Od 60. rokov minulého storočia sa svetová populácia viac ako zdvojnásobila, ale tempo rastu sa v priebehu desaťročí postupne znižovalo. A demografický trend sa stal obrovským problémom.
Nie je to ojedinelý problém vyspelých západných krajín, v ktorých – ako by niekto povedal – občania vymenili deti za viac voľného času. Pravdou je, že miera pôrodnosti klesá všade, hoci v rôznej miere.
Ak bude súčasné tempo pokračovať, potom bude mať Čína do roku 2100 menej ako polovicu súčasnej populácie. To je o 800 miliónov menej ľudí a prispievateľov do hospodárstva. Južná Kórea môže očakávať podobné zmenšovanie s približne 60-percentným poklesom počtu ľudí.
Poliakov a Japoncov bude podobne o 50 percent menej. Východná Európa, ktorá sa obzvlášť bráni prisťahovalectvu, sa scvrkne o 40 percent. Dokonca aj India – najľudnatejšia krajina na svete – už zaznamenala vrchol počtu ľudí, ktorí vstúpili na trh práce.
Údaje o úbytku obyvateľstva sú pritom pomerne spoľahlivé, keďže miery pôrodnosti a úmrtnosti sú stabilné a sledujú konzistentný vzorec. O niečo otáznejšie je to, ako rýchlo bude klesať pôrodnosť v oblastiach, v ktorých je v súčasnosti stále na vzostupnej trajektórii.
Krajiny ako Nigéria, ktorá má v priemere najmladších obyvateľov v dôsledku neúmerne vysokého počtu detí, sú nepredvídateľné, pretože zvyčajne nižšia miera plodnosti koreluje s vyšším vzdelaním. Dá sa predpokladať, že africké štáty budú naďalej napredovať a zlepšovať svoje ekonomiky, pričom miera pôrodnosti sa ruka v ruke s tým bude znižovať. Podobne ako to bolo vidieť v krajinách východnej Ázie.
Kolaps spoločnosti alebo prechodný stav, ktorý má riešenie?
Pokiaľ ide o závažnosť problému, ekonomické výzvy, ktoré predstavuje starnutie a znižovanie počtu obyvateľov, sú značné, keďže pracujúcich ubúda, zatiaľ čo dôchodcov pribúda. Čiastočne sa k tomu pridáva aj problém straty ľudského potenciálu, keď menej ľudí znamená menšiu šancu na objavenie nových géniov, ako boli Einstein či Mozart.
Niektorí vplyvní odborníci preto nazývajú súčasný populačný trend „demografickou časovanou bombou“. Sarah Harperová, profesorka gerontológie (štúdia vplyvu starnutia) na Oxfordskej univerzite, však situáciu vníma inak: „Nemyslím si, že ide o demografickú časovanú bombu, je to súčasť demografického prechodu. Vedeli sme, že k tomu dôjde, a to v priebehu celého 21. storočia. Nie je to teda nič neočakávané a mali sme sa na to už nejaký čas pripravovať.“
Ako poznamenali iní odborníci, vnímať to skôr ako prechod než ako kataklizmu môže pomôcť pri pokojnom riešení problému.
Harperová však dodáva, že rozsah demografického problému je obrovský. Je to preto, že „miera reprodukcie“, keď si vyspelá krajina dokáže udržať alebo zvýšiť počet obyvateľov, sa dosahuje pri priemernej pôrodnosti okolo 2,1 dieťaťa na ženu.
Na svete je dnes iba osem krajín z približne dvesto, v ktorých majú ženy stále okolo päť detí. A dve tretiny krajín sveta majú v súčasnosti mieru pôrodnosti nižšiu, ako je miera reprodukcie.
Aké sú možnosti
Krajiny zatiaľ nie sú schopné nájsť presvedčivú odpoveď na to, ako zvrátiť nepriaznivý trend.
Výskumníci poukazujú na celý rad opatrení, ktoré by mohli v krátkodobom horizonte spomaliť alebo zvrátiť pokles pôrodnosti. Medzi tieto opatrenia zamerané na zosúladenie pracovného a rodinného života patria najmä rôzne typy daňových úľav a stimulov pre väčšie rodiny, predĺžená materská či rodičovská dovolenka a verejná alebo dotovaná starostlivosť o deti.
Ak by podobné politiky priniesli úspech, nárast počtu pracovných síl by sa očakával až približne po dvadsiatich rokoch.
No zatiaľ sa zdá, že finančné stimuly do veľkej miery nefungujú. Napríklad Južná Kórea – najdiskutovanejší a najštudovanejší prípad – vynaložila za posledných 16 rokov 210 miliárd amerických dolárov v snahe zvýšiť pôrodnosť. Napriek tomu rok čo rok dosahuje rekordne nízke hodnoty – v priemere menej ako jedno dieťa na ženu.
Migrácia a pracujúci seniori
V dlhodobom horizonte môžu vlády podniknúť ešte dva kroky: udržiavať obyvateľstvo zdravšie a dlhšie pracujúce alebo lákať pracovnú silu zo zahraničia.
Singapur, jedna z najrýchlejšie starnúcich krajín, sa rozhodol pre prvý prístup.
„Veľa úsilia sa vynakladá na zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, vzdelávanie v strednom veku či na podporu podnikov, ktoré vám musia ponúknuť opätovné zamestnanie až do veku 69 rokov,“ hovorí profesorka Angelique Chanová, úradujúca výkonná riaditeľka singapurského Centra pre výskum a vzdelávanie v oblasti starnutia. Pod opätovným zamestnaním rozumie umožnenie starším pracovníkom pokračovať v práci aj po dosiahnutí dôchodkového veku, ak sa tak rozhodnú.
V súčasnosti je v Singapure vek odchodu do dôchodku 63 rokov, ale v roku 2026 sa má zvýšiť na 64 rokov a v roku 2030 na 65 rokov. Očakáva sa, že v tom čase sa vek, v ktorom môžu osoby v opätovnom zamestnaní zostať v pracovnom pomere, zvýši na 70 rokov.
Ako však upozorňuje profesorka Harperová, existuje ešte jedno riešenie demografického problému – zvýšená imigrácia.
Spojené štáty napríklad evidujú mieru pôrodnosti na úrovni 1,62. Napriek tomu spolu s Kanadou stále rastú, hoci sa tam nerodí dostatok detí, ktoré by nahradili predchádzajúce generácie. Kanada v roku 2022 dokonca zaznamenala rekordný prírastok obyvateľstva. Drvivá väčšina – okolo 96 percent – však pochádzala z prisťahovalectva. Ak by Spojené štáty ukončili všetku imigráciu, odteraz do konca storočia by ich populácia klesla zhruba o tretinu.
Migrácia však dlhodobo predstavuje veľmi kontroverznú politickú tému na oboch stranách Atlantiku. No napriek tomu, že mnohé západné krajiny sa navonok migrácie stránia, pracovnej sile zo zahraničia sú do značnej miery otvorené.
Elizabeth Kuiperová, zástupkyňa riaditeľa think tanku European Policy Centre, vraví, že hoci to krajiny ako Maďarsko „verejne nepriznajú, v odvetviach, ako je starostlivosť a zdravotníctvo, majú vypracované nevyslovené stratégie selektívnej migrácie“.
Problémom, samozrejme, ostáva, že vo väčšine vyspelých krajín úroveň prisťahovalectva ani zďaleka nestačí na kompenzáciu starnúcej populácie. A napriek tomu je už teraz veľmi nepopulárna, keďže nemalá časť prichádzajúcich migrantov sa nedokáže prispôsobiť pravidlám krajín, v ktorých našla zázemie.
Ak sa však bude naďalej ukazovať, že finančné stimuly a zvýhodňovanie podmienok pre rodiny nefungujú, aj tieto dve riešenia sa pravdepodobne dostanú na stôl.