Sú to hviezdy nedostižnej veľkosti, ktorých piesne Artov nebeský vokál a Paulove melódie sa klenú nad rozbúrenými vodami životov niekoľkých generácií, hoci tými poslednými už si nie sme takí istí. Ale to je jedno, možno k tomu dôjde.
Zašli si vraj tí dvaja do reštaurácie v New Yorku, určite nejakej dobrej, dali si obed, odhadoval by som niečo vegánskeho, ale to je ich vec, potom možno víno v hodnote viac ako slušnej a počas toho si povedali, že staré sporné veci hodia za hlavu: obe tie hlavy sú už veľmi šedivé a preriedené. Povedali to potom svetu, čo by sme im nemali vyčítať: svet potrebuje dobré vzory.
Bez všetkej irónie a zveličenia – je to pekné a nasledovaniahodné. Celý život na to vlastne človek čaká, lebo keď prvýkrát pred takými 45 rokmi počul tie ich nádherné piesne, už vedel, že sa tí dvaja rozpadli, a to nie v dobrom, ale v zlom, že sa dokonca nemajú radi a ohovárajú sa, jeden o druhom nepekne hovorí aj v rozhovoroch verejne.
Párkrát to síce skúsili znova dať dohromady, vždy z toho bola veľká udalosť, na slávny koncert v Central Parku prišlo v roku 1981 pol milióna ľudí, potom boli aj ďalšie pokusy, vždy to trvalo len chvíľu a zase sa nejako nepohodli a rozišli, vždy vo zlom.
Mohli za to najskôr rozdiely pováh, rozdiely v talente, ten jeden, Simonov, bol tvorivý a skladateľský, ten druhý, Garfunkelov, bol interpretačný, možno hralo svoju rolu, že Art bol o hlavu vyšší a štíhly, Paul zase asi väčší intelektuál.
V každom prípade sa všeobecne vedelo, že táto asi najslávnejšia dvojica v dejinách vyššej pop-music nedopadla, pokiaľ ide o vzájomné vzťahy, dobre a že to už asi nebude iné. Kto ich mal rád, musel nad tým krútiť hlavou a čudovať sa, ako je to možné, ale bral to ako fakt. Nie všetci sympaťáci sú sympatickí vo všetkom, niektorí sympaťáci vlastne vôbec sympatickí osobne byť nemusia, koniec koncov je to ich právo, čo je komu do toho.
Ale potom predsa len príde správa, že sú zase kamaráti! Obaja majú osemdesiattri, určite sú zaistení na niekoľko generácií dopredu, slávni sú tak, asi ako v odbore možno byť najviac slávny. S výnimkou Beatles (tiež sa rozpadli), Boba Dylana a možno potom ešte dvoch troch ľudí na svete nenapísal a nenatočil nikto toľko piesní, ktoré pozná aspoň tretina ľudstva. A iba úplný hlupák by o nich mohol povedať, že nie sú krásne. Takže vlastne všetko sa im v živote podarilo – ale asi to jedno chýbalo. Stretnúť sa nakoniec – uzmieriť sa a odpustiť si.
Do nového roka to možno môže byť inšpirácia aj pre nás. Keď to zvládli tí dvaja nafúkanci, prečo by to malo byť ťažké pre nás, ktorí nikdy nič také krásne ako Sound of Silence ani nezaintonujeme. Hej hou, život je krásny, ale niekedy krátky na to, aby sme stratili to, čo nemusíme. Napríklad vzťah s tými, ktorí k nám patria. Ale možno nevedia, ako na to. Takže nech sú nám tí dvaja starčekovia príkladom.
Text publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.