Najväčším nepriateľom záchranárov demokracie je opäť volič

V nedeľu prišla z Rakúska krajne „znepokojivá“ správa pre všetkých mediálnych ochrancov demokracie. V ten deň tam totiž stroskotali snahy o vytvorenie koalície bez víťaza volieb, ktorým sa stala antiprogresívna, protiimigračná a nacionalistická Slobodná strana Rakúska (FPÖ).

Reakciou progresívnych médií a elít na tento vývoj sa stalo varovanie tak pred ohrozením demokracie, ako aj pred vytvorením ďalšej údajne „proruskej“ krajne pravicovej vlády v Európe. Samozrejme, nič z toho nie je pravda, je to presne naopak a zdá sa, že vývoj v Rakúsku ide po nedeli (veľmi opatrne) skôr správnym smerom.

Po prvé preto, že demokraciu a voľby berie vážnejšie ako doteraz. Prezident poveril zostavením vlády šéfa FPÖ Herberta Kickla, ktorý ešte koncom septembra vyhral voľby so ziskom takmer tretiny hlasov. Všetkým v Rakúsku je jasné, že ak by sa voľby konali opäť, výsledok by bol pre Kickla pravdepodobne ešte lepší. Nespokojnosť teda narastá. Slobodní sú však stále v izolácii a doposiaľ vládnuci ľudovci sa tri mesiace pokúšali o vytvorenie vlády s každým okrem víťaza volieb.

Hlavným dôvodom vylúčenia slobodných bolo pritom to, že je to antiimigračná a antiprogresívna strana, ktorá namiesto neustáleho vyzbrojovania Ukrajiny preferuje skôr hľadania riešení ukončenia vojny za rokovacím stolom. Teda je opakom toho, čo predvádzala doterajšia vláda ľudovcov (ÖVP) a zelených, pričom jej výsledok vo voľbách je jasnou požiadavkou voličov na zmenu kurzu rakúskej politiky.

Svoj význam má aj to, že Rakúsko nie je členom NATO, pričom história štátu po druhej svetovej vojne pripomína niečo (dohoda Moskvy a Washingtonu, neutralita), čo by mohlo byť riešením aj pre Ukrajinu. Rakúska politika to však zatiaľ nedokáže reprezentovať.

Napätie medzi tým, čo si aj v tejto otázke myslia voliči, a čo elity, je jadrom rakúskeho problému.

Porazení volieb, najmä doterajší kancelár Karl Nehammer od ľudovcov, sa snažili obísť vôľu ľudu a namiesto nej plnili vôľu elít, preto sa tri mesiace snažili poskladať vládu bez slobodných. No eurohujer Nehammer sa nedohodol ani so sociálnymi demokratmi, ani s liberálmi, a tak odstúpil nielen z funkcie kancelára, ale aj predsedu strany, čím (teoreticky) otvoril cestu pre vytvorenie koalície ÖVP so slobodnými.  

Dôvodom nedohody ľudovcov so sociálnymi demokratmi či liberálmi boli pritom spory o to, ako sanovať rozbitú štátnu kasu s vysokým deficitom, čo je dedičstvo vlády ľudovcov a tradične zle hospodáriacich zelených.

Aj to pripomína, že vlády s účasťou zelených strán prinášajú priam so železnou pravidelnosťou nielen zlé volebné výsledky pre dovtedajšiu vládnu koalíciu, ale aj pre progresívny tábor ako celok. Videli sme to vo voľbách do europarlamentu, rakúskych voľbách a vo februári to pravdepodobne uvidíme aj v Nemecku.  

V Rakúsku dedičstvo zelených v podobe rozvrátených štátnych financií dopomohlo k tomu, že tam predsa len vyhral hlas ľudu a prezident Alexader van der Bellen síce s veľkou nevôľou, ale napokon poveril rokovaniami o zostavení vlády víťaza volieb Kickla. No a to je pre našich progresívcov, ktorí sa prehlasujú za samozvaných záchranárov demokracie, dôvodom na paniku. Zvláštna logika.

Pri širšom pohľade pritom vidíme, že správy z Rakúska možno vnímať skôr ako povzbudivé. A to z toho dôvodu, že rakúski slobodní môžu byť ďalším článkom, ktorý prispeje k oslabeniu progresívnej koalície, ktorá gniavi Európu.

A to preto, že ak by sa Kickl dostal k moci, mohol by sa pripojiť k Orbánovi a Ficovi v snahe o zmenu kurzu EÚ voči konfliktu na Ukrajine a pomôcť tak aspoň čiastočne zastaviť najväčšie vojnové škody pre Európu. Jednou z nich by mohlo byť aj zastavenie toku plynu z Ruska cez Ukrajinu, čo najviac poškodzuje vnútrozemské štáty ako Slovensko, Rakúsko, Maďarsko a Česko.

Keď už sme pri Česku, pripomeňme, že aj ich v roku 2025 čakajú voľby, pričom favoritom je zatiaľ Andrej Babiš. Niekdajší Macronov progresívny spojenec je pritom teraz s rakúskymi slobodnými v spoločnej národno-antiprogresívnej frakcii (Patrioti pre Európu) v Európskom parlamente.

V rovnakej frakcii je s nimi aj Marine Le Penová, ktorá tiež ťaží z rozkladu francúzskej politiky a možno sa tento rok tiež dočká istej participácie na moci.

Napokon, vo februári budú voľby v Nemecku, pričom je možné, že ich výsledok môže byť trochu podobný tým rakúskym. Teda za predpokladu, že v nich získa silnú pozíciu antiimigračná a antiprogresívna Alternatíva pre Nemecko (AfD), aj keď do vlády sa nedostane.

Aj preto Alice Weidelovú, kandidátku AfD na kancelárku Nemecka, potešilo poverenie na zostavenie vlády pre Kickla. Weidelová to dala okamžite za príklad nemeckým ľudovcom, ktorí majú k AfD programovo blízko, rovnako ako rakúski ľudovci k FPÖ, no rovnako ako ich rakúski kolegovia si sami prípadnú koalíciu s programovo blízkou stranou pred voľbami zakázali.

AfD je omnoho viac izolovaná ako FPÖ, ktorá bola súčasťou vlády v Rakúsku už v rokoch 2017 až 2019 (Kickl bol vtedy ministrom vnútra), a jej podiel na vláde je omnoho menej pravdepodobný ako v prípade rakúskych slobodných. No AfD by prípadný úspech rakúskych slobodných mohol aspoň psychologicky pomôcť.

Napokon, netreba zabúdať, že omnoho viac ako od Kickla, Fica či Orbána, ktorí sú všetko príliš malé váhové kategórie, bude záležať na tom, čo urobí Donald Trump. On sa totiž už čoskoro stane hlavným hráčom na Ukrajine a aj v Európskej únii. Trump má najviac sily na to, aby vzdoroval nielen americkému, ale aj európskemu progresívnemu hlbokému štátu a hlavnou otázkou je, v akej miere sa mu to podarí alebo nepodarí.

Preto platí, že bez Trumpa toho Fico s Orbánom a prípadne aj s Kicklom veľa nezmôžu. A rovnako platí, že Kickl s Ficom nie sú pre konzervatívne zmýšľajúceho voliča ideálom. No šanca na to, že antiprogresívne sily by mohli čeliť komplikáciám aj v Rakúsku, je pre každého, komu záleží na Európe, v konečnom dôsledku povzbudivá.