Rusko v tom čase nemalo územné požiadavky. Naliehalo na dodržiavanie minských dohôd. A na také usporiadanie, ktoré by rešpektovalo, že na Ukrajine žijú okrem Ukrajincov aj milióny Rusov.
Pre Rusko už bolo neprijateľné, aby ukrajinská armáda ďalej vytláčala z Donbasu ruské komunity (po roku 2014 ušlo z východnej Ukrajiny do Ruska viac ako milión obyvateľov).
Keďže Západ ruské požiadavky osem rokov ignoroval, Rusko vysunulo k ukrajinským hraniciam tisíce vojakov. A zverejnilo návrhy na dohody. Niektoré boli prehnané (stiahnutie amerických jadrových zbraní z Európy). Iné boli realistické (vojenská neutralita Ukrajiny).
Odpoveď Američanov bola drsná. Nijaké rokovania. Nijaké bezpečnostné dohody. Spojené štáty poslali na Ukrajinu zásielky zbraní. Lebo konflikt, ktorý sa začal v roku 2014, sa mal podľa americkej vlády vyriešiť silou.
Ciele boli opísané v americko-ukrajinskej bezpečnostnej dohode, ku ktorej podpisu prišlo v novembri 2021. Spojené štáty a Západ mali vyzbrojiť ukrajinskú armádu tak, aby mohla naplno udrieť na Donbas aj na Krym. Zároveň mali Spojené štáty podporovať vstup Ukrajiny – aj s Krymom – do NATO.
Ruské menšiny mali byť buď vytlačené, alebo zlomené a pevne podriadené centrálnej ukrajinskej vláde. Treba však spresniť, že v prípade Krymu a Donbasu nešlo o menšiny, ale o majoritu. Väčšina obyvateľov týchto území je ruská a lojálna voči Rusku. Ak by to tak nebolo, Rusi by Krym ani Donbas nikdy neudržali…
Takže: na konci roka 2021, keď Rusko žiadalo rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko a o mieri na východnej Ukrajine, ktorý by zastavil exodus ruských menšín, prišli z Ameriky dve veci. Strohé no politickým rokovaniam. A zbrane pre Ukrajinu, ktoré „potichu dodala americká vláda“.
Skvelé priznanie, Mr. Blinken.
Rovnaký postoj ako Spojené štáty zaujalo aj ukrajinské vedenie. Nijaké rokovania, nijaké dohody. Kríza sa vraj vyrieši silou. Ukrajinský prezident Zelenskyj tým porušil svoje vlastné volebné sľuby z roku 2019. Vtedy sľuboval, že ukončí boje na Donbase a s Ruskom vyrokuje mier.
Nevydalo.
Po februári 2022, keď Rusko priamo vstúpilo do vojny na Ukrajine (v tom čase trvajúcej ôsmy rok), to Američania komentovali ako „nevyprovokovanú a brutálnu vojnu“.
Bolo to klamstvo. Ak niekto odmietne rokovať a potichu pošle na Ukrajinu zbrane namierené na Rusov, musí rátať s vojenskou odpoveďou.
Američania, ako priznáva Blinken, s ňou aj rátali. Zaskočil ich len rozsah ruského vojenského nasadenia a intenzita bojov. Spojené štáty zrejme počítali s obmedzeným konfliktom, ktorý by Ukrajina s podporou Západu mohla vyhrať. Nie s plnoformátovým nasadením Ruska.
Treba uznať, že americké zbrane na začiatku pomohli Ukrajine odraziť ruský útok pri Kyjeve a spomaliť ruský postup na Donbase. Tu sa však úspechy Blinkenovej tvrdej línie končia. Američania a Západ nedokázali to podstatné, čo roky sľubovali: vyriešiť konflikt silou a vojenskou porážkou Ruska.
Naopak, namiesto víťazstva Ukrajiny a Západu sledujeme víťazný postup Rusov.
A na pozadí pozorujeme politickú porážku tých, ktorí pri Ukrajine desať rokov kopili jednu chybu za druhou: amerických progresívcov. Prevalcoval ich Trump, ktorý chce z vojny o Ukrajinu vycúvať.
Slovom, „záchrana Ukrajiny“ v podaní Bidenovej vlády dopadla príšerne. Blinkenove spomienky o tichých krokoch Spojených štátov z roku 2021 mali byť asi ďalším pokusom o prifarbenie ružovej do reality. No v skutočnosti to bolo len ďalšie priznanie viny.
