Čo si Rusi myslia o vojne, mieri a prečo stúpa ochota použiť jadrové zbrane

Jeden ruský sociológ raz cynicky poznamenal: "Moja veda je najpresnejšia – koľko zaplatíte, toľko percent dostanete." Niečo podobné vidíme (alebo aspoň cítime) aj tu u nás, napríklad pred parlamentnými a prezidentskými voľbami, ale aj v Amerike, kde rôznym sociologickým centrám akosi nevychádzajú čísla skúmanej verejnej mienky s výsledkami volieb. Akoby mali slúžiť prieskumy skôr na ovplyvňovanie verejnosti než na zisťovanie jej stavu. Ľudia už preto výsledkom takýchto prieskumov veľmi neveria.

Kvalitná sociológia

V Rusku je situácia ešte podstatne horšia. Nezávislá sociológia prakticky neexistuje. Jednou z mála výnimiek je centrum Levada, inštitúcia pomenovaná po svojom zakladateľovi, ktorým bol slávny vedec Jurij Levada. Ide o výskumný tím, ktorý sa snaží o objektivitu svojich prieskumov verejnej mienky. Nie je prekvapujúce, že ho štátne úrady vyhlásili za „zahraničného agenta“ a vytvárajú problémy pre činnosť tohto centra. Ale pre tých, ktorí chcú mať skutočnú predstavu o náladách v ruskej spoločnosti, je to stále dôveryhodný a kvalitný zdroj informácií.

Počas niekoľkých posledných rokov vykonávalo centrum Levada vždy na konci kalendárneho roka rozsiahly výskum takýchto nálad. Keďže sa vždy používa rovnaká metodika, umožňuje to sledovať smer a dynamiku zmien verejnej mienky. Takáto štúdia sa uskutočnila aj koncom jesene minulého roka. Jej výsledky boli oznámené na konferencii Krajina a svet: Ruské reality-2024 (28. - 29. novembra v Berlíne), ktorá bola organizovaná mediálnym projektom Krajina a svet. Nedávno boli niektoré údaje zverejnené aj v opozičnej Novoj Gazete.

Čitatelia by si na tomto mieste mohli myslieť, že ak opozičné médium publikuje výsledky štúdie, ktorú vykonal takzvaný „zahraničný agent“, zistenia musia nevyhnutne obsahovať odhalenia a obvinenia namierené proti Kremľu a ruskej propagande. Ale čuduj sa svete, nie je to tak. Kvalitná sociológia neukazuje to, čo by niekto chcel vidieť, ale to, čo je v skutočnosti. A poctivá žurnalistika oboznamuje verejnosť s faktami, nie s ilúziami a výmyslami príjemnými pre vydavateľov či čitateľov médií.

Spokojnosť s prezidentom a armádou

Prvé, čo autori štúdie uvádzajú, je, že ľudia sú spokojní s prezidentom a armádou. V novembri 2024 sa miera obľuby Vladimira Putina priblížila k svojmu historickému maximu a dosiahla 87 percent. Vyššia bola len v rokoch 2008 a 2014 (88 a 89 percent). Na konci roka 2021 bol tento rating blízko svojho historického minima: približne 60 percent. No akonáhle bolo cítiť v januári 2022 vo vzduchu pach vojny, hodnotenia išli hore. Doslova od momentu, keď ruské jednotky prekročili ukrajinskú hranicu spokojnosť s prezidentom sa priblížila k 80 percentám. Jeho rating zostal na tejto úrovni počas celého roka 2022 a časti roka 2023. Teraz sa blíži k rekordu. Zdá sa, že ruská spoločnosť sa konsolidovala a svoje vnímanie odvodzuje od vojenských operácií.

Zároveň zostáva stabilný podiel tých, ktorí podporujú „akcie ruských ozbrojených síl na Ukrajine“. Od začiatku vojny boli jej výkyvy z mesiaca na mesiac zanedbateľné: 70 - 80 percent populácie schvaľuje postup armády úplne alebo čiastočne. V prieskumoch o autorite rôznych inštitúcií sa armáda zvyčajne umiestňuje na druhom mieste (po prezidentovi), pred časom bola na mieste prvom. Rešpekt voči armáde je trvalo vysoký, je to dôležitá inštitúcia pre veľkú časť populácie.

Zvláštna túžba po pokoji

Sociológovia Levady konštatujú, že podiel Rusov, ktorí si prajú pokračovanie vo vojenských akciách, je tiež stabilný (35 - 45 percent). Počet podporovateľov mierových rokovaní (45 - 55 percent respondentov) z mesiaca na mesiac mierne prevyšuje počet podporovateľov vojny.

To vyzerá byť v rozpore s výsledkami prieskumu o schvaľovaní činnosti ruských ozbrojených síl na Ukrajine. Vysvetlením je to, že približne polovica Rusov je pripravená podporiť rokovania a prípadné prímerie iba za „ruských podmienok“: Len 30 percent Rusov by súhlasilo s tým, keby sa Rusko v súvislosti s mierovými rokovaniami niečoho vzdalo.

Výskumníci zaznamenali zmenu sentimentu medzi ľuďmi, ktorí pôvodne boli presvedčení, že vojna sa nemala nikdy začať, a preto k nej mali negatívny postoj. S vývojom sa medzi nimi rozšírila myšlienka: "Keď už sme začali, musíme to dokončiť." Rôzni ľudia si, pravdaže, spájajú rôzne veci s pojmom „dokončiť“ (dostať sa k Dnepru, do Kyjeva, alebo dokonca, ehm, do Ľvova či dosiahnuť... Lisabon). Jednotiacim faktorom je, že všetko si to vyžaduje pokračovanie vojenských akcií.

Z odpovedí na otázku, či sa podľa respondentov vôbec oplatilo začať vojenskú operáciu na Ukrajine, až 40 percent opýtaných hovorí: radšej nie. Ale zásada „keď začneme, musíme to dotiahnuť do konca“ robí aj z tých, ktorí morálne odsúdili vojnu, jej pragmatických zástancov.

Kto je nepriateľ

Prieskum ukazuje, že krajina akoby si nevšímala, čo sa deje. Ľudia, ktorí žijú a trpia na Ukrajine, a Rusi, ktorí sú blízko frontovej línie (najmä v Kurskej a Belgorodskej oblasti) prirodzene nemajú pocit, že to nie je skutočná vojna. Ale zvyšok Rusov žije akoby „normálny život“, nevidia znaky vojny, aké poznáme z historických filmov. Preto ich predstavy o tom, čo sa deje na fronte a kto je nepriateľ, sú ľahko manipulovateľné.

Autori štúdie uvádzajú, že Rusi, ktorí boli v prvých mesiacoch šokovaní z toho, že sú zapojení do ozbrojeného konfliktu s „bratskou“ Ukrajinou, úplne prešli k myšlienke, že ide v skutočnosti o ďalšiu epizódu v odvekej bitke medzi Ruskom a Západom. Ukrajina je nástroj Západu, akoby len platforma, na ktorej sa teraz odohráva ďalšie kolo tohto nekonečného boja. Tento prístup nielenže zbavuje Ukrajinu jej subjektivity, ale tá úplne mizne z centra pozornosti. Výsledkom potom je, že Ukrajinci nie sú v ruskom masovom povedomí vôbec prítomní.

Pridám sem vetu k tejto téme aj za seba, dá sa to považovať za obrovský úspech vnútornej ruskej propagandy. Ale pridám aj druhú vetu, myslím si totiž, že by to nebolo možné bez „ochotnej pomoci“ niektorých západných politikov a médií, ktoré rýchlo prešli od primeraného odsúdenia ruskej agresie k neobmedzenej rusofóbii. Kremeľskí propagandisti si tak nemusia nič vymýšľať – stačí citovať určité západné zdroje, aby Rusi pochopili, kto je ich nepriateľ a nenávistník.

Zdá sa, že kontraproduktivita takejto politiky je zrejmá, ale pokračuje a de facto prispieva ku konsolidácii ruskej spoločnosti okolo Kremľa. Preto považujem kroky Roberta Fica a Viktora Orbána za oveľa užitočnejšie, ako sa domnievajú ich kritici, aj ako odmietnutie všetkých kontaktov s Moskvou.

Skutočná vojna

Sociológovia tiež zistili, že ruská spoločnosť chápe, že vývoj môže viesť k „skutočnej vojne“, ktorú vidia ako priamy ozbrojený konflikt medzi Ruskom a NATO. Ľudia pripúšťajú, že to bude termonukleárna vojna. Ruské vedenie pravidelne hovorí o možnosti použitia jadrových zbraní. To osviežuje obavy Rusov, no zároveň to vedie k tomu, že postupne rastie podiel tých, ktorí to hodnotia ako prijateľné a morálne opodstatnené. Najmä ak obavy z použitia jadrových zbraní nahlodáva propaganda.

Väčšina respondentov stále tvrdí, že použitie jadrových zbraní nemožno ospravedlniť, ale táto väčšina slabne. Ak ich v lete bolo nad 50 percent, teraz je to už 45 percent. A takmer 40 percent opýtaných považuje takéto kroky za opodstatnené. To sú alarmujúce čísla.

Ak bude tento trend pokračovať, v priebehu niekoľkých mesiacov sa môže vyrovnať počet zástancov a odporcov atómových úderov na Ukrajine. A hoci je nepravdepodobné, že by to bol rozhodujúci faktor pri prijímaní vojenských rozhodnutí, stále by sa to mohlo stať argumentom pre váhajúcich členov ruského vedenia.

Ak by sme to sumarizovali, štúdia centra Levada ukazuje, že Rusi čoraz viac podporujú svojho prezidenta; privítali by mier, ale za predpokladu dosiahnutia ruských podmienok, a preto chcú pokračovať vo vojne; proti Ukrajine a na jej území bojujú proti Ukrajincom, ale za skutočných nepriateľov považujú západné krajiny; obávajú sa jadrových zbraní, no krok za krokom stále viac a viac považujú ich použitie za opodstatnené...

Dôvod, prečo som považoval za potrebné o tom napísať, je ten, že je prekvapujúce, ako ďaleko je toto všetko od ilúzií, ktoré prechováva ruská opozícia a západní politici - o údajnej únave ruskej spoločnosti z vojny, o únave z politiky Kremľa a o raste opozičných nálad. A je poučné, že tieto sociologické závery zistili, popísali a zverejnili ľudia, ktorí vôbec nie sú fanúšikmi existujúceho režimu v Rusku.

Možno najlepší spôsob, ako ukončiť prezentáciu týchto značne kontroverzných výsledkov prieskumu verejnej mienky, je zopakovať posledný riadok zo superhitu Boney M Rasputin: "Oh, those Russians!" („Ach, tí Rusi!“).