešte o niečo spornejšie.

S úpadkom americkej moci sa môže dočkať ťažkých otázok.